Dotácie škodia chudobným

Západ volá po voľnom trhu, sám ho však obmedzuje

Keď sa rokovalo o podmienkach vstupu Slovenska do Európskej únie, od nás i z ostatných kandidátskych štátoch sa ozývali hlasy poľnohospodárov, že nie je spravodlivé a odporuje to myšlienke európanstva, ak farmári zo vstupujúcich krajín na začiatku dostanú len 25 % dotácií v porovnaní s kolegami v Európskej únii. Platby sa majú zvyšovať len postupne a vyrovnať by sa mali až v roku 2013. Slovenskí, poľskí aj českí poľnohospodári vyjadrovali s rozhodnutím značnú nevôľu.

Ešte väčšie dôvody na nespokojnosť s poľnohospodárskou politikou Európskej únie, ale napríklad aj Spojených štátov či Japonska, však môžu mať farmári v Afrike a niektorých ďalších rozvojových krajinách. Samozrejme, dôvody sú úplne odlišné.

V Afrike, kde je len minimálne rozvinutý priemysel, závisí väčšina obyvateľstva práve od poľnohospodárstva. Pre mnoho plodín sú tam ideálne klimatické podmienky, avšak dotácie do agrosektora, ktoré realizuje väčšina vyspelých krajín, farmárom spôsobujú veľké problémy a ešte viac zhoršujú problém chudoby, ktorý je v týchto krajinách aj bez toho bytostne prítomný.

Problémy spôsobuje hneď niekoľko faktorov. Samotné dotácie umelo udržiavajú svetové ceny na nízkej úrovni, a tým sa znižuje konkurencieschopnosť producentov z tých krajín, ktoré si ich nemôžu dovoliť. Takto predávajú len s malým ziskom alebo vôbec. Poľnohospodári nie sú tlačení k efektívnosti, práve naopak, systém je postavený tak, že v prípade väčšiny plodín vzniká nadprodukcia, ktorá sa doma nedá predať, a tak putuje na svetové trhy a ďalej znižuje ceny. Navyše niektoré vyspelé krajiny, hlavne EÚ, podporujú vývoz exportnými subvenciami. Pozitívnou správou je, že v prípade EÚ sa uvažuje o ich zrušení či znížení pre vybrané produkty. Naopak, aby toho nebolo málo, vyspelé štáty si svoj trh chránia a obmedzujú dovoz poľnohospodárskych plodín zo zahraničia. Dovozné obmedzenia platia aj pre spracované suroviny, aj keď niektorým najchudobnejším krajinám EÚ udelila výnimku.

Napriek tomu, že existujú krajiny, v ktorých je percento pomoci pre farmárov vyššie, vzhľadom na objem produkcie má na svetové trhy najnegatívnejší dosah Európska únia, Spojené štáty a Japonsko. Navyše americký prezident George W. Bush minulý rok dokonca schválil zvýšenie subvencií do agrosektora. Počas najbližších desiatich rokov by tam malo poputovať 190 mld. dolárov.

Európska únia je v prípade dotácií ešte štedrejšia, keď na Spoločnú poľnohospodársku politiku (CAP) vynakladá takmer polovicu zo svojho rozpočtu. Tento rok v júni sa síce členské krajiny dohodli na určitých zmenách, avšak napriek tomu, že je to krok správnym smerom, podľa ohlasov zo sveta je to krok príliš krátky. Pozitívom je, že sa aspoň čiastočne redukuje nadprodukcia.

Európska únia si od reformy sľubuje zlepšenie svojej rokovacej pozície pred stretnutím Svetovej obchodnej organizácie, ktoré sa uskutoční za niekoľko dní v mexickom Kankúne, kde sa bude rokovať predovšetkým o otázkach rozvojových krajín. V posledných rokoch bolo pred WTO podaných niekoľko návrhov na správne konanie proti Spojeným štátom a Európskej únie v prípade konkrétnych plodín. Žalujúcou stranou je v mnohých prípadoch Brazília, niektoré africké štáty, ale aj Austrália, ktorá je jedným z mála vyspelých štátov s nízkou úrovňou agrodotácií. Za ich zrušenie sa niekoľkokrát vyslovili aj predstavitelia Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. „Je neuvedomelé zo strany Spojených štátov, Japonska a Európskej únie míňať miliardy dolárov na udržovanie marginálnych aktivít v prospech niekoľkých vlastných občanov a zároveň devastovať poľnohospodárske odvetvie, ktoré je kľúčové pre mier a rozvoj chudobných krajín,“ vyhlásil minulý rok pre britskú BBC prezident MMF Horst Köhler. V podobnom duchu sa vyjadril aj generálny tajomník Organizácie Spojených národov Kofi Annan.

Veľmi otvorene sa o Európe a Spojených štátoch pre BBC vyjadril aj bývalý minister financií Mali Bassary Toure: „Objem peňazí, ktoré tieto krajiny vkladajú do poľnohospodárskych subvencií, je päťkrát väčší ako to, čo dávajú ako rozvojovú pomoc. A my vždy týmto bohatým krajinám hovoríme - ste pokryteckí. Hovoríte nám, aby sme hrali podľa pravidiel otvoreného trhu a v tom istom čase sami dotujete farmárov.“

Odstránenie bariér je výhodné obojstranne. Rozvojové krajiny budú môcť dosiahnuť lepší ekonomický rast, a teda aj lepšiu životnú úroveň obyvateľstva. Na druhej strane sa bohatým krajinám budú postupne otvárať nové trhy, kam môžu na oplátku vyvážať svoje technologicky náročnejšie výrobky. Navyše občania v bohatších krajinách ušetria peniaze, ktoré prostredníctvom daní platia poľnohospodárom, okrem iného aj za nadprodukciu. Odstránenie intervenčných cien, teda takých, pri ktorých štát skupuje danú plodinu, aby zabránil poklesu cien, by spotrebiteľom prinieslo lacnejšie potraviny. Nie je vylúčené, že menej chudoby vo svete tiež pomôže znížiť globálne teroristické hrozby. Preto by sme sa aj my po našom vstupe do EÚ mali zasadzovať za reformu poľnohospodárstva smerom k úplnému zrušeniu alebo aspoň obmedzeniu subvencií.

Nespokojní by v takom prípade boli jedine poľnohospodári, ktorí by museli zefektívniť výrobu. Je tiež možné, že niektoré farmy by sa museli zatvoriť. Pozitívnym príkladom by však mohol byť Nový Zéland. Tam ešte v roku 1984 tvorili príjmy zo subvencií viac ako 30 % hrubého príjmu tamojších poľnohospodárov. V roku 1984 nastúpil nový vládny kabinet, ktorý tieto dotácie takmer úplne zrušil. Podľa minuloročnej správy Federácie farmárov Nového Zélandu, ktorá rekapitulovala výsledky reformy, však napriek pesimistickým predpovediam skončilo s činnosťou iba 1 % farmárov. Ostatní sa prispôsobili - či už znížením nákladov alebo preorientovaním produkcie na klimaticky vhodnejšie plodiny. Žiadny koniec poľnohospodárstva sa teda nekonal, práve naopak, v ďalších rokoch dokonca rast v odvetví prekonal celkový rast hospodárstva a zvýšil sa aj celkový podiel agrosektora v ekonomike. V súčasnosti príjmy z dotácií tvoria 1 % príjmov odvetvia, čo je najnižšia hodnota v rámci OECD.

Bolo by príliš naivné predpokladať, že zrušenie agrodotácií rozvojové krajiny v Afrike a ostatných častiach sveta zachráni, v každom prípade, pre mnohé z nich by to bola pomocná ruka umožňujúca aspoň nejaký, nie bezvýznamný krok vpred.

Michal Mušák