Svetadiel bez budúcnosti?

V čase, keď sa najväčšie svetové ekonomiky snažia po období stagnácie zabezpečiť trvalé oživenie, v tieni vyspelého sveta často ostávajú ťažkosti druhého najľudnatejšieho kontinentu - Afriky. V roku 2001 spĺňalo 35 z 53 afrických štátov kritériá Svetovej banky charakterizujúce veľmi chudobnú a zadlženú krajinu. Mnohé krajiny sužujú choroby, vojny, z času na čas hladomory. Úspešnému rozvoju bráni aj politická nestabilita, problémom je nedostatočné vzdelanie, vysoká nezamestnanosť či inflácia.

Aj keď africké krajiny nikdy neboli bohaté, finančné problémy mnohých z nich vážne prehĺbila tzv. dlžnícka kríza. Na konci 70. rokov mali krajiny vyvážajúce ropu po ropnej kríza veľa voľných financií, ktoré ukladali do západných bánk. Úvery boli lacné, čo využilo aj veľa štátov Afriky, ktoré z nich chceli financovať rozvojové programy. Pod vplyvom viacerých faktorov sa však pohyblivé sadzby úrokov náhle zdvihli (nárast z 0,5 % na 13 %), čo spolu s poklesom cien hlavných afrických vývozných komodít a oslabením domácich mien spôsobilo, že množstvo krajín úvery nedokázalo splácať. Brali si teda na to stále nové pôžičky, ktoré však tiež nevedeli vyrovnať. Vznikol tak akýsi bludný kruh, z ktorého sa mnoho krajín stále nevie vymaniť.

Dotačná brzda

Ďalším významným faktorom, ktorý prispieva k zaostávaniu Afriky, je poľnohospodárska podpora vo vyspelých štátoch sveta, či už vo forme subvencií alebo dovozných obmedzení. Európska únia, Spojené štáty americké, Japonsko a drvivá väčšina ostatných priemyselných štátov sveta nejakou formou podporuje svoj agrosektor. V prípade mnohých plodín pritom platí, že by ich bolo efektívnejšie vypestovať na čiernom kontinente a za normálnych okolností by bola Afrika lídrom na trhu. Vyspelý svet však dotáciami a nadvýrobou umelo znižuje ceny týchto komodít, africké plodiny preto prestávajú byť konkurencieschopné. Navyše vlastné trhy si rozvinuté krajiny v mnohých prípadoch chránia clami. Členovia Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) minuli napríklad v roku 2001 na agrodotácie viac peňazí, ako je celý HDP subsaharskej Afriky. Pritom existuje len málo dôkazov, že poľnohospodárska podpora pomáha ekonomike ako celku, nielen úzkej skupine farmárov.

Kombinácia týchto a ďalších faktorov spôsobila, že množstvo afrických krajín je v žalostnej situácii. Napriek tomu existujú aj svetlé príklady. Medzi tie patrí napríklad Južná Afrika a hlavne jej sused Botswana. Tá bola v čase získania nezávislosti v roku 1966 jednou s najchudobnejších krajín na svete, medzitým sa však prepracovala na jednu z najvyspelejších ekonomík na čiernom kontinente. Krajina dokonca zažila za posledných 35 - 40 rokov najvyšší rast HDP na obyvateľa na svete, keď táto hodnota v období rokov 1965 až 1998 dosiahla ročne v priemere 7,7 %. Dlh na obyvateľa je nižší ako vo väčšine krajín vyspelého sveta. Nepochybne k tomu prispelo aj prírodné bohatstvo v podobe diamantov, ale omnoho dôležitejšia bola na africké pomery nezvyčajná stabilita (je to najdlhšie nepretržito fungujúca pluralitná demokracia v Afrike) a fiškálna disciplína. Botswana bola aj jednou z piatich krajín, v ktorých sa minulý rok počas afrického turné zastavil americký prezident George W. Bush.

Nerasty prekliatím

Pre mnoho ďalších afrických štátov bohatých na ropu či nerasty pritom boli tieto zásoby skôr pohromou ako požehnaním, keď sa neraz stali podnetom na vojny. Napríklad Demokratická republika Kongo (bývalý Zair) má obrovské prírodné bohatstvo, napriek tomu patrí medzi najchudobnejšie štáty sveta. Krajina si užila 30 rokov vlády diktátora Mobutu Sese Seka a neskôr občiansku vojnu, ktorá si podľa niektorých odhadov vyžiadala až 3,5 milióna obetí. Nádejou do budúcnosti môže byť podpísanie mierovej zmluvy koncom roku 2002. Podobne je na tom Nigéria, ktorá sa napriek zásobám ropy nachádza podľa HDP na obyvateľa len neďaleko od konca rebríčka.

Jediným žiarivým príkladom neefektívneho využívania zdrojov za všetky je absolutistický kráľ malého Svazijska Mswati III. Ten si pred jeden a pol rokom chcel kúpiť lietadlo za štvrtinu rozpočtu a rozmyslel si to až pod silnou domácou a zahraničnou kritikou a hrozbu obmedzenia pomoci.

Pomoc pre diktátorov

Čiastočné riešenie podľa mnohých spočíva vo zvýšení financií na rozvoj z vyspelého sveta. Nové pôžičky a reštrukturalizácia dlhov by Afrike mali pomôcť pozviechať sa. Avšak napriek tomu, že od začiatku 80. rokov prúdi na čierny kontinent množstvo finančnej pomoci, len málokedy to prinieslo citeľné zlepšenie. Podľa niektorých hlasov je financií málo, iná časť ekonómov naopak tvrdí, že zahraničná pomoc len málokedy pomáha rastu. Niekedy to môže byť dokonca práve naopak, keď aj v Afrike štedré finančné prostriedky neraz pomáhali udržať pri moci diktátorov aj s ich škodlivou a neefektívnou politikou.

Zaujímavý program však robí napríklad detský fond UNICEF, v rámci ktorého zadlžené krajiny nesplácali dlhy bankám, ale tejto organizácii. Rozdiel je v tom, že ho nevracajú v tvrdej mene, ale v lokálnej a UNICEF ho následne investuje v danej krajine na podporu detí.

Pre trvalý rozvoj je potrebné zvýšiť podiel súkromného sektora na ekonomike a prilákať zahraničné investície. To však nie je vôbec jednoduché pri takej vysokej úrovni dlhov, akú má väčšina krajín. Z dlhodobého hľadiska to však nie je nemožné.

Afrika má ešte pred sebou dlhú cestu, kým dosiahne životnú úroveň vyspelého sveta. Pre drvivú väčšinu krajín je to zatiaľ v ďalekom nedohľadne, ale pozitívne príklady existujú a oplatí sa ich nasledovať. Naopak, ak sa problémy Afriky nebude dariť riešiť, nie je vylúčené, že zdroj globálneho geopolitického napätia sa v budúcom období presunie práve na tento kontinent.

Michal Mušák

HDP afrických krajín podľa parity kúpnej sily (USD, 2002)

Maurícius 10 100

Južná Afrika 10 000

Botswana 8 500

Seychely 7 800

Namíbia 6 900

...

Demokratická republika Kongo 600

Tanzánia 600

Malawi 600

Somálsko 600

Burundi 500

Sierra Leone 500

Na porovnanie

Luxembursko 48 900

Slovensko 12 400

Svet 7 900

Zdroj: CIA Factbook