Antikoncepcia

Pragmatická analýza koncepcie zdravotnej starostlivosti

Tak ako to už býva zvykom u terajšieho vedenia MZ SR, predmetný materiál bol spracovaný tajne v úzkom kruhu „reformátorov“, na rokovanie vlády bol predložený bez pripomienkového konania ktorejkoľvek zo zainteresovaných strán (nehovoriac už o tripartite) a vláda ho zrejme „v dobrej viere“ schválila 2. decembra 2003. Predmetný materiál nebol daný zástupcom poskytovateľov, zdravotných poisťovní a pacientskych združení ani len na vedomie, nielen pred rokovaním vo vláde, ale ani neskôr!!!

Musíme konštatovať, že predmetný materiál pokladáme na jednej strane za veľmi dôležitý z hľadiska určenia ďalšieho smerovania rozvoja systému zdravotníctva, na druhej strane je však v danej podobe neprijateľný. Obsahuje celý rad teoretických nezmyslov, veľmi chybných východiskových premís a v praxi nerealizovateľných riešení.

Vážnou otázkou tiež je, prečo takýto dôležitý dokument uzrel svetlo sveta až koncom roku 2003, keď v predvolebnej „kortešačke“ - pred rokom a pol, bolo reformátorovi všetko jasné a „pripravené v paragrafovom znení...“???

Tak či tak si takýto dokument zaslúži pozornosť a vecné zhodnotenie, zvlášť vtedy, keď si ho jeho autori - reformátori neželajú a do budúcnosti sa zrejme hodlajú skrývať za uznesenie vlády, ktorej kabinet vedome a zámerne podviedli.

I. FAKTY

Fakt č. 1: Finančná nerovnováha

Autori koncepcie už v samotnom úvode vychádzajú z hrubo nesprávneho predpokladu, keď uvádzajú:

Z finančného hľadiska je zdravotnícky systém v rovnováhe, ak platí dvojitá rovnosť:

Ponuka = Finančné zdroje = Dopyt

Treba povedať, že o uplatnenie tohto vzťahu sa usilovali marxistickí ideológovia a ekonómovia celé desaťročia, až to dotiahli do ”reálneho socializmu” a ich snaženie zákonite skončilo neúspechom. Keby uvedený vzťah v reálnom živote naozaj platil, žili by sme už dnes nepochybne v komunizme. Skutočnosť je však omnoho zložitejšia než to autori koncepcie tušia.

Do vzťahu medzi ponukou, dopytom a finančnými zdrojmi (ktoré sú vždy!!! obmedzené) vstupujú regulátory, medzi ktorými je spravidla cena tovaru či služieb dominantným regulátorom (nie je však jediným).

Z makroekonomického hľadiska je cena základným mechanizmom, ktorý na jednej strane uvádza do súladu ponuku a dopyt, ale zároveň ovplyvňuje (reguluje) ponuku a dopyt, do medzí finančných zdrojov. Tam, kde cena je jediným alebo veľmi výrazne dominantným kritériom, sa uplatňuje tzv. voľný trh, s voľnou tvorbou cien. Avšak, ak pre rozsah ponuky a dopytu platia aj iné kritériá než cena – napríkla spoločenská užitočnosť, štátny záujem... - tam nastupuje regulovaný trh s regulačnými nástrojmi, či už priamymi (regulované ceny) alebo nepriamymi (daňová, colná, mzdová... regulácia).

Je len logické, že ak je chybný východzí predpoklad dokumentu MZSR: KONCEPCIA POSKYTOVANIA ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI V SR potom sú chybné aj postupy a závery ku ktorým autori dospeli. Alebo inak povedané, autori neriešia merito problému či už kvôli zložitosti problematiky alebo kvôli neznalosti prípadne nepochopeniu.

Na základe uvedeného už tu by bolo možné (možno aj vhodné) zavrhnúť celý materiál ako hrubo amatérsky, principiálne zle koncipovaný, teoreticky chybný!!!

Pokračujme však.

Citácia:

Zdedená štruktúra zdravotného systému socialistického typu, založeného na rozsiahlej sieti nemocníc s dôrazom na fyzickú dostupnosť, je v SR naďalej finančne neudržateľná

Sme toho názoru, že nič nebránilo ministrovi zdravotníctva urobiť zdravotno-ekonomickú analýzu stavu a nadbytočné kapacity uzavrieť, reprofilizovať atď. Pre tento krok by nepochybne našiel spojencov tak u zástupcov stavovských a profesných organizácií, ako aj u zástupcov zdravotných poisťovní.

Citácia:

Pri súčasných trendoch v zdravotníctve, nevhodných východiskách, bezplatnosti zdravotníctva a široko koncipovanom Liečebnom poriadku (Schéma 1) máme prebytok dopytu pri prebytku ponuky, pričom obidva faktory zdravotníckeho trhu vo finančnom vyjadrení prevyšujú reálne disponibilné zdroje a vytvárajú dvojitý tlak:

Ponuka > Finančné zdroje!menej!Dopyt

Autori sa odvolávajú na

Ř trendy v zdravotníctve – aké sú? Kde sú definované?

Ř nevhodné východiská – v čom nevhodné? a aké vôbec sú?

Ř bezplatnosť zdravotníctva – to je len lživá fikcia nezodpovedajúca skutočnosti. Zdravotníctvo nebolo a nie je bezplatné!!! - je financované z verejných zdrojov. Ak sa má v danej citácii na mysli priama finančná spoluúčasť pacienta, tak by sa malo prestať hovoriť o ”bezplatnosti” a nahradiť pojmom ”miera spoluúčasti”!

Ř široko koncipovaný Liečebný poriadok – je to naozaj pravda? Alebo je to len rétorický výkrik? Spravil niekto analýzu? Spravil niekto porovnanie so ”šírkou Liečebných poriadkov” v okolitých štátoch?

Čo to je široko koncipovaný Liečebný poriadok? Pozrime sa na to, čo nám autori sľúbili v publikácii Reforma pre občana

Návrh systému financovania zdravotníctva

Typ Zdravotného poisteniaprincípPoskytované zdravotné službyFinančná participácia občanovOdhadovaný objemOdhadovaný podiel

PovinnéSolidárnostiDefinované zákonným nárokomPovinné zdravotné poistenie50 mld. Sk75%

NepovinnéOsobnej zodpovednostiNad rámec zákonného nárokuPriame platby a nepovinné poistenie18 mld Sk25%

podľa Zajac Pažitný

Nezmyselnosť je už v samotnom predpoklade odhadovaného podielu nepovinného zdravotného poistenia (25 %) - veď vo vyspelých európskych ekonomikách dosahuje tento podiel 4 až 7,5 %, a na jeho platbe sa samotný poistenec podieľa približne len 1, pričom 3 nepovinného poistného uhrádza jeho zamestnávateľ!!! Táto skutočnosť však reformátorom neprekáža, keď uvádzajú:

V nepovinnom pilieri predpokladáme, že sa jeho význam bude postupne zvyšovať z navrhovaných 25 percent až na úroveň 40 percent z celkových výdavkov na zdravotníctvo.

A hneď uvádzajú aj príklad: ”Ako pri poistení auta alebo celú škodu zaplatím sám zo svojich prostriedkov alebo zo svojich prostriedkov si platím nepovinné poistenie."

Čo dodať? Ten príklad nesedí. Auto si nemusím kúpiť alebo si kúpim lacné s nízkou poistkou, ale chorobu si vybrať nemôžem.

Uveďme ešte jednu zaujímavú tabuľku (prevzatú tiež z publikácie Zajac, Pažitný):

Treba k tomu ešte niečo dodať???

Ř máme prebytok dopytu pri prebytku ponuky – logické je že ak je prebytok dopytu, potom je deficitná ponuka a naopak, ak je prebytok ponuky, potom je deficit dopytu!!!

Matematicky: a>b a zároveň b>a ak platí tento vzťah, potom platí aj vzťah a>a ale aj a!menej!a a celý rad ďalších nezmyslov.

Tvrdenie autorov je elementárne nelogické!

Ďalej sa treba pýtať, kto, kde a kedy spravil serióznu analýzu, aby mohol tvrdiť že máme prebytok ponuky? – Plné čakárne pred ambulanciami, hodiny čakania na vyšetrenia, aj ministrom medializovaná korupcia v zdravotníctve, tomu predsa nenasvedčujú.

Na základe akých analýz či zisťovaní si autori dovoľujú tvrdiť že máme prebytok dopytu? Sú to nepochybne len ich dojmy, ale na tom stavať nemožno!!! To treba seriózne podložiť a kvantifikovať.

Ř máme prebytok dopytu pri prebytku ponuky, pričom obidva faktory zdravotníckeho trhu vo finančnom vyjadrení prevyšujú reálne disponibilné zdroje – to, že nároky prevyšujú finančné zdroje je prirodzené, tak tomu je vo všetkých ekonomikách, od rozvojových krajín až po najvyspelejšie štáty sveta. Táto disproporcia či deficit (D), resp. ”nedofinancovanie zdravotníctva” je logicky dané rozdielom medzi reálnymi zdrojmi (Z), ktoré si príslušná ekonomika môže dovoliť uvoľniť na zdravotnú starostlivosť na jednej strane a na strane druhej nárokmi, často vyjadrované tzv. ”opodstatnenými nákladmi” (N) (či očakávaniami) poskytovateľov zdravotnej starostlivosti .D = Z – N..

Toto sú všeobecné a spoločné problémy zdravotníctva vo všetkých ekonomikách, kde sa štát (spoločnosť) na ich financovaní podieľa, líšia sa len mierou existujúcej disproporcie.

Povedzme to inak, neexistuje spoločnosť v ktorej by zdroje prevyšovali nároky (často označované ako potreby) na zdravotnú starostlivosť. Je prirodzenou snahou štátnej politiky zmierňovať vznikajúce disproporcie vo financovaní zdravotnej starostlivosti, nakoľko úplné odstránenie, či vylúčenie je prakticky nemožné ani v najbohatších a najstabilnejších ekonomikách.

Zmiernenie disproporcie sa pritom nástrojmi štátnej zdravotnej politiky uskutočňuje v obidvoch činiteľoch rovnice, na jednej strane zvyšovaním výdajov na zdravotníctvo (napríklad rastom podielu výdavkov z HDP), na strane druhej, ovplyvňovaním nárokov verejnosti na zdravotnú starostlivosť.

Problém však ani zďaleka nie je až taký jednoduchý. Uvedený vzťah by platil len vtedy, keby existujúce zdroje boli použité vždy maximálne (hranične) efektívne, resp. keby v ich použiteľnosti neexistovali vzájomne nahraditeľné varianty.

Medzi zdrojmi a uspokojením nárokov totiž existuje nielen priamoúmerná závislosť – čím viac zdrojov tým vyššie uspokojenie nárokov (potrieb) a tým nižšia disproporcia - ale, vznikajúca disproporcia je pri rovnakých zdrojoch silne závislá od efektívnosti použitia obmedzených zdrojov.

Uveďme cesty a nástroje na zmiernenie disproporcie:

(4) zvyšovanie výdajov na zdravotnú starostlivosť - to je predovšetkým predmetom štátneho rozpočtu, ďalej legislatívnych opatrení ktorými sa stanovuje výška povinných odvodov do fondu zdravotného poistenia, výška spoluúčasti pacienta, formy pripoistenia a doplnkového poistenia a pod.

(5) ovplyvňovanie nárokov verejnosti na zdravotnú starostlivosť - tu tiež existuje celý rad možných opatrení (propagačno-výchovných, resp. ekonomicko-motivačných) ako napríklad výchova k zodpovednosti za svoje zdravie, ovplyvňovanie stravovacích návykov, preferovanie zdravého životného štýlu, zavedenie spoluúčasti pacienta pri niektorých zdravotných výkonoch (až po vylúčenie podielu úhrady zo zdravotného poistenia), zavedenie a regulácia paušálnych poplatkov, motivačných prvkov atď.

(6) zvyšovanie efektívnosti využitia disponibilných zdrojov - toto je oblasť nesmierne široká a rôznorodá (zároveň mimoriadne zložitá), v ktorej existuje celý rad autonómnych, vzájomne sa nevylučujúcich riešení (väčšinou vytvárajúcich synergický efekt). Pre ilustráciu šírky a zložitosti tejto časti uveďme aspoň niekoľko príkladov:

a. spôsob organizovania zdravotnej starostlivosti a jej základné princípy (centrálne, decentralizované, čo sú priority ...)

b. intersektorálne rozdelenie zdrojov (určenie koľko z celkových zdrojov má byť použitých na nemocničnú starostlivosť, koľko na lieky, koľko na ambulantnú starostlivosť... )

c. stanovenie racionálnej metodiky úhrad (napríklad v ambulantnej starostlivosti úhrady kapitačné alebo výkonové, či kombinované ...v lôžkovej starostlivosti uhrádzať prospektívnym rozpočtom, výkonovo alebo kapitačne ... ?)

d. cenotvorba výkonov zdravotnej starostlivosti (čo je jednotkou výkonu, aká je cena za jednotku, na základe čoho stanoviť cenu ... ?)

e. určenie motivačných kritérií na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti v jednotlivých segmentoch, smerujúcich k efektívnemu konaniu (odosielanosť pacientov; spotreba liekov, liečiv, zdravotníckeho materiálu; spotreba externých služieb – Sval, DZS ...)

f. stanovenie racionálnych kritérií a podmienok pre reguláciu siete zdravotníckych zariadení tak v počte, ako aj v štruktúre (počet ambulancií podľa druhov, nemocničných lôžok, zariadení dopravnej zdravotnej služby, pracovísk SVaLZ, kúpeľných zariadení ... )

g. do tejto širokej skupiny patrí aj dodnes málo uplatňovaná farmakoekonomika atď.

Toto všetko autorom ”KONCEPCIE...” uniklo v rámci chybne stanovenej východiskovej premisy, z dôvodu povrchnosti, či neznalosti zložitosti danej problematiky. Potom aj schéma 1. je prinajmenšom "divná”.

Schéma 1: Pozícia politických rozhodnutí v reforme zdravotného systému

Citácia:

Na vzniknuté nerovnováhy môže politicky ministerstvo reagovať zvyšovaním efektívnosti systému (na strane ponuky), mobilizáciou zdrojov zvýšením spoluúčasti pacienta (na strane finančných zdrojov) a znížením očakávaní občanov (na strane dopytu).

Autori neuvádzajú o aké ”vzniknuté nerovnováhy” ide a z predchádzajúceho textu to nie je zrejmé, v každom prípade zvýšenie spoluúčasti pacienta jednak neznamená ”mobilizáciu zdrojov” a je to aj veľmi citlivá otázka nie len z hľadiska sociálnej únosnosti, ale aj z hľadiska napĺňania štátnej zdravotnej politiky – nezníži sa dostupnosť zdravotnej starostlivosti? a jej dôsledkom nedôjde aj k zhoršeniu zdravotného stavu obyvateľstva? k zníženiu priemerného veku; či strednej dĺžky života? atď.

Už úplne zvrátená je snaha – či cieľ reformátorov - znížiť očakávania občanov. Očakávania boli, sú a aj budú predsa hnacou silou pokroku a to v každej dobe, v každom spoločenstve a v každej oblasti ľudskej činnosti či ľudského poznania. Nové objavy, nové diagnostické a terapeutické postupy, nové farmaceutické prípravky, nové formy zdravotníckych pomôcok... sú napĺňaním týchto očakávaní v oblasti zdravotníctva. Znížiť očakávania znamená zvrátiť prirodzený vývoj – ale to snáď nie je cieľom tejto spoločnosti, veď to je zvrátenosť!!!

Citácia:

Pre dosiahnutie stanovených cieľov budú pripravené a v troch fázach implementované nasledujúce opatrenia:

(7) Stabilizačné opatrenia zamerané na zastavenie rastu dlhu

(8) Systémové opatrenia zamerané na zefektívnenie fungovania zdravotného poistenia

(9) Sieťové opatrenia zamerané na zvýšenie kvality a efektívnosti poskytovateľov

add.1. Je nesporné, že opatrenia na zastavenie rastu dlhu sú potrebné. Prečo reformátori uvádzajú ”budú pripravené”? Čo robili doteraz, kde je ”pripravená reforma” sľubovaná ministrom Zajacom z predvolebnej kortešačky, prečo sa rast dlhu po viac ako roku pôsobenia reformátorov nezastavil? Kedy budú sľubované opatrenia pripravené a kým?...

add.2. O zefektívnenie fungovania zdravotného poistenia mali a majú záujem aj zdravotné poisťovne. Združenie ZP spolu s VšZP približne pred rokom ponúkli ministrovi Zajacovi bezplatnú spoluprácu v tejto oblasti, s vyústením do racionalizácie platnej legislatívy. Ponuka bola ministrom odmietnutá! Dnes, po viac ako roku reformátori sľubujú že ”budú pripravené”... Treba to ďalej komentovať???

add.3. Opatrenia na zvýšenie kvality a efektívnosti sú potrebné predovšetkým v oblasti poskytovanej zdravotnej starostlivosti a nie ”poskytovateľov” čo je podstatný rozdiel! Opäť je na mieste otázka prečo ”budú pripravené”, prečo nie sú pripravené a kde sú tie sľubované s pred volieb??? Čo sa v danej oblasti doteraz spravilo?...

Fakt č.2: Dôsledky finančnej nerovnováhy

Citácia:

Ak sú výdavky trvalo vyššie ako príjmy, tak sa finančná rovnováha systému môže nastoliť iba štyrmi spôsobmi:

(10) rastom dlhu voči súkromnému sektoru

(11) predlžovaním čakacích dôb na elektívne výkony (waitinglisty)

(12) obmedzovanie dostupnosti kvalitnej zdravotnej starostlivosti

(13) korupciou

Výdavky ťažko môžu byť vyššie ako príjmy, pretože nemožno viac vydať, než sa príjme! Autori zrejme mali na mysli náklady, ktoré môžu presiahnuť príjmy subjektu, dokonca i jeho celkové zdroje (tržby). Opravme: Ak sú náklady trvalo vyššie ako zdroje, tak vzniká disproporcia.

Matematický zápis: .D = Z – N.

Kde, ako sme už uviedli, náklady sú funkciou efektívnosti vynaloženia zdrojov:

N = f(E)

Treba sa pragmaticky spýtať

Ř prečo a ako chcú autori KONCEPCIE nastoliť finančnú rovnováhu systému ”rastom dlhu voči súkromnému sektoru”? Veď je to nezmysel. Čo to je za rovnováha??? A prečo voči súkromnému sektoru, keď súčasný dlh systému je v rozhodujúcej miere tvorený voči štátnemu sektoru?

Ř kde v danom matematickom vyjadrení by sa objavili ”waitinglisty”, kde ”korupcia” a kde ”obmedzovanie dostupnosti kvalitnej zdravotnej starostlivosti”? (Má byť dostupná len nekvalitná zdravotná starostlivosť? – čo je to za zvrátenosť?)

Už v predchádzajúcom bolo uvedené, že existujú len tri spôsoby riešenia nastolenia rovnováhy:

a) zvyšovanie zdrojov - výdajov na zdravotnú starostlivosť - to je predovšetkým predmetom štátneho rozpočtu, ďalej legislatívnych opatrení ktorými sa stanovuje výška povinných odvodov do fondu zdravotného poistenia, výška spoluúčasti pacienta, formy pripoistenia a doplnkového poistenia a pod.

b) ovplyvňovanie nárokov verejnosti na zdravotnú starostlivosť - tu tiež existuje celý rad možných opatrení (propagačno-výchovných, resp. ekonomicko-motivačných) ako napríklad výchova k zodpovednosti za svoje zdravie, ovplyvňovanie stravovacích návykov, preferovanie zdravého životného štýlu, zavedenie spoluúčasti pacienta pri niektorých zdravotných výkonoch (až po vylúčenie podielu úhrady zo zdravotného poistenia), zavedenie a regulácia paušálnych poplatkov, motivačných prvkov atď.

c) zvyšovanie efektívnosti využitia disponibilných zdrojov - toto je oblasť nesmierne široká a rôznorodá (zároveň mimoriadne zložitá), v ktorej existuje celý rad autonómnych, vzájomne sa nevylučujúcich riešení (väčšinou vytvárajúcich synergický efekt). Pre ilustráciu šírky a zložitosti tejto časti uveďme aspoň niekoľko príkladov:

Ř spôsob organizovania zdravotnej starostlivosti a jej základné princípy (centrálne, decentralizované, čo sú priority ...)

Ř intersektorálne rozdelenie zdrojov (určenie koľko z celkových zdrojov má byť použitých na nemocničnú starostlivosť, koľko na lieky, koľko na ambulantnú starostlivosť... )

Ř stanovenie racionálnej metodiky úhrad (napríklad v ambulantnej starostlivosti úhrady kapitačné alebo výkonové, či kombinované ...v lôžkovej starostlivosti uhrádzať prospektívnym rozpočtom, výkonovo alebo kapitačne ... ?)

Ř cenotvorba výkonov zdravotnej starostlivosti (čo je jednotkou výkonu, aká je cena za jednotku, na základe čoho stanoviť cenu ... ?)

Ř určenie motivačných kritérií na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti v jednotlivých segmentoch, smerujúcich k efektívnemu konaniu (odosielanosť pacientov; spotreba liekov, liečiv, zdravotníckeho materiálu; spotreba externých služieb – Sval, DZS ...)

Ř stanovenie racionálnych kritérií a podmienok pre reguláciu siete zdravotníckych zariadení tak v počte, ako aj v štruktúre (počet ambulancií podľa druhov, nemocničných lôžok, zariadení dopravnej zdravotnej služby, pracovísk SVaLZ, kúpeľných zariadení ... )

Ř do tejto širokej skupiny patrí aj dodnes málo uplatňovaná farmakoekonomika

Ř atď.

Fakt č.3: Princíp spravodlivosti je narušený aj teraz

Citácia:

Súčasný systém deklaruje princíp rovnosti a bezplatnosti, ale nie je takým. OECD v správe z júna 2002 konštatuje, že ”nerovnosť pri poskytovaní zdravotných služieb sa prehĺbila.” (správne má byť ZDRAVOTNÍCKYCH služieb)

1. Zdá sa, že autorom správy OECD vadí nerovnosť pri poskytovaní zdravotníckych služieb. Zároveň naznačujú, že v minulosti bol systém spravodlivejší!

2. Úplná rovnosť pri poskytovaní zdravotníckych služieb nikdy (a nikde) nebola. Je to len proklamatívny cieľ o ktorý sa každá spoločnosť trvalo usiluje – a to nie len v oblasti zdravotnej starostlivosti. Z čoho pramení tvrdenie že ”nerovnosť sa prehĺbila”? Veď toto tvrdenie nie je ničím podložené! Preto ho treba chápať ako subjektívny, možno aj účelový názor (z oblasti ”dojmológie”), o ktorý sa nemožno opierať a na ktorom nemožno stavať!

3. Zdravotnícka starostlivosť pre pacienta nikdy nebola ”bezplatná”, ani za predchádzajúceho režimu – bola (a je) hradená z verejných zdrojov, ktoré sa tvorili z povinných odvodov na zdravotnú starostlivosť. Aj určitá forma spoluúčasti pacienta tu bola - napríklad pobyt v nemocnici či na kúpeľnej liečbe, znamenal vždy finančnú stratu na zárobku pre pacienta, k tomu pribudli v súčasnosti doplatky za lieky, za stomatologickú starostlivosť, paušálne poplatky za návštevu ambulancie, za recept, za pobyt v lôžkovom zariadení atď. Bezplatnosť bola a je len rétorickou fikciou!!! Treba hovoriť o miere spoluúčasti pacienta na zdravotnej starostlivosti, nie o bezplatnosti!!!

Fakt č.4: Súčasný rozsah zdravotnej starostlivosti je dlhodobo neudržateľný

Citácia:

”Súčasný štedrý rozsah zdravotnej starostlivosti je dlhodobo neudržateľný a len naďalej upevňuje vysoké očakávania občanov. Žiadna ekonomika, tobôž nie slovenská, si nemôže dovoliť poskytovať všetku zdravotnú starostlivosť bezplatne. Odporúčame korigovať automatické očakávanie ľudí jasným a jednoznačným definovaním tej zdravotnej starostlivosti, ktorá bude plne alebo čiastočne hradená z povinného zdravotného poistenia.”

Svetová banka, Rozpočtovanie a riadenie výdavkov na Slovensku, máj 2002

Rozsah zdravotnej starostlivosti nemožno znižovať – to by znamenalo zvrátenie prirodzeného a žiadaného vývoja a mohli by sme sa dopracovať k riešeniam napríklad nacistického Nemecka – židom sa zdravotná starostlivosť poskytovala len obmedzene, duševne chorým sa poskytovala len eutanázia atď. To snáď nie!!!

O očakávaniach sme už hovorili v predchádzajúcom, nemožno ich znižovať!!!

O nezmysle ”bezplatnej starostlivosti” sme už tiež pojednávali, nemá zmysel opakovať to!

V každom prípade riešenie nie je vtom že do počítača sa "nasypú" diagnózy, pridelia sa im od buka do buka percentá podielu doplatku občana a cena (o nezastupiteľnom význame ktorej sme už hovorili) bude stanovená dohodou medzi poisťovňou a poskytovateľom zdravotníckych služieb.

Fakt č.5: V systéme vládnu mäkké rozpočtové obmedzenia

Citácia:

Štát garantuje platobnú schopnosť zdravotných poisťovní a zdravotníckych zariadení (mäkké rozpočtové obmedzenie). Ani zdravotné poisťovne, ani zdravotnícke zariadenia neznášajú reálne finančné riziko a správajú sa nezodpovedne. Prevláda diskriminácia súkromného sektora.

Štát garantuje platobnú schopnosť len dvoch štátnych zdravotných poisťovní (VšZP a SZP), aj to len vo veľmi obmedzenej miere – obidve uvádzané zdravotné poisťovne (ale aj ďalšie rezortné a občianske) dlhodobo hospodária so stratou vytvorenou ešte v polovici deväťdesiatych rokov. Straty nevznikli z titulu "mäkkých rozpočtových pravidiel”, ale z titulu cenových opatrení a stanovených pravidiel úhrad, ktoré boli zdravotným poisťovniam vnútené práve ústrednými orgánmi štátnej správy – MF SR a MZ SR. Nešlo teda o mäkké rozpočtové pravidlá, ale o nevhodné pravidlá!!! To treba riešiť!

Treba ešte doplniť, že rozpočet najzadĺženejšej poisťovne - VšZP schvaľuje každoročne parlament. VšZP predkladala do parlamentu návrh rozpočtu vo variantnom riešení a poslanci si vybrali ten, ktorý vyhovoval vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, ale o ktorom bolo známe, že zákonite skončí deficitom - ale to nie je chyba poisťovne!

Keby štát skutočne garantoval platobnú schopnosť zdravotníckych zariadení, ako sa to uvádza, neboli by zdravotnícke zariadenia dlhodobo zadĺžené!

To, že zdravotné poisťovne, ani zdravotnícke zariadenia neznášajú reálne finančné riziko môže tvrdiť len absolútne dezorientovaný a problematiky neznalý reformný tím! A to ešte musí prehliadať reálne fakty! Prečo došlo k zlúčeniu viacerých zdravotných poisťovní, prečo došlo k zániku DZP Perspektíva? Prečo sa zadlžovanie systému dlhodobo medziročne udržuje na približne konštantnej úrovni (cca 6 až 7 mld. Sk ročne) aj keď reálne príjmy do systému trvalo od roku 1998 klesajú atď.

Tvrdiť, že zdravotné poisťovne i zdravotnícke zariadenia sa ”správajú nezodpovedne” je nehorázna lož alebo neodpustiteľná neznalosť reality!!! V každom prípade je to urážka pracovníkov rezortu zdravotníctva. Absolútna väčšina vedení zariadení (tak poisťovní, ako aj zdravotníckych zariadení) by si za svoju činnosť zaslúžili prinajmenšom poďakovanie, že za daných podmienok dokázali systém udržať funkčný. Je verejne známe, že slovenské zdravotníctvo je jedno z najlacnejších (a teda aj najhospodárnejších) v celej Európe, pričom svojou úrovňou nezaostáva. To nebolo možné dosiahnuť ”nezodpovednosťou

To že ”prevláda diskriminácia súkromného sektora” je opäť buď vedomá lož alebo hrubá nevedomosť, ignorujúc reálne fakty. Pokiaľ boli ambulancie PAS súčasťou štátnych zdravotníckych zariadení, boli náklady na ich činnosť štyri až sedemnásobne nižšie, než po privatizácii. Ťarcha nedofinancovania systému bola prenesená a dopadla predovšetkým na lôžkové zariadenia, ktoré v absolútnej väčšine boli štátnymi zariadeniami. Hovoriť v tejto situácii že ”prevláda diskriminácia súkromného sektora” je absolútne scestné!!!

Fakt č.6: Rezort manažujú lekári

Citácia:

”V riadiacich štruktúrach jednotlivých zdravotníckych zariadení aj samotného systému už tradične dominujú profesionáli s medicínskym vzdelaním, pričom úroveň ich kvalifikácie v oblasti manažmentu je značne variabilná. V dôsledku toho je využívanie niektorých základných nástrojov riadenia z oblasti strategického manažmentu, manažmentu zmien, finančného a ekonomického plánovania, manažmentu zdravotníckej techniky a pod. stále pomerne zriedkavé.”

Svetová banka, Prehľad politiky sociálneho sektora, jún 2001

Je to veľmi farizejské zneužitie tvrdenia Svetovej banky reformným tímom. Veď ku koľkým výmenám na postoch riaditeľov zdravotníckych zariadení ministrom Zajacom už došlo a bola v tomto smere zaznamenaná nejaká zmena? Úplne žiadna!!!

Napokon to, že v riadení rezortu ”tradične dominujú profesionáli s medicínskym vzdelaním” nie je nič neobvyklé. Predsa väčšinu strojárskych podnikov riadia strojní inžinieri, banky ekonómovia, súdy právnici atď. Znalosť riadenej problematiky je dôležitá pre správne riadenie daného subjektu. Za chybu treba pokladať to, že zriaďovateľ nevenuje dostatočnú pozornosť personálnemu výberu, odbornej príprave vedúcich pracovníkov pred nástupom do funkcie a ich permanentnému vzdelávaniu počas výkonu funkcie. To je závažná chyba – tým sa bude treba zaoberať!!!

Fakt č. 7: Na Slovensku je prezamestnanosť zdravotného personálu

Citácia:

”Slovensko má príliš veľa zdravotníckeho personálu, predovšetkým lekárov, čo znamená nielen záťaž pre zdravotný systém, ale znamená to aj potenciálne riziko zvyšovania výdavkov cez dopyt vyvolaný samotnými lekármi.”

Svetová banka, Rozpočtovanie a riadenie výdavkov na Slovensku, máj 2002

Toto tvrdenie je zrejme len ”dojem”, lebo sa nezakladá na serióznej analýze. Za roky 2002 a 2003 odišlo zo Slovenska približne 1200 lekárov – predovšetkým do Česka. Ešte naozaj stále je prebytok lekárov? V akej sú vekovej a kvalifikačnej štruktúre? Je ich rozmiestnenie v rámci Slovenska rovnomerné (resp. žiadúce)? Prečo sa v ukrajinskej tlači objavujú inzeráty s ponukou pracovných miest lekárov na Slovensku?

To sú naliehavé otázky, na ktoré môže dať odpoveď len seriózna analýza – dojem nestačí!!!

Fakt č. 8: Oddlženie bolo neefektívne

Citácia:

”Vláda jedinečné a neopakovateľné výnosy z privatizácie nepoužila na transformáciu systému, ale na nelogické Oddlženie. Dlh sa zvyšoval a cirkulácia peňazí sa predlžovala, finančná disciplína a stabilita rezortu sa zhoršila. Opatrenia zamerané na redukciu dlhu poskytli síce krátkodobé finančné riešenie, ale nie fundamentálne riešenie dnešného systému, ktorý si vyžaduje komplexnú reformu.”

OECD, Economic Surveys, Slovak Republic, jún 2002

S tvrdením že realizované oddĺženie bolo neefektívne možno čiastočne súhlasiť, treba však priznať, že miera zadĺženia bola taká vysoká, že pre záchranu funkčnosti systému bolo nevyhnutné do systému finančné prostriedky akútne prisunúť. To sa napokon udialo aj v novembri 2003 keď vypukol problém s lekárňami. Nemožno súhlasiť s tvrdením že ”finančná disciplína rezortu sa zhoršila” – je to len lacné, ničím nepodložené tvrdenie.

Vznik a.s. VERITEĽ určite nie je riešením danej problematiky!!! Pragmaticky vzaté, je to len ďalší nesystémový krok, ktorým sa určite nesledovalo efektívne oddĺženie systému!

Fakt č. 9: V systéme nie sú vhodné motivačné mechanizmy

Citácia:

”Neefektívny systém a nevhodne zvolené motivačné faktory prispeli k chronickým finančným problémom rezortu.”

OECD, Economic Surveys, Slovak Republic, jún 2002

Cena zdravotníckych výkonov naďalej neodzrkadľuje ich relatívnu vzácnosť, pričom obmedzenie ponuky, vysoká regulácia systému, potlačenie prirodzeného alokačného mechanizmu, štátne vlastníctvo a fenomén vyhľadávania renty prispel k rapídnemu nárastu neformálnych platieb, ktoré nahrádzajú nefunkčné trhové mechanizmy.

Základným nástrojom pre riešenie uvedených problémov je cenotvorba zdravotníckych výkonov a stanovenie racionálnych podmienok systému úhrad. Táto dôležitá oblasť bola a stále je na periférii záujmu MZ SR.

Namiesto rozboru uvedeného textu uveďme časť textu z práce M. Kamenského: ”Analýza vývoja cenotvorby zdravotníckych výkonov za roky 1993 až 2003” kde v časti - Akademické princípy tvorby cenových opatrení - syntetizuje doterajšie nedostatky ktoré sa v danej oblasti chronicky opakujú:

1) Cenové opatrenie je jedným zo základných nástrojov štátu na presadzovanie záujmov štátnej zdravotnej politiky.

2) Cenové opatrenie treba pokladať za jeden z najdôležitejších dokumentov v riadení systému zdravotnej starostlivosti, v ktorom aj relatívne drobné zmeny môžu spôsobiť nezriedka rozsiahle (a často nečakané) odozvy. Z tohto dôležitého postavenia dokumentu plynie aj potreba dôležitosti pozornosti jeho tvorby.

3) Cenové opatrenie by mali tvoriť (zostavovať) odborníci a rozhodne by sa v cenovom opatrení nemal prejaviť amaterizmus a už vôbec nie chorobný individualizmus!

4) Cenové opatrenie pred nadobudnutím účinnosti by malo prejsť rozsiahlym pripomienkovým konaním (nie len formálnym!!!), kde by sa eventuálne vnesený či vynútený exhibicionizmus spojený spravidla s insitným amaterizmom odfiltroval.

5) Zmeny cenového opatrenia (nové CO voči pôvodnému) musia byť vykalkulované nielen ekonomicky, ale aj organizačne (napríklad – nevyžadujú sa nové dátové rozhrania?, postačujú informačné systémy poskytovateľov a zdravotných poisťovní?, aká je časová a objemová náročnosť zmien?... aké sú riziká aplikácie?...)

6) Tvorba cenového opatrenia musí mať dlhodobé smerovanie s voľbou racionálnych krokov k jeho napĺňaniu. Nesmie podliehať chaotickému chytráctvu (ani podliezaniu), v ktorom sa koncepcie a zámery menia nečakane a temer denne.

7) Cenotvorba by mala byť inštitucionalizovaná! pokiaľ sa tak nestane, nemožno zabrániť prudkým nekoncepčným zmenám v cenotvorbe, nemožno zabrániť neodbornému vstupu ”vševedov”, papierových manažérov bez praktických skúseností, ktorí sa cítia prinajmenšom záchrancami systému ...Porušovanie týchto elementárnych pravidiel vedie k hrubým chybám, ktoré majú silne negatívny dopadna transformujúci sa systém zdravotníctva

Fakt č. 10: V systéme sú logické systémové chyby

Citácia:

Logická systémová chyba:

1) lekár je povinný poskytnúť zdravotnú starostlivosť

2) občan ju má právo dostať bezplatne

3) poisťovňa nie je povinná za poskytnutú starostlivosť zaplatiť (napríklad nadlimitný pacient u špecialistov alebo nedohodnuté operácie v lôžkovej starostlivosti)

Dôsledkom je, že deficitné hospodárenie zdravotníctva je financované súkromným sektorom.

add.1. lekár je povinný poskytnúť neodkladnú zdravotnú starostlivosť

add.2. bezplatná zdravotná starostlivosť už neexistuje! Pacient zaplatí minimálne paušál 20 Sk v ambulancii a ďalšie prípadné poplatky v lekárni či nemocnici.

add3. objednávanie objemu výkonov zdravotnými poisťovňami (limity) je dôležitým stabilizačným opatrením, zamedzuje indukovanej spotrebe zdravotných služieb! Všetky neodkladné výkony sú po posúdení revíznym lekárstvom uhrádzané nad rámec dohodnutých objemov (limitov).

Takže tvrdenie o ”logickej systémovej chybe” je nepravdivé a tvrdiť ”že deficitné hospodárenie zdravotníctva je financované súkromným sektorom” je úplným nezmyslom!!!

Fakt č. 11: Zdravotný systém ovplyvňuje len štvrtinu nášho zdravotného stavu

Citácia:

Zdravotnícky systém dokáže ovplyvniť len 17-25 % zdravotného stavu populácie. Ostatné významné vplyvy (Lalonde, 1974):

1) životný štýl (stravovacie návyky, telesná aktivita)

2) biologické faktory (genetika)

3) životné prostredie (vrátane sociálnej a ekonomickej situácie)

S týmto tvrdením možno len súhlasiť! O tom sme sa zmienili v prvej časti, ako dôležitej cesty k zníženiu nákladov na zdravotnú starostlivosť.

Fakt č. 12: Štruktúra chorôb sa mení

Citácia:

Dominujú tzv. neprenosné ochorenia, ako kardiovaskulárne (52,5 %) a onkologické ochorenia (22,8 %). Slovensko je podľa štúdie Svetovej banky čoraz menej schopné zvládať problémy industrializovaných krajín – kardiovaskulárne a onkologické ochorenia.

V systéme obmedzených zdrojov je nevyhnutné stanoviť spoločenské priority, teda ktoré choroby sa budú financovať plne a ktoré len čiastočne.

Toto konštatovanie sa objavilo už aj vo ”Fakt č.1”. Stanovenie ”spoločenských priorít” však je a musí zostať predmetom štátnej zdravotnej politiky a nie reformného tímu!

Súhrnné zhodnotenie časti I. FAKTY

Zhodnotili sme jednotlivo uvádzané ”FAKTY č.1. až č.12.” vecne, pragmaticky a realisticky. Ak oni majú byť východiskom pre reformu zdravotného systému, nemožno sa vyjadriť inak, než: Boh nás chráň! Zhodnotenie jednoznačne poukazuje na amatérsku neznalosť, diletantizmus, neskúsenosť a tiež izolovanosť jej autorov od reálnej praxe. Nik zo skutočných odborníkov a znalcov danej problematiky, by sa nemohol stotožniť s ”faktami”, chybnými dedukciami a naznačenými východiskami uvádzanými v predmetnej kapitole práce.

Úplne prirodzene sa vnucuje otázka čo z čoho plynie?

Ř je neodbornosť, neznalosť, diletantizmus a arogancia... výsledkom izolovanosti reformátora a reformného tímu alebo

Ř je izolovanosť reformátora a reformného týmu dôsledkom ich neodbornosti, neznalosti, diletantizmu a arogancie?

V každom prípade to nie je dobré! Prirodzený vývoj speje svojim smerom, má svoje neignorovateľné zákonitosti a akokoľvek arogantne predkladané chybné názory a na ich základe ”riešenia” (nech sú podporované akoukoľvek politickou a mediálnou podporou), budú skôr či neskôr odhalené a spoločnosťou zamietnuté. Jediné čo z nich zostane bude poznatok ako sa to robiť nemá! Čím skôr sa tak stane, tým menej chýb a škôd sa napácha.

Po zhodnotení všetkých 12 uvádzaných ”faktov” zostáva len zopakovať dielčí záver, ktorý sme uviedli po zhodnotení faktu č.1:

Na základe uvedeného, už tu by bolo možné (možno aj vhodné) zavrhnúť celý materiál ako hrubo amatérsky, principiálne zle koncipovaný, teoreticky chybný!!!

Pokračujme však.

ČASŤ II. STABILIZAČNÉ OPATRENIA

Citácia:

Cieľom stabilizačných opatrení je zastavenie rastu dlhu a obmedzenie nadbytočnej spotreby. Tá sa prejavuje vo vysokej konzumácií zdravotníckych služieb a liekov. Kým priemerný Európan navštívi lekára sedemkrát ročne, Slovák až 16-krát. Ročne zbytočne vyhodíme viac ako 41 ton liekov, ktoré boli predpísané, zaplatené, ale nikdy neboli

Je spotreba zdravotníckych služieb a liekov naozaj vysoká?

Ř pre porovnanie návštevy lekára u nás a v ostatnej Európe neexistujú relevantné údaje! Kým u nás sa započítava každá návšteva – aj opakovaná, inde sa započítava len ”prípad”.

Tak napríklad pri prvej návšteve lekár ”predpíše” pacientovi kalciové injekcie celkom 5x. Pacient okrem prvej návštevy, navštívi ambulanciu ešte 4 x pričom už spravidla s lekárom do kontaktu nepríde, keďže injekcie spravidla podáva zdravotná sestra. Slovenská ambulancia vykáže 5 návštev, nemecká 1 návštevu.

Ř Údaj o 41 tonách liekov ktoré na Slovensku skončia v kontajneroch je prinajmenšom zavádzajúci a to z toho dôvodu, že do tohto množstva sú zahrnuté nielen lieky, ale aj všetky papierové a sklenené obaly z liekov končiacich v zberných kontajneroch lekární. Nik nespravil aspoň námatkovú analýzu liekov končiacich v kontajneroch tak z hľadiska ich štruktúry ako aj z hľadiska ich pôvodu vzniku. Pokúsme sa o špecifikáciu vzniku daného množstva, bez kvantifikácie:

v podstatnú časť uvedeného množstva predstavujú obaly

v je prirodzené že občania do zberných kontajnerov vracajú zvyšky neupotrebených liekov – ako príklad uveďme sirupy proti kašľu. Prípravok sa podáva len do doby nutného užívania. Vznik ”odpadu” je prirodzený.

v stáva sa (a nezriedka) že na predpísaný liek organizmus pacienta reaguje negatívne. Je prirodzené že lekár príslušný liek nahradí iným prípravkom.

v po úmrtí človeka zostane množstvo neupotrebených liekov – kde inde môžu skončiť než v kontajneroch?

v v kontajneroch končia aj všetky expirované lieky z lekární, prípadne aj veľkodistribútorov liekov. Takýto ”odpad” vzniká pri každej obchodnej činnosti s tovarom ktorý má obmedzenú dobu životnosti.

v atď.

Uvedené skutočnosti vedú k otázkam

1. uvedených 41 ton liekov končiacich v kontajneroch je veľa alebo málo, koľko to predstavuje % z celkového ročného objemu liekov dovezených či vyrobených na Slovensku?

2. koľko z uvedených 41 ton liekov predstavujú obaly, koľko je ”prirodzený” odpad a koľko predstavujú naozaj tie lieky ”ktoré boli predpísané, zaplatené, ale nikdy neboli užité”?

3. Ak vôbec vzniká problém s liekmi ”ktoré boli predpísané, zaplatené, ale nikdy neboli užité” - je nositeľom tohto problému pacient alebo predpisujúci lekár?

4. prečo sa ”motivačné opatrenia” na zníženie spotreby liekov hľadajú len na strane pacienta, prečo nie aj na strane predpisujúceho lekára?

5. atď.

Informácia o raste objemu liekov v komunálnom odpade je pravdivá, ale nie je možné z nej vyvodiť žiadne závery. V roku 1999 publikoval prof. Foltán určité výsledky o skladbe liekov v odpade od obyvateľov. Nie sú však žiadne údaje o tom, nakoľko je tento stav zapríčinený nesprávnou diagnózou a liečbou lekára alebo svojvoľným rozhodnutím pacienta prerušiť liečbu.

Pozrime sa na problém ešte aj z inej strany - aká je spotreba liekov u nás a aká v susednom Česku (a to už nechceme robiť porovnávanie s vyspelými európskymi štátmi!). Spotreba liekov za roky 1999 až 2002 tak v hodnotovom vyjadrení, ako aj v počte balení je uvedená v nasledovnej tabuľke:

rok Spotreba v ČR Spotreba v SR

Kč (mld.) balení (mil.)Sk (mld.)Balení (mil.)

1999 36,444 339,313,584162,7

2000 38,392 331,615,286151,6

2001 44,241 342,918,304157,2

2002 48,032 338,321,037159,6

Čo hovorí prepočet na jedného obyvateľa:

ROK Kč/obyvať.ČR Sk/obyvať. SR ROZDIEL (kurz 1:1,3) balení/ obyvať.ČR balení/ obyvať. SR ROZDIEL balení

1999 3 572,94 2 515,56 -1 521,87 33,265 30,130 -3,135

2000 3 763,92 2 830,74 -1 422,49 32,510 28,074 -4,436

2001 4 337,35 3 389,63 -1 511,58 33,618 29,111 -4,507

2002 4 709,02 3 895,74 -1 425,45 33,167 29,556 -3,611

Domnievame sa, že uvedená tabuľka nepotrebuje komentár - súdny čitateľ si spraví závery sám, veď sú jednoznačné. Ale dá sa potom hovoriť o ”nadspotrebe” liekov, je to naozaj kľúčový problém?

Citácia:

Prvým stabilizačným opatrením je moderné vymedzenie pojmu zdravotná starostlivosť a definovanie tzv. súvisiacich služieb. Medzi ne zaraďujeme služby ako stravovanie, ubytovanie, či doprava.

Vymedzenie ”pojmov” nech by bolo akokoľvek ”moderné” neznamená stabilizačné opatrenie!

Citácia:

Druhým, novým prvkom je zavedenie platieb za návštevu lekára, za recept a za poskytovanie súvisiacich služieb. Tento krok zvyšuje finančnú spoluúčasť pacienta v systéme a svojou adresnosťou jemne presúva ťažisko na skutočných užívateľov zdravotníckych služieb. V budúcnosti môže byť výrazným stimulom pre znižovanie odvodového zaťaženia. Zároveň je dôležité podotknúť, že uvedené platby majú skutočne len symbolický charakter a v skutočnosti nehrozí riziko, aby si pacient v budúcnosti hradil extrémne vysoké náklady na liečbu.

Dôvodom zavedenia poplatkov nie je ani tak snaha získať dodatočné zdroje, ako skôr obmedziť nadmernú spotrebu obyvateľstva a motivovať jednotlivca k zodpovednosti za vlastné zdravie. Systém zdravotníctva síce dostáva v súčasnosti prostriedky na úrovni 6,4% HDP, ale vzhľadom na široko definovaný solidárny balík, nereštrukturalizovanú ponukovú stránku a neprimerane vysokú finančnú ochranu spotrebúva prostriedky na úrovni 7,2 % HDP.

Treba povedať, že zavedenie paušálnych poplatkov bolo správnym krokom. Nebol to nový nápad – on sa objavil už v modelovom návrhu cenového opatrenia MZ SR z roku 2000, bol uvedený v základných materiáloch K12+, bol niekoľko rokov presadzovaný zástupcami zdravotných poisťovní atď.

Až v roku 2003 však nastala ”politická vôľa” prijať tento návrh.

Čo je však horšie ukázalo sa, že reformátor a jeho tím, nie sú schopní do praxe zaviesť ani len túto "imitáciu” reformy! Veď čo lekár, čo nemocnica, to iný systém platenia!!! Niektorí lekári nevyberajú vôbec, niektorí pri prvej návšteve a ďalší pri každej návšteve. Niektorí lekári vydávajú potvrdenia o príjme paušálneho poplatku, niektorí občas a niektorí vôbec!

Úplne jednoznačne sa dá povedať, že reformátor a jeho tím nezvládol ani tento triviálny, všeobecne odbornou verejnosťou podporovaný reformný krok. Čo potom možno očakávať od vážnejších zmien ktoré je v systéme potrebné realizovať??? Opäť výhovorky reformátora že ”ministerskí úradníci sú neschopní a terén to zvládne lepšie”? Kto tomu po doterajších skúsenostiach uverí??? To nie je cesta k aplikácii nutných reformných krokov!

Citácia:

Občania majú pocit, že stabilizačné kroky sú namierené proti nim a očakávajú, že keď celý život platili zdravotné poistenie, tak by mali mať všetko zdarma. Chápeme ich otázky, ale musíme pravdivo odpovedať, že súčasné zdravotné poistenie vlastne ani nie je poistenie a tie peniaze, ktoré do zdravotného poistenia zaplatili, už minul niekto iný a že súčasné finančné zdroje nestačia kryť nároky, ktoré majú voči zdravotnému systému naši občania.

Treba poopraviť: Občania nemajú pocit, ale skúsenosť s ”reformnými krokmi” zle a nejednotne aplikovanými!!!

Citácia:

Niektorých občanov taktiež napadne otázka: Prečo za socializmu bolo zdravotníctvo zadarmo, a teraz v kapitalizme musíme začať platiť? Socialistický systém z dôvodu nedostatku zdrojov, ale čiastočne i z politických dôvodov, obmedzoval ponuku zdravotných procedúr, pričom ich prístup bol riadený cez systém rodinkárstva a korupcie. V súčasnosti liečime oveľa účinnejšie, zavádzame nové technológie, liečebné postupy a liečime liekmi najmodernejšej generácie. Socialistický systém občanom odopieral najmodernejšie výdobytky zdravotníckej medicíny.

Už sme uviedli, že pre pacienta zdravotná starostlivosť ani za socializmu nebola zadarmo! Treba objektívne priznať že v socialistickom systéme nebol taký nedostatok zdrojov ako v súčasnosti – veď sa stavali nové (a predimenzované!) nemocnice, uskutočňovali sa špičkové výkony (transplantácie obličiek, srdca...). Miera korupcie a rodinkárstva je viac než diskutabilná – veď nedostatok zdravotníckych služieb nebol, skôr naopak – to tvrdia aj reformátori atď.

Určite nie je pravdou že ”socialistický systém občanom odopieral najmodernejšie výdobytky zdravotníckej medicíny”. Je to účelová, propagandistická lož za lacný peniaz!!! Pri mnohých negatívach socializmu, treba predsa len objektívne priznať aj pozitíva!

Ing. Milan Kamenský a kolektív