Len Putin v Camp Davide

Francúzsko aj naďalej zostáva v americkej nemilosti

Keď ruský prezident Vladimir Putin príde na návštevu k šéfovi Bieleho domu Georgovi W. Bushovi, v letnom sídle v Camp Davide zavládne pohoda. Vzduchom sa budú vznášať úsmevy, ústretové gestá a slová vzájomnej úcty. Ak sa aj objaví náznak nezhody, prezidenti sa nad neho povznesú. V mene jednoty a priateľstva.

Obraz idyly, dobre známy z predchádzajúcich stretnutí Busha a Putina, ostro kontrastuje s jarnými diplomatickými prestrelkami, ktoré Moskva a Washington zvádzali okolo Iraku. Na uvoľnení atmosféry nemalú úlohu zohrali zjavné osobné sympatie dvoch lídrov. No za príliš zdôraznenou vrelosťou tentoraz bude aj čosi ešte viac.

Stretnutie Bush - Putin sa jednoducho nedá neporovnávať s prijatiami, aké sa v posledných dňoch v USA ušli francúzskemu prezidentovi Jacquesovi Chiracovi a nemeckému kancelárovi Gerhardovi Schröderovi. Veď Berlín, Paríž a Moskva vytvorili v otázke Iraku jednotný front. A tu sa dostávame k ešte výraznejšiemu kontrastu. Šéf Bieleho domu sa k Chiracovi správal mrazivo chladne. Stretol sa s ním v hoteli a nesnažil sa ani predstierať, že vzťahy dvoch krajín sa uberajú správnym smerom. V tomto smere nemecký kancelár predsa len pochodil lepšie. V rovine slov dokonca došlo k akémusi zmiereniu, no všetko prebehlo až príliš oficiálne, citovo neutrálne. Potom príde Putin a zavíta rovno do letného sídla v Camp Davide. Ako to vysvetliť?

Je to vec amerického vnímania sveta. Po rokoch studenej vojny je spojenectvo medzi Moskvou a Washingtonom stále len vo fáze budovania. USA sa preto dokážu povzniesť na občasnú neposlušnosť zo strany Ruska. Najmä, keď Putin preukáže ochotu zabudnúť na spory. Väzby s Nemeckom a Francúzskom majú hlbšie korene. Ich opozíciu Washington preto vníma ako menšiu zradu. Schröder súhlasil odbaviť irackú vojnu frázou „čo bolo - bolo“ a dosiahol aspoň proklamatívne zmierenie. Chirac naďalej hovorí o princípoch, takže sa musí potĺkať po hoteloch.

Rastislav Boldocký