Gigantománia falšovateľov

Ani 26 rokov od podpisu zmluvy neutíchla polemika o Gabčíkove

Porovnanie gabčíkovského kanála so Suezským prieplavom odhaľuje nedostatky vecných vedomostí niektorých autorov zahraničných článkov o Vodnom diele Gabčíkovo (VDG) na Dunaji. Aj po mnohých rokoch, ktoré uplynuli od začiatku jeho výstavby, prípadne sprevádzkovania (1992), sa stále objavujú v niektorých médiách skreslené informácie nielen technického, ale aj politického a historického charakteru súvisiace s VDG. V článku, ktorého autormi je niekoľko našich odborníkov a zaslal nám ho prezident Slovenského priehradného výboru Ing. Miroslav Liška sa o. i. pripomína, že kapacita gabčíkovského kanála (asi 5000 kubických metrov za sekundu) slúži aj na výrobu elektrickej energie a ochranu proti povodniam. Jeho hydraulická kapacita bola navrhnutá tak, aby mohla odviesť polovicu vody pri storočnej povodni, čím chráni okolité územie na slovenskej aj maďarskej strane takým istým spôsobom ako dunajský kanál mesto Viedeň. „Čo je na malej rieke veľké, môže byť na veľkej malé. Preto sa veľkosť nádrže meria a vyjadruje v relácii k priemernému odtoku,“ vysvetľuje základné pojmy informácia našich odborníkov. Veľké nádrže, ako napríklad Kariba na rieke Zambezi alebo Veľká Asuánska na Níle, majú objem nádrže rovnajúci sa niekoľkoročnému odtoku, zatiaľ čo Gabčíkovo alebo Nagymaros by mohli byť prietokom Dunaja naplnené len za jeden až dva dni. Keď Československo a neskôr Slovensko trvali na

dodržaní zmluvy

o výstavbe sústavy vodných diel na Dunaji, podpísanej v septembri 1977 (je to práve 26 rokov), bolo ich stanovisko správne nielen z hľadiska medzinárodného práva, podľa zásady paktu Sunt servanda (Zmluvy treba plniť), ale toto stanovisko vyjadruje aj historické skúsenosti, ktoré mali s maďarským štátom... Smútočná minúta ticha, ktorá je v maďarskom parlamente na výročie podpisu Trianonskej zmluvy a požiadavky svetového maďarstva zrevidovať platnosť tejto zmluvy, dokazuje, že táto historická trauma o neoprávnenom okyptení Maďarska je nielen živá, ale že je aj tým skutočným dôvodom na odmietnutie zmluvy o sústave Vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. Lebo len v tejto dôležitej medzištátnej zmluve Maďarsko oficiálne a v plnom rozsahu uznalo trianonskú hranicu idúcu korytom Dunaja, tvrdia autori.

Pri obhajobe vodného diela na Dunaji jeho zástancovia argumentujú, že v rokoch 1960 až 1990 sa koryto rieky pri Bratislave zahĺbilo viac ako dva metre, čo viedlo k podobnému klesnutiu hladiny podzemných vôd. Jedinou možnosťou, ako naplniť bočné ramená vodou a zachrániť okolité lužné lesy vrátane jedinečnej flóry a fauny vnútrozemskej delty Dunaja bolo vzduť hladinu v mieste najväčšieho zahĺbenia dna a zabezpečiť zavodnenie ramien stálym prietokom. Tento zámer Vodné dielo Gabčíkovo splnilo. V ramenách rieky na slovenskej strane sú ideálne podmienky. Hladiny podzemných vôd sa v porovnaní so stavom pred vybudovaním vodného diela

výrazne zvýšila,

čo sa priaznivo prejavilo aj na zásobách podzemných vôd. Ich vyťažiteľná kapacita sa zvýšila asi o 40 % pri zachovaní výbornej kvality. Na maďarskej strane sa najsúrnejšie opatrenia, ako je vzdutie hladiny pri Dunakiliti, realizovali s dvojročným oneskorením a ďalšie, na nižšie ležiacom úseku Dunaja, ktoré patria k maďarskému podielu prác, ešte stále chýbajú. Takže škody, ktoré vznikli na prírode na maďarskej strane, sú priamym dôsledkom nesplnenia zmluvy z roku 1977 maďarskou stranou. Pri súčasnom stave, teda bez Vodného diela Nagymaros a prehĺbenia Dunaja pod vyústením kanála do pôvodného koryta Dunaja, je hydraulická kapacita rieky, ako aj vodnej elektrárne, o niečo znížená. Vzhľadom na nedostatočné možnosti koryta a príliš vysokú hladinu muselo Slovensko realizovať pod vyústením kanála miliardovú investíciu. Tá by nebola podľa názorov našich odborníkov, keby Maďarsko bolo splnilo spomínanú zmluvu. Približne 25 miliárd kilowatthodín elektrickej energie, ktoré doteraz vyrobila gabčíkovská elektráreň bez znečistenia vzduchu, bez iných odpadov a bez zvyšovania skleníkového efektu, sú veľmi silné ekologické argumenty a prednosti tohto diela.

Vladimír Turanský