Kauza ochudobnený urán - veda

Balkánsky syndróm. Leukémia. Nečaká smrť niekoľkých vojakov medzinárodných jednotiek. A hneď jeden obžalovaný: ochudobnený urán používaný americkou armádou do niektorých striel. Skôr než urán definitívne odsúdime za mnohonásobnú zákernú vraždu, mali by sme o ňom niečo vedieť. Chlapík, ktorému zišlo na um používať ochudobnený urán do striel, musel byť pravdepodobne pragmatický génius. Kto to bol, sa nevie, ale vôbec to nemusel byť Američan. Géniom musel byť onen vynálezca preto, že spojil oblasti také vzdialené: vlastnosti jedného zložitého odpadu a mechanizmus účinku strely na obrnený cieľ. K tomu, aby strela lepšie prerážala panciere, musí mať čo najväčšiu pohybovú energiu - okrem rýchlosti teda aj hmotnosť. Tú možno zvyšovať jednak veľkosťou strely (výsledkom je vysoký odpor vzduchu, teda menší dolet i presnosť), jednak použitím materiálu s vyššou mernou hmotnosťou. Preto sa kedysi začalo používať olovo, ktoré je skoro jedenapolkrát „ťažšie“ než oceľ. Urán je však skoro dvakrát hustejší než olovo. Po druhé je urán samozápalný, takže sa pri zásahu akoby prepaľuje dovnútra. A prečo bol onen génius pragmatický? Nuž, urán je prvok značne jedovatý, navyše nepatrne rádioaktívny. U nás rovnako ako inde v civilizovanom svete podlieha používanie ochudobneného uránu prísnym predpisom. V tomto prípade ani nie tak kvôli jeho rádioaktivite, ale pretože je toxický a tiež preto, že z neho možno ľahko získať zvyšok ľahšieho uránu na štiepenie, teda potenciálne aj do bômb. Preto podlieha medzinárodným zárukovým dohodám.

Ako funguje „vystrelený“ urán? Pri dopade na cieľ sa prakticky celá pohybová energia náhle zabrzdenej uránovej strely premení na teplo, ku ktorému horiaci urán ešte prispeje. Do bezprostredného okolia sa rozptýlia mikroskopické časti uránu. Ten potom zostane v životnom prostredí ako prach alebo sa rozpustí vo vode. Najjemnejší prach (aerosól) sa po prípadnom vdýchnutí usadí na pľúcach, roztok sa môže potravou dostať až do tela ľudí.

Čo nasleduje? Predstavme si bunku v kontakte s atómom uránu, ktorý sa práve rádioaktívne premení. Pritom vznikne častica s veľmi vysokou počiatočnou rýchlosťou. Podobne ako klasická, i táto rádioaktívna strela sa v okolitom tkanive na zlomok milimetra zabrzdí a celú svoju pohybovú energiu odovzdá okoliu. Keby sa celá spotrebovala na pretrhanie chemických väzieb, rozbila by milióny okolitých molekúl. Pokiaľ rádioaktívna strela trafí priamo bunkové jadro a v ňom nositeľku dedičnej informácie bunky (DNA), prerazí jej dvojitú šraubovnicu a informáciu preruší. Bunka síce disponuje „opravármi“ so značnou výkonnosťou, pokiaľ je však porúch príliš veľa, na niektoré bunky nedôjde. Tieto potom vo väčšine prípadov zahynú. Výnimočne však prežijú - v zmutovanej podobe. Za určitých okolností sa potom môžu stať zárodkom budúceho zhubného nádoru.

Takto ohrozené sú predovšetkým tzv. kritické orgány, teda také, v ktorých sa urán vniknutý do tela hromadí. A to sú predovšetkým pľúca a povrch kostí, prípadne pečeň.

Súdiac podľa predchádzajúcich viet to zatiaľ s uránom vyzerá dosť bledo, pravda? To iba preto, že sme popisovali zjednodušený model - jeden atóm - jeden účinok (a to ešte ten teoreticky najhorší - teda mutačný). Aká je skutočnosť?

Predovšetkým ochudobnený urán sa premieňa nepredstaviteľne pomaly - jeho polčas rozpadu je asi 4,5 miliardy rokov. To znamená, že k tomu, aby sa rozpadol jeden jeho atóm za sekundu, by organizmus musel obsahovať asi dvesto miliónov miliárd atómov uránu (čo zodpovedá osemdesiatim milióntinám gramu uránu). Pritom naše telo každú sekundu dostane asi 15-tisíc podobných zásahov z prírodnej rádioaktivity.

DNA zaujíma v bunke iba zlomok, povedzme stotinu jej objemu, takže väčšinu škôd napácha žiarenie inde. A pokiaľ sa v onom jednom percente predsa trafí do genetickej informácie, údržbárske enzýmy nestačia opraviť iba asi každú päťstú poruchu. Z jednej päťstotiny potom zase iba jedna stotina zostane v organizme ako mutácia - zvyšok „neopráv“ vedie k smrti bunky. A buniek obsahuje ľudské telo asi sto biliónov (číslo so štrnástimi nulami).

Čo z toho plynie? Priemerné radiačné nebezpečenstvo z uránu na Balkáne je zanedbateľné, naproti tomu v jednotlivých prípadoch silného vnútorného zamorenia konkrétneho jednotlivca môže byť značné. Ako už bolo povedané, urán je nielen rádioaktívny žiarič, ale aj jed. Obecne vyššiemu riziku toxického účinku napovedá aj skutočnosť, že k nemu stačí prítomnosť ochudobneného uránu v tele, zatiaľ čo u radiačného musí navyše dôjsť i k veľmi nepravdepodobnému rádioaktívnemu rozpadu. Ani jedno, ani druhé poškodenie by sa nemalo prejaviť do takej miery na vojakoch, ktorí sa v zamorenej oblasti krátkodobo pohybovali, ako skôr na obyvateľstve, ktoré tam trvalo žije.

(hdc)