NOVÝCH LÍDROV HĽADAJÚ PRACUJÚCI AJ ODBORÁRI

V piatok od 8.00 do 9.00 hod. rannej mal byť síce „len“ výstražný štrajk, ale celoslovenský, čo znamená generálny. S jeho priebehom vyslovil spokojnosť prezident KOZ Ivan Saktor. Podľa všetkého ani v televízii nevidel taký štrajk v niektorej z vyspelých demokracií. Nemá však v sebe toľko cti, aby odstúpil, keďže po piatkovom štrajku má vládny kabinet o jeden problém menej. Generálny štrajk je u nás nereálny, lebo odborová centrála a jej lídri nemajú medzi ľudom prestíž a medzi svojimi členmi autoritu. Také niečo si priznať, a podľa toho sa zariadiť, to chce charakter. Ďalším problémom je nedostatok miestnych vodcov a organizátorov, ktorí by tých o stupeň vyššie upozornili trebárs na to, že masy sú apatické a bez viery v úspešnosť štrajkovej akcie. Azda aj o tom, že nemalá časť ľudí má strach z dôsledkov za účasť na akomkoľvek verejnom proteste. Odborárski lídrikovia by sa dopočuli, že časti členstva veľmi prekáža podpora od politických strán, ktorých spoločenská pozícia či vplyv na verejnosť je dosť problematický. Oprávnene sa po neúspešnom piatkovom štrajku spytujú, akú autoritu majú strany Smer, ĽS-HZDS, KSS a niekoľko neparlamentných ministrán, keďže aktívne sa na ňom zúčastnilo nie viac ako polovica odborárov vyznávajúcich oficiálne KOZ. Inak povedané, pokiaľ by KOZ a podporujúce politické subjekty boli o niečom, tak by vládni politici boli vystrašení prinajmenej z hluku takých dvoch miliónov a viac nespokojných pracujúcich alebo aspoň solidárnych občanov s odborármi. Počuteľných a ozajstne štrajkujúcich bolo iba zopár tisíc, pokiaľ však nebudeme rátať zúčastnených tak ako usporiadatelia mnohých straníckych, cirkevných a športových podujatí.

Väčšinová vládna koalícia z vôle menšiny voličov, ale aj predstavitelia zamestnávateľov či podnikateľov, na ktorých autoritu možno len spomínať, sú na tom lepšie ako pred týždňom. Jeden z ich partnerov sa totiž de facto nepotvrdil ako ten, za koho sa vydáva. Skôr nie je, ako je reprezentatívnym zástupcom odborárov a pracujúcich. Súčasní lídrikovia odborov sa už neprederú ani len na pozíciu stého kandidáta na poslanca parlamentu niektorej z opozičných strán, ale možno budú inak ocenení za rozklad - „nevýkonnosť“ odborov. Ak vyhlásim výstražný všeobecný hodinový štrajk, tak ho musím hodnotiť podľa jeho kritérií. Tie splnili trebárs detvianski strojári, ktorí prerušili na hodinu prácu a ich zástupcovia na mítingu potvrdili, že štrajk nie je proti majiteľom firmy, ale proti vláde, ktorá podľa nich mnohým už urobila a ďalším urobí zo života peklo svojimi rozhodnutiami. Môžete síce tvrdiť, že štrajk bol aj na Univerzite Komenského, ale čo s ním, keď o ňom netušili ani len vrátnici. Niekde iba polovica zamestnancov štrajkovala, ako napríklad v Bavlnárskych závodoch v Ružomberku. Neštrajkovali však vodiči bratislavskej SAD, lebo im zamestnávatelia pohrozili sankciou. S nálepkami oznamujúcich solidaritu s vlastným štrajkom sa hrdili aj mnohí vodiči metropolitnej hromadnej dopravy. Plynári do štrajku vôbec nešli, keďže v súčasnosti „bežia“ výberové konania na obsadenie takmer polovice pracovných miest, čo nepotrebuje komentár. Nuž, a keď je úspechom to, že zo štyridsaťtisíc železničiarov vstúpilo do štrajku 169 pracovníkov či päť percent odborárov z OZ Stavbár, tak pochopme, že bossíci už vyjavili verejnosti svoj objav: jeden plus jeden sa rovná milión. A my máme pre nich nové a výstižnejšie pomenovanie, ktoré bude v tlači vyzerať napríklad takto: Ivan Saktor, prezident KOZ, inak miliónový chlapík.

Ak niekto prijme chybné rozhodnutie a vznikne škoda, a teda nebol schopný správnej analýzy situácie, tak sa nanajvýš stane čestným predsedom danej komunity alebo bude poverený prípravou nerealizovateľných koncepcií. V civilizovanom svete to platí nielen v politike, ale aj v takých odboroch. U nás sa však môže tváriť ako úspešný a vôbec nie je vylúčené, že prežije vo funkcii ďalší Silvester. Odborová centrála je na smiech a netrápi to jej lídrov, ale nás, pretože súčasnej tripartite vďaka KOZ zvoní umieračik. Dôsledky sa prejavujú v korózii ducha a degradácii svojich - našich predstáv o živote do nesplniteľných plánov, ba až ilúzií. Zvažujeme, či nezverejniť predsa len už dnes oznam, že pracujúci vrátane odborárov hľadajú nových a podľa možnosti dôveryhodných predstaviteľov.

Peter Kasalovský