Začína sa boj so suchom

Ľudia spotrebúvajú vodu v množstve, ktoré príroda nestíha obnoviť. Najviac životodarnej tekutiny spotrebujú poľnohospodári. Európa ponúka svetu expertov, ktorí by pomohli kritickú situáciu riešiť. V ktorom meste zjednotenej Európy tečie z kohútika najlepšia voda? V rakúskom Linzi. Taký je výsledok neformálnej „ochutnávky vody“ organizovanej pod taktovkou Európskej únie nedávno v Bruseli. Vtipnou a odľahčenou akciou chceli odborníci upozorniť na problémy planéty, na ktorej nemá viac ako miliarda ľudí prístup k pitnej vode. Nedotýka sa to pritom iba vzdialených exotických krajín typu Južnej Ameriky. Napríklad v južnom Stredomorí a na Blízkom východe je k dispozícii najmenej vody na obyvateľa na celej Zemi. Čo s tým? Svet má ambiciózne plány - ibaže ich má už viac ako 20 rokov, situácia sa však nelepší.

Vedci upozorňujú, že minimálne 70 percent vody, ktorú ľudia spotrebujú, „padne“ na výrobu potravín, najmä na zavlažovanie. Ak chceme napríklad vyprodukovať kilogram obilia, musíme mať k dispozícii tonu vzácnej tekutiny - vody. Zavlažovanie dosiahlo takú intenzitu, že v niektorých častiach sveta kedysi mohutné rieky iba ťažko dospejú k moru. Najznámejším príkladom je Aralské jazero. Podobne je to aj v niektorých častiach Číny, Severnej Ameriky, pripomínajú vedci. Severná polovica Číny vysychá. Čínska vláda chcela, aby sa krajina stala sebestačnou v produkcii obilia a neuvedomila si, že na to nemá dosť vody. Farmári dnes čerpajú životodarnú tekutinu z hlbokých podzemných rezervoárov, ktoré sa vytvárali státisíce rokov. Z roka na rok sa hladina v týchto skrytých zásobárňach znižuje. Priamo pod Pekingom klesla za posledných 20 rokov o 50 metrov. Problémy so zásobami vody, ktoré múdra príroda uložila hlboko pod zem, prenasledujú aj rôzne oblasti sveta tiahnuce sa pozdĺž morských brehov. Zatiaľ čo sladká voda z podzemných rezervoárov prúdi do cievneho riečiska pobrežných megamiest, na jej miesto preniká slaná voda z morí.

Hrozia nám teda vojny o vodu? Zatiaľ je viac takých príkladov, že sa štáty dokázali dohovoriť a spolupracovať. Nedostatok vody je s ekonomikou previazaný mnohými spôsobmi, ktoré si rozmaznaná Európa ani nevie predstaviť. V niektorých afrických dedinách musia ľudia chodiť po vodu do takých vzdialeností, že im to zaberie štyri-päť hodín denne. Vybudovanie vodovodu alebo vykopanie studní podstatne mení kvalitu života obyvateľov. Situácia v týchto krajinách je však alarmujúca. Na svete dnes žije takmer dva a pol miliardy ľudí, ktorí nemajú dostatok vody na základnú hygienu. Politici aj vedci bijú na poplach. Vlani na Svetovom summite o udržateľnom rozvoji v Johannesburgu sa zaviazali, že do roku 2015 znížia počet ľudí trpiacich nedostatkom vody na polovicu. Takéto dohody sa podpisovali aj pred 11 rokmi na podobnej konferencii v Riu de Janeiro, nič sa však podstatne nezmenilo. Splniť záväzok z Johannesburgu by znamenalo, že každý deň by muselo 200-tisíc jedincov získať prístup k pitnej vode a dvakrát toľko ľudí k dostatočnému množstvu úžitkovej vody. Európa chce v tomto snažení hrať vedúcu úlohu. Hlavným cieľom európskej iniciatívy Voda pre život je vzájomná spolupráca - výskumných a vedeckých inštitúcií, mimovládnych organizácií, miestnych samospráv, súkromného sektora a vlád. Ak sa má cieľ prijatý v Johannesburgu splniť, musí svet každý rok investovať 154 miliárd eur, čo je asi dvojnásobok sumy vynakladanej v súčasnosti. Európska únia dnes venuje necelých 1,5 miliardy eur ročne, takže pokiaľ ide o poskytované finančné prostriedky, má k úlohe svetového lídra ďaleko. Starý svet chce preto podporiť jednotlivé projekty spomínanej iniciatívy predovšetkým svojimi skúsenosťami.

(hdc)

do plošky

* ľudstvo môže využívať asi 200-tisíc km3 vody, čo je menej ako 1 % sladkej vody na Zemi: dažďové a snehové zrážky obnovujú dostupné zdroje vody rýchlosťou 40-50 km3 za rok

* do roku 2025 vzrastie spotreba vody natoľko, že jej zásoby nebudú stačiť: dve tretiny ľudí na Zemi budú trpieť jej nedostatkom