Destináciou urobiť domov

Komentuje Andrej Pokojný

V roku 2003 prežilo dovolenku v Chorvátsku 190-tisíc turistov zo Slovenska. Napriek celosvetovej recesii turistického priemyslu a ekonomickej situácii Slovákov je Chorvátsko na Slovensku destinácia číslo jeden. Aj keď hovoríme o Chorvátsku, nie táto prímorská krajina je v strede nášho postrehu. Je ním Slovensko, ktoré sa taktiež rozhodlo vstúpiť do súťaže o prvé priečky. Vraj sme lídrom ekonomických reforiem v Európe a staneme sa ekonomickými „destináciami“ pre zahraničných investorov. Bodaj by to bola pravda. Prijali sme vraj skvelú daňovú reformu, reformujeme aj ďalšie rezorty, všetko naraz, v jednom balíku, aby to bolelo čo najkratšie. Či však tento prenos permanentných šokov dokáže človek prežiť v telesnom a duševnom zdraví, to nik nedokáže odhadnúť. Hlavne, že ideme cestou lídra.

Prečo spomínam práve Chorvátsko? Jeho nová vláda začala pracovať na intenzifikácii národného turistického priemyslu. Vo svojom volebnom programe zdôrazňuje politiku orientácie na Jadranské more (my more nemáme, ale vraj máme všetko ostatné, tvrdia vládni činitelia) a na výstavbu diaľnic. Kým v roku 2003 bolo otvorených v tejto krajine 160 kilometrov nových diaľnic, v tomto roku ich dĺžka má dosiahnuť pre Slovensko nedostižných 180 km. Súčasťou reforiem v Chorvátsku je aj vytvorenie nového ministerstva dopravy, turistického ruchu a rozvoja. Pritom zredukovalo počet rezortov o šesť. Novú stratégiu rozvoja turistického priemyslu majú podporovať domáce i zahraničné investície, ako aj nový model privatizácie v tomto odvetví. Je založený na predaji zariadení cestovného ruchu ale až po zhodnotení jeho majetku, čo sa premietne do zvýšenia ceny objektov, najmä hotelov, ktoré až potom môžu byť ponúknuté na predaj.

Slovensko, napriek absencii mora nediskutuje o zásadných reformách v oblasti cestovného ruchu. Ani diaľnice nie sú až takou prioritou, pričom rozdiely medzi jednotlivými oblasťami SR sa stále prehlbujú, tak ako narastajú rozdiely v životnej úrovni občanov. Zrušili sme síce ministerstvo privatizácie, prepustili či presunuli časť zamestnancov z viacerých rezortov, ale to je všetko. Principiálne zmeny na tejto úrovni sa neuskutočnili. Bavíme sa však o tom, či zriadiť, alebo nezriadiť nový post ministra pre európsku integráciu. Ale to, kde chceme ukotviť a o čom bude Slovensko o 5 či 10 rokov, či ostane príťažlivou „destináciou“ pre súčasnú našu mladú generáciu, to stále nevieme.