VZBURA

Peter Kasalovský

Začiatkom uplynulého týždňa jedna z našich televízií z ničoho nič - bez akejkoľvek prípravy, ale o to spontánnejšie, sa rozhodla likvidovať nesprávne či skôr pomýlené predstavy vo vedomí svojich divákov. Moderátorka jednej z hlavných relácií vyjadrila pobúrenie nad tým, že priestor majú takí ľudia, ktorí rozširujú klamstvo, ba až blud, že dodnes nemáme kvalitu života ako v 1989. roku. Jej televízny výstup sa skončil odkazom obyvateľstvu, aby konečne vnímalo, že sa má vskutku lepšie ako kedysi, a najmä to, že si môže slobodne cestovať do cudziny. V ďalšej televízii iná moderátorka dospela k obdobnému názoru, že si žijeme lepšie, ako sa hovorí, lebo na taľafatky minieme v priemere tisíc korún ročne. O deň-dva sa rovnakou reakciou prezentovala aj moderátorka z tretej televízie. Nepochybujem, že túto svätú pravdu bude obhajovať v najbližších hodinách aj moderátorka z tej štvrtej a poslednej domácej televízie.

Je pozoruhodné, že sa moderátorky troch televízii v jednom týždni viac-menej vzbúrili proti spomienkam nemalej časti obyvateľstva, najmä štyridsiatnikov a starších na to, ako sa u nás „dobre a relatívne pokojne“ žilo trebárs v 80. rokoch, keď dodýchaval predchádzajúci režim. Vzbúrili sa proti spomienkam na socialistickú minulosť, ktorá je postupom rokov buď skrášľovaná, alebo dehonestovaná. Na rozdiel od veľkých národov sme si našu krátku minulosť - polstoročnú históriu dodnes nepreosiali, ale správame sa k nej neslušne. Predovšetkým preto, lebo jej tvorcami boli ľudia a dokonca naši predkovia. Neboli ani hlúpi, ani menej čestní, ani menej šťastní a vykonali viac ako dosť dobrého, múdreho a správneho. Ich potomkovia v nejednom prípade netušia, prečo verili a boli priam oddaní iným ideálom, na papieri nemenej vznešeným, ako sú tie súčasné, prečo mysleli a konali v praktickom živote inak ako my.

Moderátorky troch televízii, ktoré boli vtedy deťmi, sú dôkazom toho, ako zjednodušene sa dá vnímať človek a jeho potreby. Z pozície súčasníkov sa ľahko odsudzuje, pokiaľ sa hocijaká doba nevníma cez konkrétnych ľudí. Treba trochu človečiny na to, aby sme pochopili trebárs spomienky nemalého počtu dôchodcov, ktorí majú problém vyžiť, a kedysi stavali doslova na zelenej lúke tie podniky, ktoré v tom našom čase získali iní, a žijú si väčšinou bezstarostne. Mnohí aj preto, že to, čo lacno získali, predali takmer obratom a sú zabezpečení prinajmenej na storočie. Nemenej človečiny treba na pochopenie ich ľútosti z devastácie celého radu podnikov a zo straty sociálnych výhod a istôt, ktoré sa kedysi javili akoby boli na večnosť. A potom, spomínajúci sa postarali o to, že sme boli krajinou vzdelaných a kultúrnych ľudí, pre ktorých nebola ničím výnimočným lyžička, vidlička a nôž alebo kúpeľňa a splachovacia toaleta.

Ak sme mali v tej totalitnej minulosti na viac, tak už sme si zasmoklili dosť. Už by aj stačilo tých spomienok, ako nám dobre bolo, pokiaľ nespomíname na tých svojich ľudí a ich život, z ktorého dodnes čerpáme podnety a neraz aj energiu pre naše snaženia. Obdobne to platí aj o dnešku, o tej našej realite, pod ktorú sme sa všetci podpísali. Ani tých štrnásť rokov sme nepreosiali, ktoré boli síce novými časmi, ale s celým radom omylov a chýb, ale aj veľkou príležitosťou na trestnú činnosť, ktoré stáli občanov ako daňových poplatníkov nielen nebotyčný kopec miliárd, ale aj stratu toho, čo sa nielen javilo, ale aj bolo a malo by byť normálne v ktorejkoľvek spoločnosti. Nezastavujeme sa a sme vskutku na historickom pochode, lež bez minimálnej a potrebnej istoty, že máme správny smer. Koniec koncov, tak aj podľa viacerých prieskumov verejnej mienky je s naším vývojom, teda aj so svojím životom nespokojná väčšina občanov.

Spor nie je o tom, či nový režim je prínosom pre jednotlivca a vôbec všetkých občanov. Problém je len v tom, že to lepšie - vyššia kvalita života - musí byť vnímané celoplošne. Ak niečo meníme či skôr modernizujeme, a nepochybujme, že väčšinou s tými najlepšími úmyslami, tak výsledok nemôže byť horší ako ten predchádzajúci. V tom spočíva problém so spomienkami starších generácií, ktoré neradno kŕmiť „červenými tézami“, ale aj inej farebnosti, že o rok-dva a o vždy ten ďalší, a najmä sľubmi, že ich vnukom bude lepšie. Z úcty k ich životu, ktorý v tom najzákladnejšom nezlepšujeme, pokiaľ ho nezhoršujeme, vnímajme ich ako pozorovateľov, ktorí nemajú záujem škodiť, alebo dokonca znevažovať dielo produktívnych súčasníkov. Nevysvetlíme im problémy, ktoré máme, lebo im sa javia naozaj a právom ako neuveriteľné. A to nejde len o to, že v mnohých domácnostiach sa zemný plyn nahradí drevom.

Peter Kasalovský