Normálny líder z Ruska

Američania vnímajú Vladimíra Putina veľmi pozitívne

„Pri veľkých činoch je ťažké zapáčiť sa každému,“ tvrdil už starogrécky zákonodarca Solón. Vždy sa niekto nájde, komu „človek veľkých činov“ nebude práve sympatický alebo po vôli. Za predpokladu, že súčasný ruský prezident Vladimír Putin je mužom veľkých činov, čo možno iba ťažko vyvrátiť (záleží pravdaže aj na uhle pohľadu), Solónove slová platia. Putin je obľúbený aj milovaný, ale aj nenávidený a kritizovaný. Zaujímavý je však v tomto smere postoj Američanov voči lídrovi najväčšieho štátu na svete.

Vladimír Putin, ktorý prichádza na ďalšiu návštevu USA, je podľa všetkého vôbec prvým ruským lídrom, ktorého americké médiá a široká verejnosť vnímajú pozitívne, dokonca sympaticky. Washington a Moskva, aj napriek rozdielnym pohľadom na niektoré krízové oblasti (napríklad Irak), už nestoja na opačných stranách barikády, obe veľmoci už nerozdeľuje žiadna ideológia, spája ich ten istý trhový systém a medzinárodný boj proti terorizmu. Moskva „dovolila“ rozšírenie NATO (kde hlavné slovo majú USA) až po svoje hranice, neprerušila svoju vesmírnu (vedeckú) spoluprácu s Američanmi ani po tom, čo administratíva Georga Busha jednostranne oprášila vojenský koncept vesmírneho protiraketového dáždnika. Putin na tom všetkom má, pravdaže, svoj podiel, aj keď nadväzuje na politickú kontinuitu svojho predchodcu Borisa Jeľcina. Putin vedie síce kompromisnú, ale pritom ruské národné záujmy sledujúcu medzinárodnú politiku. Preslávil sa imidžom slušného, skromného, inteligentného a nekonfliktného politika, športovo založeného, dokonca so zmyslom pre humor.

Putin je pre bežných Američanov prvým normálnym ruským lídrom. Po dlhej ére sovietskych komunistických vládcov, krátkom pobyte vo svetovej politike reformátora Michaila Gorbačova a neskôr chaotickom vládnutí nevypočítateľného „cholerika“ Borisa Jeľcina. U Putina nehrozí, že by nad Islandom vrátil lietadlo späť smer Moskva pre „indispozíciu“. Putin sa presadil aj napriek tomu, že Bill Clinton, ktorý sa s Jeľcinom neraz stretol, podľa americkej tlače vyhlásil, že „opitý Jeľcin je stále lepšou alternatívou ako iní ruskí lídri v triezvom stave“. Pravdou je, že Putin (na rozdiel od Jeľcina) nepije a jeho analytický mozog bývalého (sovietskeho) agenta KGB naháňa strach nielen americkým politikom. Na to, aby však Amerika akceptovala Putina, ho najskôr musel akceptovať jej prezident. Po tom, čo Bush v novembri 2001 - po teroristických útokoch na USA - pobudol niekoľko dní s Putinom na svojom texaskom ranči a keď sa Putin bez zábran stretol s americkými študentmi a telefonicky odpovedal na rôzne otázky Američanov, mal vyhraté. Vlnu sympatií, pravdaže, pomáhali živiť aj vplyvné americké médiá, podľa ktorých štátnické vzťahy medzi Putinom a Bushom boli „politickou láskou na prvý pohľad“. Samotný Putin svojím správaním, ktorým zaimponoval aj britskej kráľovnej Alžbete II., iba potvrdzuje povesti o normálnom politikovi. Nevedie populistické výroky, nezviditeľňuje sa za každú cenu, nie je podozrievaný zo žiadnych korupčných a finančných afér (ako predtým Jeľcinov klan) a medzinárodnú verejnosť presviedča, že zo strany Ruska nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Vie sa aj efektívne „predať“, dôkazom čoho boli májové pompézne oslavy (plné hláv štátov) tristoročnice jeho rodného Petrohradu. Na druhej strane, najmä v domácej politike, nie je žiadny „mäkkýš“, nepoľavuje v čečenskej otázke, rázne ovplyvňuje politickú scénu a vie zatočiť s potenciálnymi súpermi z radu oligarchov. Aj vďaka nemu budúcoročné voľby podľa všetkého vyhrá silnejúca ruská pravica, čo opäť iba potvrdí slová z úvodu patriace známemu antickému mysliteľovi.

Iaromír Novák