Vplyv smädného rozpočtu

Komentuje Vladimír Turanský

Štát nemusí byť a priori zlý vlastník, ako zvyknú hovoriť niektorí naši predstavitelia, pre ktorých sa stala privatizácia akoby rozhodujúcou agendou v ich službe verejnosti. Ak ním aj bol, treba si položiť otázku, prečo, kde bola chyba a ako sa to dá zmeniť. Možností je niekoľko, vie sa o nich, pričom privatizácia alebo jednoducho predaj je iba jedna z nich. Iné však akoby sme na Slovensku takmer nepoznali. Napríklad angažovanie schopných zahraničných manažérov. Doterajšie vlády manažérske schopnosti šéfov „zvyšovali“ cez privatizáciu a predaj. Viaceré lukratívne podniky prešli do rúk iných štátnych podnikov, pričom na Slovensku oficiálna propaganda dáva rovná sa medzi privatizáciu a predaj. Otázkou teda je, prečo manažment cudzích štátnych firiem by mal vedieť lepšie riadiť firmu ako náš, a prečo sa vláda a príslušné ministerstvá spoliehajú len a len na predaj, hoci aj štátnym spoločnostiam.

Štátne podniky vonku dokazujú, že aj pri takejto forme vlastníctva sa dajú spoľahlivo ovládať. V našom prípade by sa však musela manažérsky správať celá vertikála hospodárskeho riadenia tejto krajiny a nezvaľovať nedostatky na imaginárny a neschopný štát. Lebo štátom v tomto prípade je aj predseda vlády, ministri, štátni tajomníci rezortov, generálni riaditelia..., ako aj členovia parlamentu a ďalší.

Zlyhávajú? Nikto nedokáže prijať zodpovednosť za riadenie a dobrý chod štátnych firiem? Keď predané Slovenské telekomunikácie nedávno odpojili telefóny viacerých nemocníc, jeden lekár uviedol, že príčinu vidí v divokej privatizácii. Istotne nie je s týmto názorom ojedinelý. Prah našej citlivosti je na bode mrazu a rozhodujúcejšie sa u nás stáva uhradenie faktúry ako možné ohrozenie človeka. Tvrdenie, že štát je zlý vlastník len dokazuje, že vlastnými silami nechceme zabezpečiť klasické manažérske postupy. Navyše predaj lukratívnych podnikov sa robil a robí v štádiu „smädu“ štátneho rozpočtu, čo neprospieva ich cene. Svedčí to o tom, že príčinou predaja firiem v skutočnosti nie je ani tak neschopný štát, ako akútny nedostatok peňazí. V každom prípade sú odôvodnenia privatizačných chúťok výsledkom straty orientácie v globálnych vzťahoch Európy a sveta. Príčinou toho, že niektorí považujú štát za nehodný vlastnenia niečoho lukratívneho, je však absencia kultúry podnikania na najvyššej úrovni. Navyše predaj firiem rozličným manierom nemusí zabrániť.