ÚČET VYSTAVÍME, PLATIŤ BUDÚ VNUCI

Napriek tomu, že vicepremiér a minister financií Ivan Mikloš je spokojný s našim ekonomickým vývojom, čísla presviedčajú, že to nie je celkom oprávnené konštatovanie. Napríklad ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií a slovenskí cestári si po dôkladnej analýze chceli v zahraničí požičať peniaze so štátnou garanciou, na opravu 5200 kilometrov ciest, ktoré sú v havarijnom stave. Ministerstvo financií s pôžičkou nesúhlasilo. Dôvod bol prozaický. Odborníci z EÚ našich dôrazne upozornili na neprimerané veľké zadlžovanie slovenskej ekonomiky. Čísla vravia za všetko. Hrubá zahraničná zadlženosť Slovenska dosiahla v tomto roku už vyše 14 miliárd USD. Pritom nejde len o zahraničnú, ale aj vnútornú zadlženosť, štátny dlh, investičnú zadlženosť ale aj miest a obcí. Podľa viacerých analytikov je to základný problém slovenskej ekonomiky. Ministrovi financií sa len veľmi ťažko vysvetľuje, prečo zahraničný dlh Slovenska narástol za štyri roky vládnutia Dzurindovej vlády o 100 percent. Napríklad len v máji 2003 boli na Slovensku emitované štátne dlhopisy v hodnote 500 mil. EUR, čiže vyše 20 mld. Sk, ktorými nás vláda opäť zaťažila. Požiadaviek na ministerstvo financií pribúda, a keďže prostriedkov jednoducho niet, tak vláda tvrdo pracuje na ich získaní. Východisko našli v doprivatizovaní prirodzených monopolov. Pritom vlastne dodnes nikto nepredložil serióznu analýzu, čo sa stalo s podstatnou časťou stoviek miliárd, ktoré sme doteraz získali z privatizácie. Viacerí praktici tvrdia, že peniaze z privatizácie sme väčšinou prejedli. Pritom bola šanca použiť ich na investičné celky či výstavbu priemyselných parkov atď. Aj v súčasnosti pripravovaná doprivatizácia má slúžiť len ako zdroj na

krytie deficitu

štátneho rozpočtu a na tzv. transformáciu dôchodkového systému. Vláda chce rýchlo „stvoriť“ peniaze, a pritom nemá spracovanú štúdiu o dosahu doprivatizácie štátnych podnikov vrátane energetických monopolov na ekonomiku. Mladí draví finanční experti, ktorých priemerný vek je približne 26 rokov, presviedčajú verejnosť, že je to výhodné. Skúsení manažéri, predstavitelia AZZZ, rôznych profesijných spolkov či komôr viackrát zdôraznili, že vôbec nie sú proti doprivatizácii, avšak žiadajú analýzu, kedy a najmä za akých podmienok možno predať tieto, pre slovenskú ekonomiku mimoriadne významné firmy. Štúdiu o reálnych dosahoch doprivatizácie strategických firiem zatiaľ nikto nepredložil. Možno pochopiť obavy ministra financií z toho, že ekonomika nie je skutočne taká, ako sa o nej v niektorých hodnoteniach hovorí. O stave našej ekonomiky svedčí nielen vysoká zadlženosť, ale aj

rekordne negatívna

obchodná bilancia, situácia v zdravotníctve, školstve i zhoršujúca sa životná úroveň naprostej väčšiny občanov. Čo sa vlastne stane po totálnom výpredaji, keď už nebude čo predávať a čím naplniť, či hasiť rozpočet, aby sme vyhoveli pravidlám EÚ? Existuje vraj už projekt, v ktorom sa uvažuje s totálnym predajom celého Slovenska vrátane pôdy a lesov. Čo bude potom, prognózy nehovoria.

Jozef Kunik