George W. Bush menil Ameriku

„Teraz nie je čas na prejavy. Je čas na tanec,“ uviedol v januári 2001 George W. Bush v povznesenej atmosfére inauguračných osláv. S manželkou Laurou poctivo obchádzali washingtonské plesy a každý sa snažili poctiť aspoň minútkou na tanečnom parkete. Nastupujúci americký prezident pravdepodobne už vtedy vedel, že nasledujúce štyri roky v Bielom dome nebudú žiadnym valčíkom. Veď zvíťazil v sporných voľbách s nepríjemnou súdnou dohrou, pričom jeho demokratický protikandidát Al Gore v skutočnosti získal viac hlasov. Analytici si s právom lámali hlavu nad tým, či prezident s takto nejednoznačnou podporou verejnosti dokáže presadiť ambiciózny program znižovania daní či sľubovanú reformu systému zdravotnej starostlivosti. Ani jeden z nich vtedy netušil, čo sa v najbližších mesiacoch stane. Ako sa ukázalo, najväčšie výzvy, ktorým Bush musel čeliť, boli celkom iného kalibru.

Keď G. W. Bush nastupoval do Bieleho domu, USA mali za sebou desaťročie prudkého ekonomického rastu, mohutnú vojenskú silu a globálny politický vplyv. Vystupovali ako neohrozená, nezraniteľná veľmoc a zdalo sa, že sa v tomto smere v najbližších rokoch nič nemôže zmeniť. Útoky z 11. septembra 2001 však vyvrátili toto zdanie a v rozhodujúcej miere poznačili Bushovo prezidentovanie. Tragédia zmenila nového šéfa Bieleho domu a umožnila mu, aby menil Ameriku. Robil to v súlade s vlastnou politickou orientáciou pravého krídla Republikánskej strany. Vychádzal z premisy, že s teroristami sa nevyjednáva. V praxi to znamenalo výrazné posilňovanie vnútornej bezpečnosti a ešte výraznejšie vojenské angažovanie v zahraničí. Priamou odpoveďou na 11. september bol tak vojenský úder proti Afganistanu a tamojšiemu fundamentalistickému režimu, ktorý poskytoval útočisko organizátorom atentátov. No možno ešte dôležitejšou udalosťou podnietenou tragédiou bola zmena bezpečnostnej stratégie a prijatie doktríny o preventívnych útokoch v prípade, že sa objaví potenciálna hrozba pre národnú bezpečnosť. Nová doktrína viedla k rovno k irackej vojenskej avantúre. Z hľadiska zahraničnej politiky 11. september posilnil tendenciu konfrontácie Washingtonu s tradičnými európskymi spojencami. Treba však povedať, že táto tendencia bola prítomná aj pred 11. septembrom, svedčí o tom americké opustenie kjótskych protokolov o redukcii škodlivých emisií do atmosféry či viaceré obchodné spory.

Pokiaľ ide o posilňovanie vnútornej bezpečnosti, prijal sa celý rad zákonov, ktoré rozšírili právomoci súdov, policajných orgánov a tajných služieb v protiteroristickom boji. Liberálni politici a rôzne ľavicové organizácie dokonca preto otvorene kritizovali administratívu z obmedzovania osobných slobôd. Ďalšia kritika sa vzťahovala na osobitné záujmy. Vzhľadom na to, že Bushova vojna s terorizmom v žiadnom prípade nie je lacná, mnohí jeho oponenti si začali klásť otázky, kto z nej bude najviac profitovať. Prstom pritom ukazovali na predstaviteľov amerického zbrojného a energetického priemyslu.

Amerických občanov tieto obvinenia nezaujímali. Útoky na dvojičky ich zjednotili a spolu sa postavili za rozhodného prezidenta. Idylka vrcholila koncom roku 2002, keď republikáni v doplnkových voľbách ovládli Kongres. Vtedy sa zdalo, že Bushovo znovuzvolenie bude formalitou. No postupne sa začali objavovať aj trhliny v harmonickom vzťahu medzi občanmi a prezidentom. Najprv prišla na rad ekonomika. Korporačné finančné škandály, dozvuky prasknutia IT bubliny, recesia, to všetko nabúravalo základné istoty Američanov. Oponenti ďalej prišli z kritikou Bushovho rozsiahleho krátenia daní, čo sa spolu so zvýšením vojenských výdavkov premietlo do vysokého rozpočtového deficitu. Potom nasledovali problémy s povojnovou obnovou Iraku. No a Bushovi na popularite nepridal ani augustový masový výpadok elektrického prúdu. A tak na prahu novej prezidentskej kampane vôbec nemožno s istotou prognózovať víťaza volieb, hoci je Bush stále favoritom.

Rastislav Boldocký