Nádej pre OSN?

„Preventívne použitie sily bez schválenia Bezpečnostnej rady OSN je ťfundamentálnou výzvouŤ na základné pravidlá mieru a stability vo svete, všeobecne uznávané od založenia svetovej organizácie pred 58 rokmi,“ uviedol generálny tajomník OSN Kofi Annan na úvod všeobecnej rozpravy OSN o vojne Iraku. Ghanský diplomat dodal, že uznanie práva na preventívne vojny, ktoré pre seba žiadajú „niektoré štáty“, môže viesť k rozšíreniu jednostranného a nezákonného použitia násilia bez ohľadu na to, či s dostatočným ospravedlnením alebo bez neho.

Generálny tajomník OSN možno použil prekvapujúco ostré slová, no daná chvíľa si to jednoznačne žiadala. Svetová kríza prechádza po irackej vojne jednou z najväčších kríz vo svojej histórii. Krízou identity. Niet vhodnejšieho fóra na analýzu a otvorenú debatu, ako je Valné zhromaždenie OSN. Ak by sa prvý človek organizácie tváril, že sa nič nedeje a problémy sa zveličujú, bolo by to pre OSN sebazničujúce.

Americký prezident George W. Bush, proti ktorému veľká časť ostria Annanovej kritiky bola namierená, sa pritom snažil práve o to, aby sa cez spory okolo vojny prešlo mlčaním. „Je načase dať bokom minulé rozpory,“ zdôraznil prezident USA. Aj keď volil zmierlivú rétoriku (napríklad, keď požiadal OSN o pomoc pri rekonštrukcii Iraku), vznikal dojem, že Bush tak nerobí preto, aby zvýšil autoritu OSN, ale preto, že USA nezvládajú povojnový Irak. Francúzsky prezident Jacques Chirac mal obsahovo diametrálne odlišný prejav. „V otvorenom svete sa nikto nemôže izolovať, nikto nemôže konať sám v mene všetkých a nikto nemôže akceptovať anarchiu spoločnosti bez pravidiel,“ preniesla jeho slová TASR. Nemohlo byť pochýb o tom, na čo naráža. No otázniky sa vznášajú aj nad jeho motívmi. Niektorí analytici v jeho slovách videli snahu o politické zúročenie francúzskeho protivojnového stanoviska. Dokladujú to až prílišným naliehaním, aby sa vypracoval časový harmonogram presunu právomocí z okupačných síl Iraku na iracký ľud. Akoby si pritom vôbec nevšímal chaos, ktorý v krajine vládne.

Ak preto chceme nájsť dôvod na optimizmus a nádej pre svetovú organizáciu, treba sa započúvať do prejavov štátnikov z chudobnejších a menej vplyvných krajín. Títo totiž OSN stále vnímajú ako jediný účinný prostriedok dosiahnutia globálnej stability a pokroku. Nie ako prostriedok presadzovania úzkych národných záujmov. Výstižné sú slová juhoafrického prezidenta Thaba Mbekiho: „Chudobní celého sveta očakávajú ukončenie násilia a vojen všade. Aby sme splnili tieto očakávania, musia byť chudobní a bohatí pripravení konať. A týka sa to aj tých najmocnejších.“

Rastislav Boldocký