POBIJÚ SA O NÁS?

V strednej a vo východnej Európe príde k tvrdému konkurenčnému zápasu medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou. Profesor ekonómie na Fordhamovej univerzite v New Yorku Vladimir Kvint sa v tejto súvislosti vyjadril pre rakúsky denník Die Presse tvrdením, že v regióne strednej a východnej Európy budú medzi sebou súperiť USA a krajiny EÚ. Profesor zároveň dodal, že niektoré štáty v regióne politicky inklinujú viac k Spojeným štátom, čo mal potvrdzovať aj ich ústretový postoj počas vojny v Iraku. To by mohlo mať po vstupe kandidátskych krajín do Európskej únie vplyv aj na celkové smerovanie tohto spoločenstva.

Stredná a východná Európa je v súčasnosti jedným z najrýchlejšie rastúcich regiónov na svete. Kým väčšina vyspelých štátov (predovšetkým v západnej Európe) sa len pomaly vymaňuje zo stagnácie a v roku 2003 bol ich rast len nízky, stredná Európa zlou globálnou hospodárskou situáciou až taká zasiahnutá nebola a ekonomika napreduje o niečo rýchlejšie. Krajiny ako Slovensko, Poľsko či Maďarsko dosahujú ročný rast okolo 3 - 4 %, pobaltské republiky, Balkán a Rusko dokonca ešte približne o 3 percentuálne body vyšší (aj keď z nižšieho základu). V rámci vyspelých trhov sa najlepšie minulý rok darilo Spojeným štátom, ale ani ich 2,9-percentný rast nemôže strednej a východnej Európe vôbec konkurovať. To všetko zvyšuje atraktívnosť trhov v očiach podnikateľov, ktorí by tu chceli dodávať výrobky a ponúkať služby. Napriek tomu však V. Kvint, ktorý sám pochádza z Ruska, podotýka, že štatistiky niektorých pristupujúcich krajín nemusia presne odzrkadľovať skutočnosť. Podľa neho je napríklad miera nezamestnanosti v pobaltských krajinách vyššia ako v Poľsku. Poliaci však majú oficiálne približne 18 % nezamestnaných, kým na Pobaltí sa toto číslo pohybuje približne medzi 8 až 12 %.

Krajiny strednej a východnej Európy sa zároveň stávajú atraktívnym priestorom na podnikanie. V určitom zmysle je pre nich zaostávanie možno paradoxne aj výhodou. Znamená totiž, že ľudia si ešte nenavykli na niektoré výhody a reformy sú tak možno bolestivé, ale menej, ako by boli na Západe.

V západnej Európe už občania berú niektoré výsady ako samozrejmosť a len neradi sa ich vzdávajú. Napríklad v Taliansku sprevádzali návrh zvýšiť vek odchodu do dôchodku protesty obyvateľstva. Podobne to bolo v ďalších krajinách. Pre vlády je potom o to ťažšie presadiť nevyhnutné reformy. Väčšina európskych krajín pritom vypláca dôchodky priebežne, z peňazí súčasných pracujúcich. Za predpokladu, že medicína sa bude ďalej vyvíjať a priemerná dĺžka života predlžovať, bude tento systém čoraz ťažšie a ťažšie udržiavať. Ani samotné zvýšenie veku do dôchodku pritom problém nerieši, iba odďaľuje. Trápiť sa s ním budú nasledujúce generácie. Alternatívnou možnosťou je prílev imigrantov.

Naproti tomu krajiny strednej a východnej Európy vrátane Slovenska prechádzajú alebo plánujú prejsť na viacpilierové dôchodkové systémy. To znamená, že na časť dôchodkov si dotyčný sporí sám. Prechod na kapitalizačný pilier si vyžaduje vysoké začiatočné náklady, ale za predpokladu ďalšieho starnutia obyvateľstva je udržateľnejší, keďže si v ňom každý šetrí na seba a pomer dôchodcov k pracujúcim tak nie je až taký podstatný. Samozrejme, dôchodkový systém je z hľadiska investícií omnoho menej dôležitý ako percento zisku, ktoré štát zoberie podnikateľovi. V tomto prípade je však porovnanie východnej a západnej Európy podobné. Takmer všetky krajiny pristupujúce do Európskej únie znížili úroveň daňového zaťaženia alebo to aspoň plánujú. Naproti tomu štáty na druhej strane bývalej železnej opony síce k úpravám daňových sadzieb smerom nadol pristupujú tiež, avšak omnoho pomalšie a skôr z nevyhnutnosti, aby podporili stagnujúce ekonomiky. Výhoda strednej a východnej Európy spočíva aj v lacnejšej pracovnej sile. Tá však môže byť iba dočasná. Z dlhodobého hľadiska budú dôležitejšie iné faktory, ako napríklad nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a dobré fungovanie inštitúcií.

Michal Mušák