Pôjde o sociálne bývanie

Nebol to rozvoj bývania, ale vylepšovanie zariadenia

V médiách sa pred niekoľkými dňami objavili správy a komentáre týkajúce sa Aktualizovanej koncepcie rozvoja bytovej výstavby. Dovoľujem si uviesť niekoľko argumentov, ktoré objasnia kritiku uvedenej koncepcie tak, aby čitateľ dostal komplexné informácie. Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, že koncepcia nie je plánovací dokument. Rovnako je potrebné upozorniť, že už 14 rokov žijeme v systéme trhového hospodárstva. Očakávať preto, že ministerstvo alebo iný štátny orgán presne určí, kto a koľko prostriedkov má, prípadne musí vyčleniť na splnenie určitej potreby (napríklad potreby bytov), je naivné. Koncepcia vzhľadom na stav vybavenosti bytmi uvádza želateľný

cieľový stav

v bytovej výstavbe (4 až 5 novopostavených bytov na 1000 obyvateľov), ktorý má odstrániť akútny nedostatok bytového fondu na Slovensku. Na dosiahnutie tohto cieľa kvantifikuje potrebu finančných zdrojov, pričom vychádza tak z minulého vývoja, ako aj z možností spoločnosti a hospodárstva v obdobiach budúcich. Na ilustráciu možno uviesť, že doteraz platná koncepcia rozvoja bytovej výstavby obsahuje rovnakú kvantifikáciu, pričom vývoj za roky 1998 až 2002 potvrdil, že predpoklady koncepcie v oblasti zdrojov sa naplnili s presnosťou na 80 - 90 %. Pritom ani táto koncepcia neuvádzala, odkiaľ a akým spôsobom sa potrebné finančné prostriedky zabezpečia.

Pri kritike, že štát má znížiť štátnu prémiu k stavebnému sporeniu a obmedziť poskytovanie štátneho príspevku k hypotekárnym úverom a súčasne očakáva zvyšovanie počtu novostavaných bytov, si treba uvedomiť dve skutočnosti. Po prvé, stavebné sporenie je systém, ktorý je primárne zameraný na obnovu existujúceho bytového fondu. V systéme stavebného sporenia sa až 90 % stavebných úverov poskytuje na tzv. obnovu bytov. Pritom nejde o obnovu spoločných častí a zariadení bytových domov, ktoré súrne obnovu potrebujú (opraviť a zatepliť fasády, opraviť strechy, vymeniť poruchové a z hľadiska spoľahlivosti aj nebezpečné výťahy, vymeniť viac ako 30 rokov staré rozvody vody, kanalizácie, plynu a elektriky a pod.). V skutočnosti prostredníctvom štátnej prémie k stavebnému sporeniu štát prispieva najmä na estetické skrášlenie bytov spočívajúce v náhrade povlakových krytín keramickou dlažbou, nákupe nových, často drahých a exkluzívnych kuchynských liniek z dovozu a pod. Na lepšie pochopenie tejto anomálie možno uviesť príklad, pri ktorom si majiteľ starého, viac než 30-ročného auta

vezme pôžičku

nie na to, aby si na tomto aute dal opraviť brzdy, podvozok, riadenie, karosériu a pod., ale na to, aby si do tohto vraku kúpil nové, pretekárske kožené sedadlá. A na tento účel ešte bude od štátu požadovať príspevok! Zníženie štátnej prémie na únosnú mieru by preto umožnilo viac prostriedkov vyčleniť v prospech tých, ktorí to najviac potrebujú, na bývanie občanov s nízkymi príjmami. Po druhé, systém hypotekárneho financovania je síce zameraný najmä na obstaranie nových bytov, ale spôsob poskytovania štátnej podpory na tento systém poukazuje na to, že štát svojimi obmedzenými prostriedkami prispieva najmä milionárom a iným majetným občanom na výstavbu luxusných bytov a víl, teda tým občanom, ktorí túto pomoc štátu vzhľadom na svoje príjmy vôbec nepotrebujú. Títo občania si svoje bývanie zabezpečia bez väčších problémov aj bez pomoci štátu. Ak sa im však takáto pomoc ponúka, je len samozrejmé, že ju využívajú. Je preto len logické zamerať obmedzené štátne prostriedky na podporu pre tých, ktorí sú na ňu odkázaní. Otvorenou otázkou ostáva, ako definovať túto potrebu. Koncepcia navrhuje definovať ju vo vzťahu k príjmu žiadateľa a k veľkosti bytu. Ide však pritom o otvorený dokument, ktorý je predmetom diskusie a na prijateľnej výslednej definícii sa dá dohodnúť. Pokiaľ ide o stavebné sporiteľne a hypotekárne banky, treba uznať, že ich lobing za vlastné záujmy je legitímny. Myslím si však, že k predmetnému návrhu na zníženie

štátnej prémie

k stavebnému sporeniu a k obmedzeniu príspevku k hypotekárnym úverom by nemuselo prísť, keby tieto bankové inštitúcie pohotovejšie reagovali na objektívne spoločenské potreby. Nedostatok bytov a schátraný bytový fond je všeobecne známa skutočnosť. Nič nebránilo a ani nebráni stavebným sporiteľniam, ako aj hypotekárnym a iným bankám, aby diferencovali svoje produkty podľa spoločenskej objednávky. Znamená to poskytovať výhodnejšie úvery na výstavbu bytov a na skutočnú obnovu bytového fondu a menej výhodné úvery na iné účely. Pri takejto marketingovej politike by aj ich lobovanie bolo bližšie k úspechu.

Ako motivovať stavebných podnikateľov? Je potrebné pristaviť sa aj pri nástrojoch na motiváciu súkromných podnikateľov a na daňové stimulačné nástroje. O aké motivačné nástroje ide? Možno ich rozdeliť na priame a nepriame. Priamymi motivačnými nástrojmi sú dotácie. Dotácie na výstavbu bytov však podľa zákona o štátnej pomoci nie je možné poskytovať súkromnej podnikateľskej sfére. Rovnako to nepripúšťajú ani pravidlá Európskej únie. Možno však nezaškodí pripomenúť, že 1. mája 2004 sa aj Slovenská republika stane členským štátom EÚ, preto v návrhu predmetnej koncepcie sú

dotačné formy

podpory smerované len na obce. Pri nepriamych nástrojoch ide o nástroje, ktoré umožnia ľahší prístup k úverom pre podnikateľské subjekty a o nástroje daňovej stimulácie, ktoré sa využívajú vo všetkých vyspelých trhových ekonomikách. Pokiaľ ide o nástroj umožňujúci podnikateľom ľahší prístup k úverom na výstavbu bytov, návrh koncepcie uvádza „Program záruk“ za úvery, ktorý nielenže už existuje, ale navrhuje sa, aby tento program zostal zachovaný. Pritom tento program môžu využívať aj podnikatelia. Zložitejšia je otázka daňových stimulačných nástrojov. V krajinách s vyspelou ekonomikou nepovažujú daňové stimulačné nástroje za smiešne, ako ich označila kritika slovenských médií, ale za skutočne efektívny nástroj na podporu rozvoja bývania. Návrh koncepcie poukazuje na to, že na základe rokovaní o vstupe do EÚ Slovenská republika dosiahla štvorročné prechodné obdobie do 31. 12. 2007 na uplatnenie zníženej sadzby DPH, týkajúcej sa stavieb a stavebných prác na účely bývania (nielen pre sociálne bývanie). Napriek dosiahnutiu prechodného obdobia v oblasti DPH ministerstvo financií v prvom kroku zvýšilo túto sadzbu z 10 % na 14 % a v ďalšom kroku ju chce zvýšiť až na 19 %. Prístup ministerstva financií je v tomto kontexte viac než nepochopiteľný, bez ohľadu na to, aké zmeny sadzieb daní navrhuje a pripravuje. Najmä ak aj v iných krajinách EÚ (napr. vo Francúzsku) je sadzba DPH pri výstavbe bytov výrazne znížená. Zámerne neuvádzam daňovú reformu, lebo v skutočnosti ide iba

o zmeny sadzieb

priamych a nepriamych daní. Aj naďalej totiž zostáva zachovaný v socializme osvedčený princíp centralizácie. Pri ňom všetky dane, okrem jednej nepodstatnej dane, vyberá štát a podľa vlastných kritérií ich prerozdeľuje. Skutočná daňová reforma by totiž mala byť nadviazaná na reformu verejnej správy, reformu školstva, zdravotníctva a ďalšie, v rámci ktorých prešli na samosprávne orgány rôzne pôsobnosti a zodpovednosť za ich plnenie. Spolu s tým mal byť prehodnotený aj systém daní a ich výberu tak, aby obce, samosprávne kraje a štát primeraným a na dlhšie časové obdobie stabilným podielom participovali na výbere daní a mohli nimi tak financovať svoje zákonmi vymedzené povinnosti, mohli svoje daňové príjmy a výdavky plánovať a nemuseli sa každý rok spoliehať na blahovôľu štátu vyjadrenú v zákone o štátnom rozpočte.

Na záver dodávam, že pri rokovaniach s ministerstvom financií sa mnohé otázky doriešili a vznikla vzájomná dohoda, ako zamerať podporu štátu najmä na rozvoj sociálneho bývania.

Ing. Pavol Giller

MVaRR SR