Ako vie hospodáriť štát?

Často počúvame, že staršie generácie si nič nenašetrili a ich staroba bude preto dosť problematická. Súčasní dôchodcovia sú vlastne akási neželaná skupina ľudí, na ktorú štát len dopláca. Veď kým ich rovesníci z vyspelejšej časti sveta cestujú a spoznávajú cudzie krajiny, zo slovenských dôchodcov sa stávajú „špekulanti“. Zvažujú, ako zaplatiť byt, elektrinu, vodu, lieky a ošetrenia. Je to ozaj pravda, že si minulé generácie nič nenašetrili a nič nevytvorili? Po celé minulé desaťročia vlády komunistov prebiehala rozsiahla industrializácia - postavilo sa množstvo tovární, vybudovali sa elektrárne, plynovody a ropovody, a vôbec všetko, čo tak úspešne rozpredávajú terajšie vlády. Či to vlastne neboli „piliere“, ktoré im mali zabezpečiť spokojnú starobu? Slovenské elektrárne, SPP a ďalšie lukratívne podniky patria stále k vysoko ziskovým odvetviam a pokojne by mohli plniť funkciu „pilierov“ dôchodkového systému ako veľmi dobré investície. Z tohto pohľadu je teda nepochopiteľné, že sa štát zbavuje takéhoto majetku kvôli jednorazovému zisku, ktorý sa hneď „preje“. Je to, akoby si taxikár predal kolesá na svojom taxíku.

V skutočnosti je dôvod úplne jasný, ide o zisk, ktorý budú mať z predaja jeho sprostredkovatelia. Privatizácia lukratívneho majetku je to najsilnejšie puto, ktoré drží pokope túto zlátanú koalíciu. Rozporov je v nej neúrekom - interrupčný zákon, odvolanie ministra, maďarské požiadavky, dohoda so Svätou stolicou a ďalšie. Smotana privatizácie je to „zlaté teľa“, pre ktoré sú ochotní sa zmieriť aj tí najrozhádanejší koaliční partneri. Odchod z koalície by totiž znamenal stratu miesta pri privatizačnom koryte.

Tí, ktorí sa skutočne podieľali na vytvorení tohto majetku, dostanú len odrobinky. Zbúrame piliere, aby sme mohli potom budovať nové. Počúvame často zdôvodnenie privatizácie, že štát je vraj zlý hospodár. Je to ospravedlnenie pre bezhlavý rozpredaj lukratívneho majetku. Štát nemôže byť zlý hospodár, zlými hospodármi môžu byť len konkrétni ľudia. Obvykle však hospodária veľmi dobre do vlastného vrecka. Je to teda na konkrétnych ľuďoch, ktorí dali niekomu funkciu bez toho, aby od neho vyžadovali zodpovednosť.

Nie je vôbec pravda, že na to, aby bola firma úspešná, musí byť nutne v súkromných rukách. Máme množstvo firiem v súkromnom vlastníctve, ktoré ich neschopní riaditelia priviedli na mizinu. Niektorí pre vlastnú odbornú neschopnosť, iní ich vedome vytunelovali. Nie sú výnimkou privatizéri, ktorí rozpredali stroje a majetok a urobili z vlastných firiem bezcenné rumoviská namiesto toho, aby pre ne hľadali výrobný program a solventných zákazníkov. Pamätám si firmy, ktoré aj v socialistických podmienkach prosperovali a dokázali obstáť v tvrdej svetovej konkurencii aj napriek prekážkam a obmedzeniam. Tak ako vtedy aj teraz platí, že schopný manažér je schopný manažér a zlodej bol a ostane zlodejom.

Jaroslav Burjaniv