O AKEJ EÚ BOLO SLÁVNE

„Nevstúpiš dva razy do tej istej Európskej únie,“ zrejme by poopravil svoje tvrdenie antický filozof Herakleitos, ak by sa narodil ako náš súčasník. Žiadny Dunaj, Rýn či Temža, ale práve únia dnes výstižne ukazuje, že „všetko plynie, nič nestojí v pokoji“. Brusel za pochodu mení nielen seba, ale aj celý kontinent. Včera to bol len Schengen, dnes je to rozšírenie. Včera to bol jednotný trh, dnes je to už menová únia. Len čo stíchol rozruch okolo Zmluvy z Nice, už tu máme návrh ústavnej zmluvy, ktorej sa teraz veľkolepo hovorí európska ústava.

Ale aby porovnanie s antickou múdrosťou bolo dokonalé, rozkrútený integračný kolotoč jednoducho nie je možné zastaviť. Zoberme si hypotetický príklad, že by niektorá z kandidátskych krajín na záver medzivládnej konferencie o konventnej ústave, ktorá sa v týchto dňoch začína v Ríme, povedala: „Tak toto nie. Naši občania odhlasovali v referende vstup do nejakej celkom inej Európskej únie.“ Nielenže by sa na túto krajinu zniesla spŕška obvinení z narušenia jednoty a búrania veľkolepého projektu, nielenže by riskovala úplnú politickú integráciu, ale by koniec koncov neposlušný štátik aj argumentačne z toho vyšiel nakrátko. Brusel by jednoducho odvetil: „Veď v Konvente ste mali svojich predstaviteľov, no a na summite EÚ v Grécku ste s návrhom v princípe súhlasili, takže nemohol byť pre vás až taký zlý. No a pokiaľ ide o referendum, mohli ste ho vypísať, ako napríklad tuná Estónsko, až na termín po skončení práce Konventu.“

Niekto môže namietať, že napriek všetkému medzivládna konferencia poskytuje priestor na úpravu konventného návrhu. To je síce pravda, no tieto úpravy môžu byť len malé. Nemecko už odporučilo krajinám, aby otvárali jednotlivé otázky, len ak v nich dokážu zabezpečiť kompromis. V praxi to znamená, že by sa otvorilo len veľmi málo nových bodov, keďže sú aj navrhované ustanovenia výsledkom ťažkých kompromisov a málokto bude ochotný robiť ústupky. Napriek tomu sa väčšina krajín pravdepodobne bude snažiť presadiť niektoré z hlavných priorít.

Slovensko tak v prvom rade bude naliehať na vlastnom komisárovi v Európskej komisii. Ide o logický návrh, ktorý však nemôže mať veľký vplyv na fungovanie EÚ. Európska komisia je totiž nezávislou inštitúciou a jej komisári sa nezodpovedajú krajinám, z ktorých pochádzajú. Podobne sa dá očakávať, že aj ďalšie pripomienky nových členov budú skôr formálneho charakteru. Pôjde najmä o vyjasnenie právomocí jednotlivých postov a používania termínov, napríklad funkcia navrhovaného ministra zahraničných veci EÚ či presadzovanie termínu ústavná zmluva namiesto európska ústava (aj tieto dve otázky otvorí Slovensko).

Nové krajiny tak v prvom rade dávajú najavo, že sa rozhodne postavia proti budúcim pokusom o ďalšiu centralizáciu EÚ. O súčasnom kole je viac-menej rozhodnuté. Čo nám prinesie, pocítime na svojej koži už po 1. máji 2004. Všetko, čo môžeme, je zachovávať pozitívnu myseľ.

Rastislav Boldocký