Kto na to vôbec má?

Komentuje Ľudmila Koníková

Medzi najťažšie problémy ani nie tak nevyliečiteľne chorého, ale jeho rodiny patria situácie, keď je medicína v terapii bezmocná. Na lôžkach pre akútne chorých ich nechcú ani internisti, ani chirurgovia, na miesta v liečebni pre dlhodobo chorých sú obrovské poradovníky a problémy sú i s hospicmi či paliatívnou starostlivosťou. Paliatívna starostlivosť, podľa definície WHO z roku 2002, je prístup, ktorý zlepšuje kvalitu života pacientov a ich rodín zoči-voči život ohrozujúcemu ochoreniu tým, že včas napríklad rozpozná, neodkladne diagnostikuje a lieči bolesť, ako aj iné fyzické, psychosociálne či duchovné problémy. Predchádza tak utrpeniu a zmierňuje ho. Kameňom úrazu v našich podmienkach je však cenotvorba. Zdravotné poisťovne, eufemisticky povedané, nestoja do radu na uzatváranie zmlúv s takýmto typom zdravotníckych zariadení. Z ústredia VšZP v tejto súvislosti napríklad uviedli, že u nich majú záujem uzatvoriť zmluvy s každým typom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, hospice nevynímajúc. No spôsoby financovania týchto zariadení definovalo až Cenové opatrenie MF SR, účinné od 1. júla 2003 a poistný rozpočet VšZP v roku 2003 nemal na tento typ starostlivosti vyčlenené žiadne finančné zdroje. Novelizované Cenové opatrenie MF SR zvýšilo od októbra 2003 minimálnu cenu za deň pobytu z 300 Sk na 900 Sk. Ide o vyššiu cenu ako napríklad v prípade mnohých pobytov v kúpeľoch a ozdravovniach. Pre poisťovňu je tak kľúčovou otázkou rozsah a kvalita zdravotníckych služieb poskytovaných za túto cenu. A to vrátane napríklad 24-hodinovej lekárskej starostlivosti o hospitalizovaných pacientov i nákladov na lieky a zdravotnícke pomôcky.