Prečo Európa nemá politiku silného eura

Politikov a ekonómov prakticky zo všetkých vyspelých krajín mimoriadne znepokojuje súčasná situácia na devízovom trhu. Jedinou výnimkou sú len predstavitelia Spojených štátov, ktorých príliš netrápi, že sa dolár začiatkom roka prudko oslabil oproti všetkým menám a dokonca na páre s eurom dosahoval historické minimá. Paradoxne, keď pred pár rokmi bola situácia na devízovom trhu úplne opačná (dolár oproti euru zdolával historické maximá), Američania sa nielenže netrápili, ale dokonca z tohto stavu vyťažili pre svoju ekonomiku maximum. Prečo to Európa nedokáže?

V roku 2000 dolár oproti euromene skutočne dosahoval historické minimá, keď jedno euro sa predávalo za 0,84 USD. Tento stav odrážal niekoľkoročnú podporu politiky silného dolára zo strany americkej vlády a centrálnej banky. Túto politiku silnej meny začal v polovici 90. rokov minulého storočia presadzovať prvý minister financií prezidenta Billa Clintona Robert Rubin. Jeho rétoriku nakoniec postupne prijali všetci jeho nasledovníci. Ešte aj dnes minister financií John Snow, keď uvedie, že ho neznepokojuje súčasný vývoj devízového trhu, nezabudne pripomenúť, že administratíva Georga Busha plne podporuje silnú menu.

Politika silného dolára sa podľa ekonómov výrazne podieľala na poslednom ekonomickom oživení v USA. Jej cieľom bolo popri udržaní inflácie v krajine na prijateľnej úrovni hlavne prilákanie zahraničných investícií do teritória Spojených štátov. To sa nakoniec aj podarilo napĺňať, keď americká ekonomika koncom milénia zažila jeden z najväčších akciových boomov za posledné desaťročia. Investorov totiž popri lukratívnom výnose lákalo aj postupné zhodnocovanie americkej meny. Zahraniční obchodníci tak vlastne na tomto boome mohli profitovať dvakrát. Prílev investícií do ekonomiky Spojených štátov sa prejavil na najdlhšie trvajúcom hospodárskom raste za posledných viac ako 150 rokov. Politika silného dolára tak bola pre ekonomiku na prvý pohľad „požehnaním“. Aj preto po posledných prezidentských voľbách v USA Bushov minister financií Paul O' Neil a po ňom aj John Snow chtiac-nechtiac museli pokračovať v jej presadzovaní.

Dnes spoločná európska mena je na devízovom poli v podobnej pozícií ako americký dolár pred pár rokmi. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že analogicky tak ako Spojené štáty aj eurozóna môže vyťažiť zo silnej meny maximum.

Európa okrem toho, že v minulosti nikdy nepresadzovala politiku silného eura, sa dnes nachádza v úplne inej situácii ako Spojené štáty v 90. rokoch. Svetová ekonomika totiž po úspešných rokoch trpí stagnáciou a export podporený slabou menou je prakticky jediným východiskom, ako sa najväčšie hospodárstva sveta môžu čo najskôr dopracovať k rastu. Európska ekonomika navyše nepotrebuje zahraničné investície v takej miere ako Spojené štáty, ktoré ich prílevom musia vykryť pomerne vysoký deficit zahraničného obchodu. Hospodárstvo eurozóny je totiž postavené na exporte, ekonomika USA na prísune zahraničných investícií. Aj preto niektorí ekonómi varujú USA, že slabý dolár síce môže pomôcť americkým exportérom, na druhej strane však najväčšej svetovej ekonomike uškodí pri získavaní nového kapitálu.

Exportne založená ekonomika eurozóny na rozdiel od USA jednoducho vyťaží viac, ak euro nebude oproti doláru lámať historické maximá.

Marcel Laznia