Rizika sa nebála, verila si

Nemá marketing ani obchod, len dobrý chýr zákazníkov

Vlasta Ondríková z obce Ľubochňa v okrese Ružomberok začala podnikať v roku 1992 na základe živnosti. Ako tridsaťpäťročná zástupkyňa predajne Slovenská kniha po privatizácii martinského podniku rok predtým uvažovala nad tým, kde by sa zamestnala a čo by ju mohlo uživiť. Vedela, že nechce pôsobiť vo vyštudovanej profesii rezortu poľnohospodárstva a vedela, že sa chce venovať niečomu, čo jej umožní tvorivú, nie jednotvárnu prácu, a pritom chcela byť nezávislou od pracovného času. Navštívila Slovenské národné múzeum v Martine, kde ju zaujali tkané materiály, po prvý raz sa bližšie zoznámila s tkáčskym strojom, krosnami. Po hlbšom a dôslednejšom štúdiu problematiky si uvedomila, že práve táto oblasť by ju mohla zaujať, a tak spolu s bývalým manželom krosná zohnali, urobili na nich potrebné úpravy, ďalšie informácie i praktické skúsenosti získala v spolupráci s ÚĽUV-om v Bratislave. Spolupráca spočívala v tom, že ÚĽUV jej dodal materiál i objednávky. „Išlo mi to celkom dobre, zrejme vo mne boli skryté niekde

umelecké sklony,

hlavne som si však verila a mala som dosť odvahy ísť do nepoznaných oblastí, teda do rizika s tým spojeného. Nebála som sa, pretože nás v tom čase nebolo veľa, a tak aj objednávok bolo dosť,“ spomína na svoje začiatky Vlasta Ondríková. Medzitým sa jej životné osudy zmenili, ostala sama so synmi, dcéra sa vydala, ona vyriešila bytový problém i lepšie pracovné podmienky kúpou starého rodinného domu v Ľubochni, ktorý pomaly so synom stolárom renovuje a prispôsobuje svojim potrebám. S ÚĽUV-om už dva roky nespolupracuje a zákazky si spolu aj s materiálom zabezpečuje a zháňa sama. Jedna pani jej strihá päťcentimetrové pásy z odpadových tkanín, bavlnu kupuje v Bratislave i v Ružomberku. V podnikateľských aktivitách jej pomáha aj dcéra, ktorá na Orave prevádzkuje penzión, tá ponúka ľudovoumelecké výrobky svojej mamy návštevníkom. V minulosti tkala aj vankúše či prestierania, všetko závisiac od typu objednávky. Medzi realizácie, pochádzajúce z dielne Vlasty Ondríkovej, patrí viacero gazdovských reštaurácií po celom Slovensku,

objednávku dostala

aj od stážistky prezidenta Václava Havla do Prahy. „Reklamu si nerobím, obchod nemám, ľudia sa o mne dozvedajú ústnym podaním, je to najlepšia reklama, keď sú s výrobkami spokojní a povedia o mne ďalším. Mám troch stálych maloodberateľov v Žiline, v Martine a v Bratislave, tu v Ľubochni predávam v miestnom obchode s nábytkom. Plním objednávky aj na dobierku, podľa požiadavky zákazníka. Môžu si vybrať farebnosť i šírku, pretože mám krosná na 70 a 90 centimetrov. Na Orave i v Liptove je v tejto oblasti pomerne silná konkurencia, vychádzajúca z tradícií, moje tkané výrobky sú však kvalitné, pevné a v porovnaní s ostatnými aj hrubšie, oproti ostatným nešetrím na materiáli. Je to 95-percentná bavlna, hodváb, žiadna umelina, aj nite používam bavlnené. Denne utkám desať metrov koberca, niekedy aj viac, čo predstavuje desaťhodinovú prácu. Teraz si uvedomujem, že za rok to predstavuje takmer päť kilometrov koberca. Je to drina, ale mňa baví,“ hodnotí svoj život zanietená podnikateľka.

Zora Petrášová