Ocitli sme sa na šikmej ploche

Prudké zhoršenie sociálnej situácie si vyžaduje urýchlenú korekciu reforiem

Chcem zdôrazniť, že nie som proti liberalizácií, ale len proti nezvládnutej rýchlostnej liberalizácií, ktorá doviedla hospodárstvo a najmä sociálny systém do vážnych problémov. Sú krajiny, ktoré zvládli vyššie tempo liberalizácie a dokázali vybudovať konkurencieschopné ekonomiky nasmerované na globálny trh. Sú to napríklad Slovinsko, Írsko, Nový Zéland aj iné. Slovensko k nim možno zahrnúť s otázkami. Okrem už všeobecne známych problémov, k otázkam, ku ktorým je potrebné diskutovať patria:

- Problémová relácia príjmov a výdavkov SR a EÚ, najmä z hľadiska nedostatočnej pripravenosti inštitúcií na čerpanie z eurofondov. Chýbajú dobré myšlienky, projekty a kvalifikovaní odborníci, aby sa čerpanie z eurofondov mohlo zlepšiť.

- Diskutabilná koncepcia hospodárskej politiky, ktorá zakladá riziká. Ide o spomalenia hospodárskeho rastu spôsobené zvyšovaním spotrebných daní, poklesom reálnych miezd s negatívnym dosahom na vývoj dopytu a spotreby. Správa MMF upozorňuje (august 2003) na tieto riziká, poukazuje na problematické riešenie vysokej nezamestnanosti administratívnymi krokmi. Predpokladá, že ekonomické veličiny, ktoré sú teraz k dispozícii, sa nebudú vyvíjať tak optimisticky, ako ich odhadujú vládni ekonómovia.

Nie je správne bagatelizovať iniciatívu prezidenta SR Rudolfa Schustera a predstaviteľov podnikateľskej sféry, prevažnej časti vedeckej fronty a odborov o potrebe diskutovať o hospodárskej stratégii štátu. Tiež o tom, že na Slovensku sa čoraz viac

rozmáha vláda

politických strán na úkor profesionalizmu v riadení štátu a vecí verejných. Aj o tom, aby vláda celé bremeno reforiem nekládla iba na plecia občanov. Uvedené úvahy zvýrazňujem napriek tomu, že liberalizovanie európskej ekonomiky znamenalo pre členské krajiny EÚ aj pre kandidátske krajiny strednej a východnej Európy prínosy. Väčšie prínosy však boli pre doterajších členov EÚ. Menšie, ale viac potrebné boli pre prístupové krajiny. Problém menších prínosov treba analyzovať. Ustaľuje sa názor ekonómov, že súvisí predovšetkým s voľbou rozvojových modelov. Rôzne výsledky v odlišných rozvojových modeloch v politických cykloch 1993 - 1998 a 1998 - 2002 až doteraz to potvrdzujú. V poslednom období sa pod rúškom neoliberálnych prístupov k reforme uskutočňujú vlny zdražovania a reformný proces v sociálnej sfére prevažne na úkor bežného občana, ktorý môže byť kontraproduktívny k reformám.

Napriek každoročným sľubom politikov a provládnych ekonómov, že už budúci rok zdražovanie bude pomalšie a dôjde aj k obratu vo vývoji životnej úrovne, prax je iná. Každým rokom intenzita zdražovania pokračuje a s ňou aj stále väčšie ochudobňovania veľkej časti obyvateľstva. Je otázkou, či ľudia s relatívne nízkou životnou úrovňou na Slovensku budú schopní a ochotní aktívne realizovať naštartované reformy. Sú obavy, že pomerne chudobné Slovensko, ktoré doteraz dosiahlo viaceré

nelichotivé prvenstvá

v dôsledku nezvládnutého reformného procesu, neupadne v hodnotiacom rebríčku vstupujúcich krajín do EÚ do ešte nižších priečok, ako je to doteraz. Uvediem aspoň niektoré nechvályhodné prvenstvá SR v roku 2003 v rámci vstupujúcich desiatich krajín do EÚ (aj ako dôsledok nedostatočne zvládnutej rýchlostnej liberalizácie):

1. V SR sa uplatňuje najväčší rozsah reštrikčných opatrení a zdražovania s výrazným negatívnym dosahom na sociálnu situáciu väčšiny obyvateľstva.

2. Na Slovensku sa praktizuje najvyššia miera nedostatočne zvládnutého rýchlostného liberalizmu so slabo fungujúcim kontrolným a regulačným systémom s nepriaznivým dosahom na väčšinu obyvateľov, nevýhodami pre štát aj mnohých podnikateľov.

3. Slováci sú podľa prieskumu Eurobarometra najväčšími pesimistami spomedzi súčasných i budúcich 25 členov EÚ. Až 59 % obyvateľov SR sa obáva zhoršenia rodinnej finančnej situácie. Slovensko zaznamenalo najvyšší nárast pesimistov od jari 2003.

4. Novší prieskum Eurobarometra (júl 2003) uvádza, že až 46 % ľudí si na Slovensku myslí, že sa mali pred piatimi rokmi lepšie ako dnes (20 % je presvedčených o opaku), čo zaraďuje SR na dno rebríčka kandidátskych krajín (tretí od konca). Len 31 % si myslí, že sa ich situácia v najbližších piatich rokoch zlepší.

5. Konkurencieschopnosť Slovenska na roky 2002 až 2003 oproti roku 2001 podľa správy Svetového ekonomického fóra klesla. Slovensko skončilo v rámci osemdesiat porovnávaných štátov na 49. mieste, oproti 40. miestu v roku 2001.

6. Dochádza k prehlbovaniu medzery vo výkonnosti ekonomiky a sociálnej sféry medzi ČR a SR.

7. V zložitosti procesu zakladania firiem SR (podľa údajov Svetovej banky) sa umiestnila zo 132 hodnotených krajín na 117 priečke. Z vyspelých krajín tento proces trvá v SR najdlhšie, až 98 dní (napríklad v Dánsku sú to 4, v Litve 11).

8. Slovensko je z prístupových krajín do EÚ najviac korupčným štátom, index korupcie je 3,7 (spolu s Poľskom kde je 3,6), najmenej korupčný štát je Slovinsko (5,9), uvádza správa TI (október 2003).

9. Slovensko v rokoch 2001 a 2002 vykázalo z okolitých krajín najvyšší deficit bežného účtu platobnej bilancie ( v % z HDP).

10. V SR je v súčasnosti najvyššia miera inflácie z pristupujúcich krajín do EÚ (8 až 9 %).

11. Slovensko sa zaraďuje (podľa správy Európskej komisie) k najhoršie pripraveným krajinám na čerpanie prostriedkov z eurofondov, v riešení regionálneho rozvoja a inštitucionálneho rámca pre čerpanie prostriedkov z fondov únie.

12. V indexe humanitného rozvoja 2003, (podľa správy OSN-UNDP), Slovensko spomedzi 175 meraných krajín vo svete kleslo v hodnotení ľudského rozvoja z 36. priečky v roku 2001 a 2002 na 39 priečku. Zo vstupujúcich krajín je za SR iba Estónsko (41), Litva (42) a Lotyšsko (50).

13. V dĺžke života (73 rokov) Slovensko sa pohybuje na posledných miestach spomedzi pristupujúcich krajín. Predbehlo ho Poľsko aj Maďarsko.

14. V liečbe rakoviny detí je Slovensko na predposlednom mieste v Európe.

15. Slovensku patrí posledná priečka v úrovni reálnych miezd (a v minimálnej mzde) z okolitých krajín. Nastáva ďalší pokles reálnych miezd. Už sa stáva, že schopná pracovná sila odchádza za lepším ohodnotením práce do zahraničia, čo môže viesť k tomu, že SR zostane bez potrebného odborného vybavenia ľudskými zdrojmi. Vtedy konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky sa posunie do rizikovej oblasti.

16. Výdavky domácnosti z hrubej mzdy v SR sú najvyššie z pristupujúcich krajín do EÚ (SR 49 %, Česko 42 %, Slovinsko 33 %, Poľsko 29 %, Litva 31 %).

17. Vysoká miera nezamestnanosti je sprevádzaná nízkou kúpnou silou obyvateľstva. Na Slovensku je druhá najnižšia kúpna sila obyvateľov v rámci Európy (posledné je Estónsko).

18. V SR pretrváva jedna z najvyšších mier reálnej nezamestnanosti, sprevádzaná nedostatkom pracovných príležitosti. „Prebytkových“, ekonomicky silných je iba 20 okresov, ktoré dokážu vlastnými prostriedkami uskutočňovať politiku trhu práce. Zvyšných 59 okresov je „deficitných“ a nemajú dostatok vlastných zdrojov na politiku trhu práce.

19. V SR je najnižšia úroveň prostriedkov vyčlenených (2002) na vzdelanie: 3,95 % z HDP (Poľsko 5,3 %, Maďarsko 5,2 %, Česko 4,7 %, krajiny OECD na vzdelanie dávajú 5,8 %).

Uvedené, a iné nechvályhodné prvenstva, treba vidieť aj v kontexte voľby ekonomických modelov, ktoré prispeli k tomu, že Slovensko zaznamenalo jeden z najväčších kumulatívnych prepadov hospodárstva za roky 1990 až 2000 spomedzi krajín strednej Európy. V rebríčku ekonomickej výkonnosti kandidátskych krajín klesla SR z druhej pozície (za ČR) na posledné miesta. Za SR sa zaraďujú Poľsko, Estónsko, Litva a Lotyšsko. V transformujúcich sa krajinách

miera liberalizmu

predstavuje citlivý problém a treba o ňom hovoriť. Profesor Joseph Stiglitz k tejto otázke podotkol: „Krajiny na prechode k demokracii a trhovej ekonomike od nás dostávajú zavádzajúcu radu otvoriť svoje hospodárstvo. Jeho liberalizácia prostredníctvom monopolov však v konečnom dôsledku slúži iba na to, aby časť príjmov takéhoto štátu prúdila do vreciek monopolistov, ktorí odjakživa kupujú a korumpujú vlády na celom svete.“ Americký autor profesor Harry K. Girvetz vo svoje knihe The Evolution of the Liberalism s úvodom od Arthura Schlesingera, Jr. (Collier Books, New York, N.Y.), v ktorej revidoval svoje názory publikované v knihe From Wealth to Welfare uvádza, že liberalizmus chápu inak Európania a inak Američania a dokonca sa chápe rozdielne medzi Američanmi. A. Schlesinger v úvode konštatuje, že liberalizmus nie je iba slovo: je to bojové pole, v ktorom zainteresované sily pochodujú rozdielnym smerom takmer dve storočia. Uvádza, že treba rešpektovať idey liberalizmu v duchu welfare koncepcií aj v duchu free open society. Ich hlavní protagonisti vedú dlhé a nekonečné zápasy o tom, čo je

pre štát a občana

lepšie. Jeden z hlavných aktérov prvého tábora profesor J. K. Galbraith ich podáva vo svojej knihe An Afluent Society (vládne intervencie sú organickou a neodmysliteľnou časťou systému). Ďalší, Walter Lippmann, obhajuje v jeho knihe Good Society opodstatnenosť vládnych kompenzačných intervencii. K významným obhajcom ideí sociálnej ekonomiky (welfare economy) patria autori Richard M. Titmuss (Essays on „the Welfare State“), ďalej Gunar Myrdal najmä v knihe „Beyond the Welfare State“ a ďalší. Z druhého tábora je to okrem iných H.G. Girvetz (The Evolution of the Liberalism), profesor F. A. Hayek (The Road to Serfdom), M. Friedman a iní, ktorí obhajujú potláčanie úlohy štátu v hospodárstve. Problémy vznikajú najmä pri uplatňovaní ideí oboch táborov v praxi. Zhoda je v tom, že ich riešenie vyžaduje dlhšie obdobie a že rýchlostný liberalizmus nemožno obhajovať tak, že prináša skoré riešenia a že z roka na rok budú znamenať zlepšenie životnej úrovne ľudí. Uznáva sa, že ide o zložitý proces, v ktorom liberalizácia musí byť chápaná vo svojej zložitosti ako dlhodobejší proces a bez nárokov na výlučnosť pravdy jedného či druhého tábora.

Je na zamyslenie, ak liberálne orientovanie reformy na Slovensku cestou rýchlostnej liberalizácie na báze šokovej terapie sľubuje síce, že konkrétne výsledky reformy riadenia verejných financií by sa mali prejaviť až o niekoľko rokov ale, že „výraznejší pokrok vo verejných financiách by mal byť viditeľný už o rok“. Pravdou je, že oprávnenosť pokroku neoliberálnych opatrení musí preveriť až prax. Zatiaľ prax ukazuje skôr na narastanie ďalších problémov nielen v sociálnej sfére, ale aj v celej ekonomike. Poučné sú poznatky otca novodobého neoliberalizmu Miltona Friedmana, ktorý vo svojich najvýznamnejších knihách (ku ktorým možno zaradiť Eseje o pozitívnej ekonómii, Kapitalizmus a sloboda, Teoretický rámec pre menovú analýzu, Sloboda voľby, Za všetkým hľadaj peniaze, Kapitalizmus a sloboda), formuje svoj neoliberálny smer. V nich vyslovuje také kategorické požiadavky ako väčšina súčasných sociálnych programov sa nikdy nemala zaviesť, uvádza, že štát má iba dve základné funkcie: obrana štátu a ochrana slobodného podnikania. Podľa neho ak vláda pomáha, robí to

na úkor iného

a vždy ide iba o rozdeľovanie. Jediné pozitívum, ktoré vláda môže urobiť je to, že nebude prekážať. V ekonomickej politike uprednostňuje monetaristické systémové opatrenia pred jednorazovými. Predpovedá rozpad menovej únie a používanie eura v EÚ v horizonte päť až šesť rokov a iné. Založil aj tzv. Chicagskú školu, ktorá zdôrazňovala samouzdravovacie schopnosti trhu. Táto škola však nenašla väčšie pochopenie ani v USA. V Európe nepredstavovala významnejší ohlas (až na experimenty bývalej ČSFR, z ktorých Česko na nich zabudlo a poučilo sa a Slovensko na ne nezabudlo a ani sa nepoučilo).

(Pokračovanie)

Prof. Jozef Mihalik, DrSc.

Trnavská univerzita