Do sveta už len bez tlmočníka

Jazykový pobyt v ďalekom zahraničí býva často výrazným zlomom v kariére

Vladimír Sedmák je presvedčený, že ročný štúdijno-pracovný pobyt v Austrálii ovplyvnil jeho profesijné smerovanie a nepriamo ho posunul do Rakúska, kde pracuje ako pivovarník. Zlom v kariére zaznamenala Jana Ovečková, ktorú zvládnutie ruštiny, nemčiny, angličtiny a španielčiny a dlhodobé študijné a študijno-pracovné pobyty v zahraničí priviedli od povolania chemickej inžinierky k založeniu agentúry Austra Agency zameranej na sprostredkovanie štúdia cudzích jazykov v zahraničí. S oboma sme sa stretli, aby nám porozprávali o tom, prečo a najmä ako možno zabojovať s jazykovým komplexom.

Ako vo vás zrelo rozhodnutie odísť na jazykový pobyt v zahraničí?

V. Sedmák: Po otvorení hraníc som túžil po ceste na Floridu, avšak rodičia sa pozitívne postavili až k odhodlaniu odísť na jazykový pobyt do Austrálie. Mal som vysokoškolský diplom v ruke a bol som slobodný, takže v mojom prípade v tom bol najmä kus dobrodružstva.

J. Ovečková: Keďže popri štúdiu som pracovala ako turistická sprievodkyňa, svet bez výjazdných doložiek bol pre mňa od začiatku prirodzeným prostredím. Pre väčšinu ľudí však odchod do ďalekej krajiny a najmä na dlhší čas predstavuje zásadné životné rozhodnutie. Avšak tento krok je nevyhnutné urobiť, pretože ešte aj dnes mnohí Slováci pociťujú neznalosť cudzích jazykov ako hendikep, ktorý ich brzdí v osobnom i pracovnom rozvoji...

Ako prebiehala výučba jazyka v cudzine?

V. Sedmák: Navštevoval som malú školu v Perthe, ktorá mala dokonalý systém výučby. Nikto mi nič nevysvetľoval inak ako v angličtine, učitelia rozprávali prirodzene – niektorí rýchlo, iní napríklad s prízvukom. V škole sme neraz sedeli do neskorého popoludnia, avšak vďaka úžasnej forme vyučovania a prestávkam tráveným v záhrade, sme nemali pocit, že sme takmer celý deň v škole. Každý druhý piatok nás čakala malá písomka a každý štvrtý piatok veľká písomka. Nikto nás do učenia nenútil, kto sa neučil, nepostúpil ďalej. Avšak my sme sa učili takmer stále.

J. Ovečková: Doobedňajšie vyučovanie má v jazykových školách skôr klasickú formu, poobede bývajú na programe voľnejšie konverzačné hodiny. Podľa stupňa znalosti sú študenti väčšinou na základe vstupných testov rozdelení do skupín, pričom v jednej skupine býva maximálne pätnásť ľudí. Ako základné sa používajú úrovne známe aj u nás. Označujú sa číslicami 1 až 6 a prechádzajú od začiatočníkov cez mierne pokročilých až po pokročilých. Jednotlivé školy zvyknú vo voľnom čase organizovať spoločné programy, ktorých cieľom je ďalšia komunikácia a spoznávanie iných kultúr. Pri štúdiu jazyka v zahraničí je obrovskou výhodou, že človek „neprepína“ z materského jazyka na cudzí, ale dvadsaťštyri hodín denne doslova nasáva slovíčka, výrazy a frázy v ich prirodzenom prostredí.

Mnohí zo Slovákov študujúcich v zahraničí popri štúdiu pracujú. Bolo vo vašom prípade ťažké nájsť si nejakú prácu?

V. Sedmák: S prácou to bolo ťažké najmä na začiatku, keď som ešte neovládal jazyk. Prvý džob som získal asi po šiestich týždňoch - išlo o pomoc pri sťahovaní. V škole fungoval dobrý študentský servis, v ktorom sa sústreďovali pracovné ponuky. Dohodnúť konkrétnu prácu a podmienky si už študenti museli sami. Našiel som si asi šesť domácností, v ktorých som robil rôzne pomocné práce v dome a jeho okolí, čo predstavovalo určitý stabilný príjem. Postupne som si rozvíjal sieť kontaktov, takže neskôr som takmer nikdy nemal núdzu o prácu.

Aké práce vykonávajú študenti najčastejšie?

V. Sedmák: Umývajú riad v reštauráciách, pomáhajú v záhradách, domácnostiach, pri sťahovaní, v sezóne pracujú na farmách a podobne. Dievčatá najčastejšie pracujú ako servírky alebo pomocníčky v domácnosti vrátane opatrovania detí. Odborné práce sú zriedkavejšie. Študenti môžu po vybavení pracovného povolenia pracovať pre charitatívne organizácie. Ide o vyberanie príspevkov na najrozličnejšie ciele, pričom odmenou je percento z vybratých peňazí.

Stretli ste sa v zahraničí s nejakými predsudkami z jednej alebo druhej strany?

V. Sedmák: Pre mnohých ľudí, ktorí sa rozhodnú učiť cudzí jazyk, je najväčším problémom konverzácia. Väčšina z nich sa drží pravidla, že ak niečo nemajú povedať gramaticky správne, tak to radšej nepovedia. Treba si však spomenúť na to, že ak príde na Slovensko niekto zo zahraničia a učí sa po slovensky, všetci sme nadšení a oceňujeme jeho úsilie. A presne taký istý pocit majú cudzinci, ak my začneme hovoriť ich jazykom. Samozrejme, že na vysokých pozíciách a v odborných kruhoch sa to nepatrí, ale bežná komunikácia toleruje chyby.

Čo vám pobyt v zahraničí dal okrem zvládnutia cudzieho jazyka?

J. Ovečková: Okrem jazykových som nadobudla aj odborné skúsenosti – počas môjho druhého pobytu v Austrálii a neskôr aj v Španielsku, USA, Kanade, na Malte a vo Veľkej Británii – keď už bolo jasné, že sa tejto oblasti budem venovať profesionálne aj doma, som praxovala na hotelovej recepcii a vo viacerých cestovných kanceláriách a navštívila som desiatky jazykových škôl. Okrem poznania mnohého nového ma to utvrdilo v tom, že naši ľudia sú často pracovitejší, šikovnejší a adaptabilnejší.

V. Sedmák: Cesta do Austrálie bola mojou prvou dlhou cestou a napríklad už počas návratu domov som cítil, akoby sa vo mne otvorila trinásta komnata. Naučil som sa, že keď človek niečo chce, musí chodiť s otvorenými očami a nesmie byť zakríknutý. Osvedčilo sa mi to napríklad pri zháňaní práce: keď som sa nehanbil spýtať, dostal som lepšiu robotu a mal som oveľa viac príležitostí. Ovplyvnil ma napríklad aj bezstarostný život, ktorý Austrálčania žijú, uložil som si priority a som si vedomý svojej sily.

Jana Hyžová