Žalospev nie je úspešný hit

Komentuje Eleonóra Bujačková

Všetko sa dá, nič nie je nemožné, len treba chcieť a vedieť. Toto pravidlo ešte stále „vyznávame“ menej. Azda aj preto nedokážeme dostatočne „naštartovať“ dynamiku, na ktorú máme. Nedostatočná je výkonnosť mnohých priemyselných podnikov, katastrofálna situácia je v stavebníctve a k tomu ešte zúfalo málo peňazí. Zdravý vývoj by mal byť založený na rozumnom prírastku investičnej aktivity a trvalej zahraničnoobchodnej expanzii. Aj naďalej teda prioritou vlády musí byť prilákanie zahraničného kapitálu. A zdá sa, že tomuto cieľu sa podriaďuje maximálne. Energiou v ekonomike sú peniaze, to je nespochybniteľné, a slovenské hospodárstvo dlhodobo pociťuje zúfalý nedostatok voľných peňazí. V stabilnej ekonomike je vždy určitá suma peňazí dostupná pre všetkých. Výroba produkuje, obchod predáva a prebytky vyváža. Hrubý domáci produkt rastie.

O tom, prečo u nás HDP nedosahuje vytúženú dynamiku, sa sporia dva tábory: prvý tvrdí, že vyrábame nehospodárne, suroviny sú nekvalitné, príliš energie sa stráca a prekvitá korupcia a zlodejstvo. Podľa tohto názoru je najskôr potrebné obmedziť straty, zlepšiť zákony a inštitúcie. Druhý tábor vraví, že opravovať a zlepšovať sa musí a môže iba postupne, za chodu, preto nemá zmysel toľko obmedzovať dostupnosť peňazí, pretože straty sú nenávratné. Odborníci používajú HDP ako ukazovateľ stagnácie či úpadku výkonnosti ekonomiky. Pri pohľade do Európskej únie sa síce nemusíme práve červenať, ale ani príliš radovať. Priemerné tempo rastu HDP v EÚ v tomto roku by malo dosiahnuť 2,8 %, u nás sa s viac ako necelými dvoma percentami prakticky neráta. Ukazuje sa, že ekonomika strovila rezervy. Aj napriek roky vyslovovaným upozorneniam ani zdroje, ktoré máme, nevieme využívať efektívne. Značná časť ich je doslova premrhaná v nevýkonných podnikoch a veľká časť „odlievanᓠdo rôznych vlastných vreciek. Banky dodnes vlečú miliardové nedobytné úvery. Pritom naša ekonomika je od bankových úverov enormne závislá: merané ich podielom na hrubom domácom produkte je to takmer 80 %, pričom v USA necelých 21 %, v Maďarsku 32 % a v Poľsku 25 %.

Občan makroekonomiku „nevyznáva“. Chce vedieť, kedy prijaté opatrenia vlády prinesú zlepšenie, kedy sa jeho životná úroveň zlepší. Strážcu štátnej pokladnice však zaujíma, ako priniesť do ekonomiky peniaze. Možností veľa nemáme. Tou najlogickejšou je, že štátnym rozpočtom. Ten však už roky krváca miliardovými dlhmi. Často spomínanou možnosťou dnes, ale aj roky predošlé je ešte znásobiť prílev investícií zo zahraničia. Aj keby išlo o posledný značný transfer majetku (výpredaj), nedajú sa čakať zázraky. Ibaže mnohé podniky sú zadlžené až po uši, naša pracovná sila vôbec nie je taká lacná a už vôbec nie taká kvalitná, ako si navrávame. Rozhodne však nie sme rozvojovou krajinou. Máme vzdelaných odborníkov, solídny potenciál. Treba však prestať so žabomyšími vojnami, treba dať priestor robotným, spoliehať sa na vlastné sily a rozum. Nie sú totiž zlé fabriky, zlé kolektívy, zle môžu byť iba vedené.