Tieto zmeny menia charakter štátu

Citlivou otázkou v tranzitívnych krajinách, vrátane Slovenska, je miera liberalizmu v hospodárskej a sociálnej politike. Tieto krajiny sú medzinárodnými inštitúciami nabádané k stále vyššiemu tempu liberalizácie, pri čom sa nedostatočne prihliada na ich možnosti. Napríklad OECD vyzvalo SR (v prvej štúdii o postavení Slovenska ako členskej krajiny OECD, máj 2002) na uskutočnenie rýchlych a zásadných reforiem, podobne to robí pravidelne Svetová banka a MMF. Neoliberálni aktéri hospodárskych a sociálnych reforiem na Slovensku si tieto odporúčania vzali až prihorlivo k srdcu a praktizujú najrýchlejšiu liberalizáciu v rámci reforiem spomedzi krajín strednej a východnej Európy, na ktorú SR ešte nie je dostatočne pripravená. Nemajú záujem hovoriť o strategických cieľoch vývoja spoločnosti a sú indície, že z reforiem chcú urobiť

nástroj na zmenu

charakteru štátu. Miera liberalizmu závisí predovšetkým od spôsobu zasahovania štátu do ekonomiky. Nevyčerpáva však všetky možnosti liberalizmu. Tie súvisia s rozsahom uvoľňovania manažérskych praktík správania sa riadiacej elity, závisia od mantinelov dodržiavania podnikateľskej etiky, sú modifikované úrovňou legislatívnych možností vymáhateľnosti práva a úrovňou súdnictva. Sú podmienené kvalitou vládnutia politických elít a majú priamy vzťah k hodnotovej orientácii bežného občana vedieť poctivo pracovať a žiť v liberálnom prostredí. Inými slovami, vyspelosť liberálnych politík a praktík je priamo úmerná vyspelosti aktérov liberalizácie a vyspelosti prostredia, ktoré sa v tom ktorom období, a v tej ktorej krajine ako aj v tom ktorom type či modeli hospodárskej a sociálnej politiky uplatňuje. Inak je to v ekonomicky vyspelých krajinách s voľnou rozvinutou trhovou ekonomikou, inak v tranzitívnych krajinách, ktoré k voľnej trhovej fungujúcej ekonomike iba spejú.

Každý vyšší stupeň liberalizácie vyvoláva adekvátne sofistikovaný stupeň regulačných a právnych systémov, ktorý s liberalizáciou koexistuje. Ak v praxi nie je zavedený, alebo funguje nedostatočne, problémy s liberalizáciou narastajú do značných rozmerov. Stalo sa tak nielen na Slovensku, kde tá istá vláda, ktorá prijala 22 zákonov liberalizujúcich sociologicko-ekonomické prostredie bez znalosti ich dosahov na verejné financie, musela ich po troch mesiacoch po voľbách znovu novelizovať v duchu tvrdej reštrikcie. Nedostatočné odhadnutie dosahov liberalizácie na hospodárstvo krajiny spôsobilo v roku 2003 výpadok v štátnom rozpočte v sume približne 3 mld. Sk, ktorý sa musel kompenzovať v polovici roku 2003 zvýšením spotrebných daní. To svedčí o tom, že inštitucionálny systém reforiem a možnosť predvídateľnosti regulačných a právnych systémov nefunguje tak ako by bolo treba. Paradoxne na Slovensku, kde ide o nový štát s akútnou potrebou

budovania inštitúcií

a naliehavou požiadavkou na ich funkčné fungovanie, ktoré je konfrontované s nedostatkom kvalifikovaných odborníkov s náležitými skúsenosťami, je miera liberalizácia jednou z najvyšších z okolitých krajín. Problém je najmä v tom, že v nedostatočne uvážených politicky motivovaných krokoch dochádza k nezvládnutej rýchlostnej liberalizácii bez patričného profesionálneho posúdenia následných dosahov pre ekonomiku a hlavne na sociálnu sféru a životnú úroveň obyvateľstva. Diskusia a vedecká oponentúra chýba, nie je o ňu pre nedostatok času a uponáhľanosť ani záujem. To neprispieva ku kvalite reformy, skôr naopak. Dôsledok je nielen nesúlad a slabá koordinácia reformy medzi rezortmi, ale aj v rámci rezortov a vo vzťahu k štátnej a verejnej správe. Vzniká chronicky nedostatok zdrojov, ktorý pri slabej výkonnosti ekonomiky núti vlády predávať všetko, čo je ešte možné predávať. Predali sme do zahraničia vlajkové lode slovenského priemyslu Slovnaft a VSŽ, vláda rozhodla o predaji symbolu kultúry národa SND a v rámci horlivosti chce predať čo sa ešte dá, predal sa nemeckému investorovi aj ďalší uznávaný symbol krajiny - futbalový klub Slovan Bratislava. Zdroj privatizačných peňazí však už pomaly končí. Tento proces je takmer rovnaký vo všetkých tranzitívnych krajinách. Jeho dôsledky pociťuje okrem Slovenska i Maďarsko, Poľsko a najnovšie Česko, ktoré do roku 2006 musí predať takmer všetko. Má zostať iba ČEZ, z ktorej chce ČR vybudovať silnú európsku spoločnosť. Aspoň jeden príklad z okolitých krajín, ktorý by mal ukázať, že je možné vybudovať nadnárodnú spoločnosť vlastnými silami.

Z výskumov vyplýva, že dlhodobá orientácia na rýchlostnú liberalizáciu a reštriktívne opatrenia v duchu modelu washingtonského konsenzu, ako aj podceňovanie koncepcie hospodárskeho rastu v transformujúcich sa krajinách vrátane Slovenska už prekročila možnosti krajín strednej a východnej Európy. Dôsledok toho je, že

chudoba sa rozrastá

vysokým tempom, ešte rýchlejšie rastie úzka vrstva zbohatlíkov, pri čom dochádza k pauperizácii strednej vrstvy obyvateľstva. Po zmene tejto orientácie volajú nielen sociálne orientované politické strany, ale už aj liberáli. Najnovšie proti politike reštrikcii vystúpil aj maďarský expremiér liberál Viktor Orbán, ktorý upozornil na konferencii v Barcelone (október 2003) na to, že stredoeurópske krajiny už nevydržia ďalšie reštriktívne opatrenia a mali by rok pred vstupom do EÚ pri zohľadnení zodpovednosti voči svojim občanom schváliť rozpočty v súlade s líniou hospodárskeho rastu EÚ. Do centra pozornosti by sa mali dostať riešenia schopné ekonomického rastu a vytvárania nových pracovných príležitosti. Je to dôležité preto, že k EÚ sa možno pričleniť iba s napredujúcimi ekonomikami. Slovenskí neoliberáli si zrejme tieto skutočnosti dostatočne neuvedomujú. Naďalej zotrvávajú na koncepcii zastaraného modelu washingtonského konsenzu a usilujú v súlade s pokynmi zvonku pokračovať v širokoplošnej reštrikcii, privatizačných výpredajoch a úspornej fiškálnej a monetárnej politike. Napriek tomu, že odborníci varujú, že stredoeurópske krajiny už nevydržia ďalšie reštriktívne opatrenia, na Slovensku necelý rok pred vstupom do EÚ sa uskutočňuje najväčšia reštrikcia od začatia transformácie. Horšie je, že ju sprevádza neúmerné zdražovanie pri stagnujúcich mzdách. Prekrýva sa to rétorikou o reformách, nutných pre vstup do EÚ. V skutočnosti ide o presadenie zmeny charakteru štátu na jeho smerovanie podľa neoliberálnych princípov. V pozadí dominuje prerozdeľovanie majetku v prospech zahraničných investorov a majetnejších vrstiev obyvateľstva blízkych politickým stranám liberálnej orientácie. Pod

rúškom reforiem

najmä v sociálnej oblasti sa uskutočňujú zmeny v neprospech práce ľudí. Zmeny, ktoré je potrebné v rámci reforiem na Slovensku urobiť, a ktoré sa realizujú už s ohľadom na vstup do EÚ s prioritami ekonomického rastu, podpory investorov a inými, nie sú v reforme dostatočne funkčné. Ide napríklad o úsilie potlačiť nivelizačné trendy z minulosti, zvýrazniť zásluhovosť, podporiť profesionalitu, zlepšovať pracovné a podnikateľské prostredie, objektivizovať procesy v manažmente, oslabiť byrokraciu v štátnych a verejných inštitúciách, zastaviť rastúcu korupciu a klientelizmus, zvýšiť efektívnosť v ekonomike, konkurencieschopnosť a iné. Tieto zmeny, ktoré by mali ekonomiku SR viac priblížiť k trendom prebiehajúcim v EÚ, nie sú na Slovensku profesionálne dostatočne zvládnuté. Okrem iného sú na príčine nedomyslené opatrenia, čím sa znemožňuje veľká časť práce ľudí, a tiež tým, že SR má najnižšie mzdy v rámci krajín OECD, čím rapídne klesá životná úroveň značnej časti populácie. Väčšina opatrení postihuje najmä strednú vrstvu obyvateľstva, ktorá stráca motiváciu výraznejšie sa zúčastňovať transformačného procesu. Znižovaním pracovného aj občianskeho statusu nízko príjmovým skupinám obyvateľstva sa vytvára nielen hrozba z prehlbovania nespravodlivosti a neodôvodnené prehlbovanie sociálnej nerovnosti v spoločnosti, ale sa súčasne vytvárajú podmienky na vznik obrovského bremena, ktoré bude musieť znášať štát zadlžovaním aj daňovníci daňami a poplatkami na krytie rastu sociálnych dávok a podpôr. Reštrikčné opatrenia síce umožňujú krátkodobo usporiť na chudobe týchto ľudí, ale dlhodobo sa objavia v oveľa

silnejšej hrozbe

či už v podobe rastu sociálneho napätia, zvyšovania kriminality, rozširovania chorôb a v devastácii celkovej hodnotovej štruktúry v spoločnosti. Paradoxne nedomyslená rýchlostná liberalizácia napokon postihne značnú časť malých aj stredných podnikateľov a živnostníkov, ktorí postupne budú nadnárodnými spoločnosťami a veľkými obchodnými reťazcami z podnikateľského prostredia vytláčaní.

Je na zamyslenie, prečo sa zámer rýchlostnej liberalizácie - zvýšiť konkurencieschopnosť hospodárstva v krajine - nedarí náležite napĺňať. Takmer 87 % ľudí je nespokojných s celkovým vývojom spoločnosti a zmenami, ktoré sa udiali od posledných volieb. Iba 1% z opýtaných bolo úplne spokojných a 11 % bolo viac spokojných ako nespokojných. Nízka úroveň príjmov spôsobuje, že ľudia sa musia obmedzovať v spotrebe (najmä potravinách) a v bežných výdavkoch na chod domácností, zvyšuje sa snaha tých, ktorí chcú využiť všetky

formy pomoci

štátu a väčšina upadá do pocitu neistoty z budúcnosti. K podobným výsledkom dospela aj Správa o sociálnej situácii obyvateľstva MPSVR SR za prvých šesť mesiacov roku 2003. V súvislosti s prekročením únosnosti reštrikcie v krajinách strednej a východnej Európy treba skúmať, prečo mali drastické prepady v hospodárstve. Slovensko zaznamenalo jeden z najväčších kumulatívnych prepadov hospodárstva za roky 1990 až 2000. Prepad predstavoval za uvedené obdobie 23 %. V Česku to bolo 12 %, Slovinsku 14 %, v Maďarsku 15 %, V Bulharsku 16 %, v Rumunsku 21 %. Horšie tomu bolo len v pobaltských republikách.

Na Slovensku sa schematickým preberaním modelu washingtonského konsenzu (liberalizovať čo najrýchlejšie, privatizovať v najväčšom možnom rozsahu a čo najskôr, uplatňovať reštriktívnu fiškálnu a monetárnu politiku) v rámci rýchlostnej liberalizácie uprednostnila koncepcia moci peňazí a koncepcia sily intelektuálneho a humanitného rozvoja a ľudských zdrojov sa zatlačila do úzadia. Prejav tohto prístupu spôsobil najmä:

- Preferovanie ozdravovania finančného sektora, ktoré pohltilo obrovské zdroje.

- Investície do vzdelania, školstva a zdravotníctva sa podcenili.

- Rozvoj ľudských zdrojov sa zanedbal, čo znížilo jednu z ťažiskových konkurenčných predností SR.

- Zamestnanosť prestala fungovať ako priorita prvého významu a úsilie sa sústredilo na riešenie problémov vysokej nezamestnanosti cestou sociálnej záchytnej siete.

- Došlo k ťažko riešiteľnej vyváženosti na trhu práce.

- Nedostatočne je vyvážený dopyt pri tvorbe HDP z domácich a zahraničných investícií. Napríklad banky v zahraničných rukách síce vykazujú po ich ozdravení štátom

stále väčšie zisky,

ale značná časť z nich, keď neplynie do centrál v zahraničí, drieme na účtoch v NBS, ktorá im za ne platí úroky.

- Fiškálna reštrikcia, ktorej limity veľmi obmedzujú prevádzku ako aj reformy v školstve, zdravotníctve a v sociálnej sfére.

- Malo koncepčná je decentralizácia štátnej správy a prenosu financovania na verejnú správu.

- Vznikajúca hrozba straty konkurencieschopnosti v poľnohospodárstve.

- Z pravicových pozícií pretláčaná skoková metóda znižovania dane z príjmov bez ohľadu na možné riziká. Ide o zavedenie od roku 2004 rovnej 19 % DPH a v rámci toho zníženie dane z príjmov podnikov z terajších 25 na 19 %. V Česku sa dohodli na postupnom znížení dane z príjmov z 31 na 24 % v priebehu troch rokov. V SR sa to urobilo bez ohľadu formovania daňového základu vo vzťahu k systému odpisovania, ďalej na definovanie finančného mechanizmu vo vzťahu k verejnej správe, ktorého absencia umožní obciam ľubovoľné stanovovanie miestnych poplatkov a daní a iné.

- Nedostatočné riešenie prioritných problémov v podnikaní na Slovensku (podľa prieskumov podnikateľom prekáža

rast korupcie,

neefektívnosť štátnej správy, na treťom mieste sú daňové predpisy, potom je to nedostatočná infraštruktúra a prístup k financiám. Výška daňového zaťaženia je až na siedmom mieste medzi štrnástimi problematickými oblasťami slovenskej ekonomiky. Tento rebríček zostáva dlhodobo v podstate bez zmien).

- Uponáhľané presadzovanie dôchodkovej reformy (najmä kapitalizačného pilieru vo vzťahu k priebežnému systému v dôchodkovej reforme). Jej posun z pôvodného termínu 1. 1. 2004 na rok 2005 prišiel až po tlaku odbornej verejnosti.

- Neochota vypracovať a uviesť do života ucelenú koncepciu hospodárskej a sociálnej politiky strednodobého a dlhodobého charakteru, na ktorú by mohli nadväzovať ostatné dokumenty a materiály zásadného významu.

- Nedomyslené privatizácie v SPP a iných strategických podnikov najmä vo vzťahu k zdražovaniu a k postúpeniu manažérskych kompetencií pri minoritných podieloch akcií. Pokračovanie v slabej transparentnosti v privatizácii (kauza hotel Forum a pod.).

- Rast korupcie (na čo pravidelne upozorňuje EÚ) a klientelizmu v ekonomike a zvyšovanie hospodárskej kriminality.

- Zrýchľovanie cenového zbližovania s EÚ bez zreteľa na úroveň príjmov.

- Rýchlostná liberalizácia v oblasti daní nie je vyvážená v dosahu daňových reforiem na ekonomiku a sociálnu sféru. Aj MMF vo svojom ekonomickom výhľade pre Slovensko (august 2003) uvádza, že 19-percentná rovná daň by mala byť zavedená vo viacerých fázach, nie jednorázovo.

Prof. Jozef Mihalik

Trnavská univerzita