Našim podnikateľom chýba...

Komentuje Eleonóra Bujačková

Keby sme sa opýtali ich samých, najskôr by odpovedali, že chýbajú lepšie úvery. To je pre hospodárstvo zlé. V skutočnosti im však chýba predovšetkým prestíž. A to je oveľa horšie. Ešte v roku 1992 generálny riaditeľ Komerční banky Richard Salzmann konštatoval, že ľudia si priemyselníkov a bankárov budú ešte dlho predstavovať ako „obtlstlých“ pánov s cylindrom a s hrubou cigarou. Mýlil sa, skutočnosť je oveľa horšia. Veľká časť verejnosti si kapitalistu predstavuje skôr ako repliku Mackieho Messera. Sociológovia upozornili už dávnejšie, že proklamovaný ideál úspechu a zisku bol zosmiešnený, pretože sme dopustili, aby tu vznikol stav, v ktorom sa najúspešnejšími stávajú tí najnemravnejší a najväčší zisk majú nepotrestaní zlodeji. Povesť slovenských kapitalistov sa v minulých rokoch vyvíjala skôr k horšiemu.

Aká je situácia dnes? Banky sprísnili úverovú politiku, peniaze tunelárov (okrem tých, ktoré zmizli do zahraničia) v ekonomike skryto fungujú, iba sa o nich nevie. Kapitalisti svoje materiálne niveau skôr skrývajú. Prestíž podnikateľov je najsilnejšie ohrozovaná všeobecným názorom, že polovica z nich sú zlodeji. Ako znovu nájsť, získať prestíž? Mnoho z nich stavia na neviditeľnosť. Zostaviť rebríček najmajetnejších Slovákov je vyčerpávajúcou niekoľkomesačnou detektívkou. Mnohí z nich nechcú ani len počuť, aby sme ich meno zverejnili, nehovoriac už o uverejnení fotografie. A nielen preto, že majú strach z kriminálnych útokov. Súhlasím, verejnosť nemusí poznať podobu vlastníkov, ale má právo vedieť, že osud konkrétnych ľudí je spojený s firmou, ktorá významne ovplyvňuje život občanov. Niektoré spoločnosti dokonca nezverejňujú ani zákonom vyžadované informácie a radšej sa vystavujú dôsledkom konfliktu so zákonom. Dôvody môžu byť rôzne, ale výsledok je vždy rovnaký: mnohí slovenskí kapitalisti sa radšej skrývajú, a tým iba podporujú nezmyselnú predstavu, že čo kapitalista, to lump.

Psychologické rozdelenie spoločnosti na „bohatých“ a „chudobnú verejnosť“ sa stalo prirodzenou súčasťou našej civilizácie. Stabilita systému však závisí od toho, aký veľký súlad je medzi hodnotovými kritériami týchto skupín. Ako funguje tento systém? Tu prichádza k slovu toľko vysmievaný zázrak trhu bez prívlastku. Najhoršou úložňou majetku je trezor schovaný za obrazom. Najlepšou formou je ekonomická investícia a tu sa do hry dostáva „chudobná verejnosť“. Vlastníci sa neobídu bez „nemajetných“, pretože tí vytvárajú hodnoty vo firmách, do ktorých priamo či nepriamo investovali. Aj v záujme „chudobnej verejnosti“ je, aby bohatí boli naozaj bohatí a dokonca požívali spoločenskú vážnosť. Iba tak môžu ich podniky získavať úvery, prosperovať a vďaka tomu platiť toľko, koľko potrebujeme na dôstojný život. A mechanizmus trhu spôsobí, že platiť budú, okrem iného aj preto, aby udržali kúpyschopnosť, a teda odbyt. Nízka prestíž našich kapitalistov je odrazom nedôvery väčšiny obyvateľov. Prvým krokom by teda vari mohla byť prehľadnosť vlastníckych vzťahov a verejné vyjadrenie vzťahu k majetku. K prehľadnosti, samozrejme, patrí riziko, ale riskovať je povinnosťou bohatých. Oni sú teraz na ťahu a verejnosti to dlhujú.