Pomaly sa spamätávajú

Komentuje Eleonóra Bujačková

Hoci tržby mnohých našich strojárskych firiem rastú, na zvyšovaní ich zisku sa to neprejavuje. Hlavným dôvodom sú často obrovské bremená, ktoré so sebou podniky ťahajú z minulosti. Pokiaľ sa však majú skutočne rozvíjať, dynamizovať výrobu, prosperovať, musia sa týchto starých záväzkov rozumným spôsobom zbaviť a získať podstatne lacnejšie vlastné zdroje. Možností, ako to dosiahnuť, je pomerne dosť. Od syndikovaných pôžičiek cez navýšenie základného imania, až po vydanie dlhopisov. To by súčasne malo zvýšiť záujem zahraničných aj domácich investorov o naše firmy. Netreba zabúdať, že malý zisk spôsobuje neraz aj to, že mnohé podniky stále platia obrovské pokuty preto, že dodávajú svoj tovar neskoro, po termíne a v horšej kvalite. Je to problém, ktorý sa tiež nedarí uspokojivo riešiť. Prebudovať myslenie firiem na sledovanie kvality a termínov dodávok je postupný proces. Je to však základná podmienka, aby sme mohli prežiť. Máme na svetovom trhu iba vymedzený priestor, v ktorom môžeme byť konkurencieschopní, a to najmä kusovú strojársku výrobu.

Masovou produkciou už jednoducho úspešne konkurovať nemôžeme. Rovnako, ako nemôžeme donekonečna stavať na razantnom príleve zahraničných investorov. Podobný záujem majú všetky krajiny a i napriek mnohým výhodám máme čo naprávať. Mnohé požadované podmienky sa zatiaľ v našej ekonomike ešte stále neprejavili. V prvom rade je to také prostredie, ktoré im je blízke a svojou povahou zodpovedá prostrediu, v ktorom sa pohybujú. A to vrátane, či lepšie povedané predovšetkým, legislatívnych podmienok. Musíme si však uvedomiť aj to, že zahraničného investora neprilákame, ak naši domáci podnikatelia nebudú pracovať v normálnom prostredí. Jednoducho nemôžeme vytvoriť dajakú mikroklímu pre zahraničných investorov, to je chiméra. Zahraničný kapitál je veľmi opatrný na to, kam svoje peniaze ukladá. Investície do firiem, v ktorých bola skoncentrovaná majorita, považuje väčšinou za nesmierne riziko. Naša ekonomická prax dokumentuje, že u nás strategicky riadi podnik väčšinou ten, kto ovládne aspoň 51 percent. To neraz vyvoláva rôzne snahy, nie vždy korektné. Vo svete sú dnes bežné záruky, ktoré rôzne riziká znížia na minimum. Napríklad v USA je bežné, že strategický investor drží 5 - 10 percent akcií. Tam je to obrovská vlastnícka pozícia.