Skromnosť je cudzia

Komentuje Ján Rehák

Ešte stále nám je dobre (podaktorým)! Na recepciu, ktorú mladý podnikateľ usporiadal na počesť desiateho výročia založenia firmy, pozval aj mladú Američanku. Po skončení slávnosti, ktorej zmysel nevedeli okrem nej pochopiť ani ďalší, veď podnikateľ sa topí v dlhoch, zostala stáť dievčina ako prikovaná. Nemohla pochopiť, že misy vyberaného jedla, zákuskov a ovocia, ktoré zostali nedotknuté, sa vrátia späť do kuchyne, aby si ich vo svojich taškách odniesli domov kuchári a čašníci. „Veď si všetko zaplatil, prečo si nedáš zabaliť?“ pýtala sa užasnutá. Nuž, niektorí z nás aj v tej najväčšej biede radi robia zo seba veľkodušných a velikášov, a často sa zakrývajú väčšími plachtami, na aké majú. Šetrnosť je nám cudzia. Stačí sa poobzerať okolo seba v reštauráciách, kde si ľudia naobjednávajú porcie, z ktorých neskonzumujú často ani polovicu. A nejde pritom o nijakých boháčov, ale priemerne situovaných ľudí, ktorí sem vojdú len príležitostne. V Barcelone, Londýne i v Berlíne som bol svedkom toho, ako sa obsluhujúci personál pred odnesením taniera hosťa spýtal, či mu má nedojedené jedlo zabaliť. Považuje sa to za úplnú samozrejmosť, veď hosť jedlo zaplatil a patrí mu teda do posledného zvyšku. U nás sa takéto niečo stále považuje za hanbu, za niečo, čo sa nepatrí. Jednoducho, rozhadzujeme aj z toho mála, čo máme. Nezamestnanosť u nás je stále vysoká, ale mnohí tí, ktorí prácu majú, si ju často nevážia. Poznám človeka, ktorý pracoval v jednej firme na Považí, ktorú nedávno premiestnili o 50 km ďalej. Ponúkli mu teda prácu za rovnakých podmienok tam. Hoci je mladý a živí rodinu, myslíte si, že ju prijal? Dochádzanie odmietol a radšej požiadal úrady o „almužnu“.