ABY DOBRE BOLO...

Peter Kasalovský

Pred siedmimi rokmi Hospodársky klub (NEF) pri príležitosti svojho dvadsiateho mítingu za účasti prezidenta Svetového ekonomického fóra prof. K. Schwaba usporiadal v Slovenskom národnom divadle predstavenie SĽUK-u s programom Haravara - Aby u nás dobre bolo. O deň neskôr, akoby na potvrdenie odhodlania našej komunity prispieť k tomu, sme nechali doslova rozsvietiť nočnú oblohu nad centrom Bratislavy. Dvadsaťminútový ohňostroj bol prenádherný. Podaktorých občanov však vystrašil, keďže si pripustili, že by mohlo ísť o návrat k tradičným akciám pri príležitosti výročia VOSR. Nebol príležitostný, ale pre všetkých. Bol 4. novembra 1996, a bol najmä pre oči. Dokonca ho sledovali aj viacerí potentáti vtedajšej vlády, ktorí sa inak vyhli klubovému mítingu, len aby sa nestretli s jeho vzácnym hosťom. Potrestali sa, ale dodnes to nepochopili, tak ako nevytriezveli z vedomia vlastnej predurčenosti, ba až nedotknuteľnosti, ale aj geniality.

Bolo to sedem rokov po páde režimu. V štáte bolo cítiť rast napätia. Nielen politického, osobitne vo vzťahu medzi prezidentom republiky a premiérom, ale aj sociálneho. Znepokojenie občanov z vtedajšieho vládnutia a pomerov bolo zrejmé. Akurát dosť bolo akoby víťazov malej privatizácie vrátane tzv. holandských dražieb, a potom aj vyvolených - určených pre priamy predaj štátneho majetku, ktorí nezvládali ľudsky a manažérsky svoje nové pozície. Padali podniky aj družstvá alebo sa ako-tak udržiavali pri živote. Chátrali investície hodnôt miliardových. Neschopnosť spravovať a zveľaďovať nadobudnutý majetok sa vydávalo za nevyhnutný dôsledok či cenu transformácie. Aj vtedy išlo o prístup k štátnym majetkom a nemenej o vytvorenie si možnosti pracovať s rozpočtovými a vôbec so štátnymi financiami. Vo viacerých štátnych podnikoch strategického významu boli mzdové pomery a sociálne výhody na úrovni až 22. storočia. Keby boli vtedy overiteľné a zverejnené, tak by mali za následok všeobecnú eufóriu a neveľmi nežné správanie sa tých más „mimo“.

Po ďalších siedmich rokoch sa nič dôležité nezmenilo. V 2003. roku je nedostatok finančných zdrojov citeľnejší a považuje sa za dôsledok minulosti. Rovnako ako problémy, ktorých riešenia sú tradičné a vopred známe. V centre záujmu je vskutku občan, ale prioritne jeho peňaženka. Rast životných nákladov je zrejmý, ale jeho skutočný rozsah je oficiálne popieraný. Menej sa síce medializuje pohyb štátneho majetku, ale je, a v celom rade prípadov neveľmi výnosný pre štát. Tí, čo boli úspešní so svojimi firmami vtedy, tak sú väčšinou aj dnes. Avšak majú o voľačo viac rokov, sú usadenejší a s väčším počtom nepriateľov. Úspešnosť je naďalej morou pre podnikateľov a popri nej je nemenšou pôsobenie záujmových skupín. Stále prítomné je politické napätie a sociálny úpadok. Vytrvalo sa objavujú „vnútorní nepriatelia“ nového režimu a všetkých parlamentných strán, a najmä ich lídrov. Viaceré kauzy spred rokov sú aj dnes živé. Vymáhateľnosť práva ako takého je väčšinou vecou pevných nervov, času a peňazí. Pravda víťazí príliš pomaly, a keď zvíťazí, tak

Po štrnástich rokoch by tu bolo tiež dosť mesiášov najrôznejšej farebnosti, ale spravidla bez schopnosti sebareflexie, ako aj triezveho pohľadu na vlastnú kariéru a dosiahnuté výsledky - trapasy. Avizovaných reforiem rovných prísľubom želateľnej kvality života, lež iba pre vnukov a pravnukov, je neúrekom, ale ani jedna poriadna a dokončená. Z politických kuloárov domácich znejú chvály na to, kde sme a čo sme dosiahli, pričom v nich nenachádzajú ani len ozvenu tie princípy, ktoré dali najširším vrstvám nádej, že sa budú môcť plnšie realizovať a naozaj lepšie žiť. Počuť iba to, že o tie princípy sa bojuje a bojuje, a majú byť bližšie podľa predpovedí revolucionárov našich čias vtedy, keď sa skončí predaj štátneho majetku. Ten historický moment sa nezadržateľne približuje. Po ňom všetci budú bohatí a slobodnými občanmi podľa svojich preukázaných schopností v nezabudnuteľnom jedenapolgeneračnom transformačnom procese. Jedni iba čestne získaným majetkom, iní čestne získaným majetkom aj duchom, ale väčšina bude bohatá vnútorne, a najmä o neoceniteľné skúsenosti.

Tešme sa už na to veselie, keď sa skončí proces procesov, teda privatizácia, a všetkým začne byť dobre. Pomaly, ale isto bude lepšie. Všetko bude jasnejšie, a najmä vo vzťahoch ľudských. Všetky ďalšie traumy budú totiž o inom. Nepochybujem, že sa klubová komunita rozhodne opäť a po druhý raz vo svojej relatívne krátkej histórii práve kvôli tomu rozjasniť nebo nad metropolou.

Peter Kasalovský