Do irackého bludiska vkročí OSN?

Bližšie nemenovaná kanadská humanitárna organizácia uvádza 6000 USD ako cenu plného poistenia pre jednu osobu na mesiac v Iraku. Na porovnanie: v prípade Afganistanu je to len 4500 USD. Už tento údaj jasne hovorí o súčasnej bezpečnostnej situácii v krajine po zvrhnutí režimu Saddáma Husajna, no veľavravné sú aj ďalšie príklady. Počet amerických vojakov, ktorí tu prišli o život od skončenia hlavných bojov, sa blíži k číslu 300. Najnovšia správa OSN označuje výpadové cesty na juh a sever z Bagdadu za extrémne nebezpečné zóny. Dokonca aj Červený kríž, organizácia známa tým, že do krízových oblastí prichádza prvá a odchádza posledná, v týchto dňoch v obavách pred útokmi sťahuje dve tretiny svojich ľudí z Iraku.

Všetko toto robí americkému prezidentovi Georgovi W. Bushovi vrásky na čele. Aby situácia bola ešte zložitejšia, blížia sa voľby a obete v radoch amerických vojakov ani vysoké náklady na financovanie irackej misie neprinesú súčasnému šéfovi Bieleho domu politické bodíky. Aj preto G. W. Bush pomaly mení irackú stratégiu. Prezident včera podpísal návrh novej rezolúcie, ktorý Washington plánuje v najbližších dňoch predložiť Bezpečnostnej rade OSN. Návrh predpokladá rozšírenie mandátu OSN, čo by uľahčilo účasť ďalších krajín v medzinárodných stabilizačných silách, oznámili v utorok vysokopostavené zdroje vo Washingtone. Inými slovami, USA sa snažia presunúť časť irackého bremena na OSN a ďalších spojencov. V týchto dňoch sa do éteru dostali aj modely, ako by si USA vedeli predstaviť zahraničnú vojenskú prítomnosť v Iraku. Išlo by o mnohonárodné jednotky pod vlajkou OSN a americkým velením. Teda schéma známa ešte z vojny na Kórejskom polostrove. Denník New York Times, odvolávajúc sa na nemenovaného amerického predstaviteľa, zasa priniesol informáciu, že Bushov tím národnej bezpečnosti by rád stiahol väčšiu časť vojakov z oblasti (momentálne ich je tam asi 180 000) do 18 mesiacov až dvoch rokov, čím by sa misia začala podobať tým, ktoré poznáme z Bosny či v Kosova.

Pravda, je veľmi otázne, či krajiny ako Nemecko a Francúzsko budú na pôde Bezpečnostnej rady OSN súhlasiť s americkými návrhmi. A takmer je isté, že sa Berlín a Paríž nebudú ponáhľať do krajiny ako povedzme Poliaci, ktorí práve včera prevzali velenie nad stredojužným sektorom v krajine. The Economist píše, že aj predstavitelia OSN stanovia zrejme podmienky, za akých by sa výraznejšie angažovali v Iraku (nedávno 600 neirackých pracovníkov OSN z bezpečnostných dôvodov evakuovali z krajiny do Jordánska). Jednou z nich by mohol byť presný harmonogram obnovovania irackej suverenity. No a pri takýchto rokovaniach sa zákonite otvára aj otázka spravovania príjmov z irackej ropy.

Washington v každom prípade poslednými krokmi pripustil, že sám nedokáže „ukočírovať“ situáciu v Iraku. Veľa možností pritom nemá. Rýchly odchod amerických vojakov by krajinu pravdepodobne zatiahol do takého chaosu, že by Iračania spomínali na Saddámove časy s neskrývanou nostalgiou. Udržiavanie status quo by tiež zrejme neviedlo nikam. Veď napriek veľkým sľubom iracká ropa stále netečie, sabotážne akcie pokračujú, komerčné lety na bagdadské letisko stále nie sú obnovené. No a, ako podotýka The Economist, ťažko sa dá očakávať, že investori pôjdu tam, kde sa bojí vkročiť aj Červený kríž. Určitou nádejou na upokojenie situácie a čiastočné uzmierenie Iračanov s okupačnými jednotkami by mohli byť výdatné finančné injekcie od rôznych donorov. Podľa všetkého sa však na októbrovej darcovskej konferencii vyzbierajú len miliardy USD, namiesto potrebných desiatok miliárd. Ako ďalšie možné východisko z irackého bludiska sa pre Biely dom ponúka zvýšenie americkej vojenskej prítomnosti v Iraku. No takýto krok by rok pred voľbami bol čistým politickým hazardom. Čiže zostávajú len spojenci zo „starej Európy“ a dobrá OSN.

Rastislav Boldocký