Od rétoriky k skutkom

Komentuje Eleonóra Bujačková

Nedávno som si vypočula názor, že slovenská ekonomika je v nerovnováhe. Mikroekonomika nekopíruje dynamickú makroekonomiku. Jeho autor chce vyzvať vládu, aby sa poďakovala obyvateľstvu za spoluprácu v ekonomickej transformácií, priznala existenciu nevyriešených problémov, nazvala ich pravými menami, vypracovala súbor opatrení a nechala vysloviť dôveru v jeho blahodarné účinky. Rozsah vnútornej nerovnováhy je taký obrovský, že ho nemožno riešiť inak ako obmedzením spotreby, pokiaľ možno z dovozu, a podstatným zvýšením miery úspor. Dobrovoľným, na báze zvyšovania úrokových mier z vkladov a rozsiahlejšej ponuky atraktívnych, a pokiaľ možno bezpečných cenných papierov, ponuky stavebného sporenia, tak trochu nedobrovoľným na báze pripoistenia na dôchodok či pre prípad choroby a celkom nedobrovoľných z dôvodu zvýšenia cien. Alternatívnych riešení nie je veľa. Devalvácia nič pre nás nerieši a každá vláda sa touto cestou nerada vydáva. „Oplotiť“ domáci trh ostnatým drôtom by nám asi nikto nedovolil a proexportná politika a všetky ostatné druhy selektívneho zaobchádzania s ekonomickými subjektmi majú v danom prípade silu „plácačky“ na muchy, použitej pri útoku rozzúreného slona. Pokušenie škodoradostne sa usmievať nad niektorými vyhláseniami na tému skončenej ekonomickej transformácie je veľké. Nepodliehajme mu, na žarty totiž vôbec nie je čas.

Pred pár rokmi bol občan ochotný vŕtať do opasku ďalšiu dierku, dnes už planým sľubom verí málokto. Pred pár rokmi bol priemerný slovenský občan ochotný dať svoje peniaze prvému podvodníkovi, ktorého stretol. Dnes už je opatrnejší. Aby bol ochotný sporiť, potrebuje určitú dávku istoty, že jeho úspory nezmiznú v osobnej spotrebe akcionárov banky, člena správnej rady penzijného fondu alebo generálneho riaditeľa stavebnej sporiteľne. Aby vedel, že ak sa zdrží spotreby, prinesie to v budúcnosti prospech nielen slovenskej ekonomike, ale predovšetkým jemu. Aby vedel, že ak bude zmrazená jeho mzda, bude to v prospech niečoho. V súčasnosti túto istotu nemá. Ak je možné nezaplatiť za podnik kúpený v rámci privatizácie, priviesť ho k úpadku a zostať bohatým a váženým, je čosi zhnité v zákonoch alebo vo vymáhaní ich plnenia. A tak vláda (i všetky potenciálne) sa bude musieť tvrdo uchádzať o znovuzískanie dôvery občana. Spôsob, ktorým tak môže a musí urobiť, je len jeden: dosiahnuť prijatie zákonov zodpovedajúcich stavu v civilizovaných krajinách, vymáhať ich plnenie a sankcionovanie neplnenia. Inokadiaľ cesta nevedie. Bohužiaľ a vďakabohu.