BERME, KÝM SA DÁ

Pravda je jednoduchá: poslanci a všetci ústavní činitelia sú zamestnancami nás, občanov, pretože my ich platíme. Isto, boli by sme zlými zamestnávateľmi, keby sme našich reprezentantov nútili žiť z priemerného platu, jazdiť autobusom či električkou a v reštaurácii rozmýšľať, aké jedlo si vzhľadom na jeho cenu môžu dať. Ibaže, kdesi sa čosi zvrtlo a ctihodný zbor prepadá bulímii, po slovensky „žravosti“. Parlamentná reštaurácia s cenami závodnej jedálne, prečo nie? Oveľa horšia je však ďalšia neprehľadná sieť najrôznejších náhrad a výhod. K prestretému stolu sa neraz prizýva aj blízke či menej blízke príbuzenstvo. Viackrát sa napríklad diskutovalo o diplomatických pasoch preň. Veľká Británia diplomatické pasy vôbec nepozná. Všetci jej občania majú jednotný pas vrátane veľvyslancov. Passeport diplomatique, ako vznešene to malým dušičkám musí znieť, je u nás štatutárnym symbolom. Dokument je to prakticky takmer bezcenný. Diplomatickú imunitu v cudzine neposkytuje, tá je viazaná na akreditáciu, a doma nimi môžu maximálne vzbudzovať benevolenciu colníkov. Za Konfucia sa v Číne vravelo: Je hanba byť chudobný v prosperujúcej krajine, je hanba byť bohatý v krajine chudobnej. Bolo, bývalo, bývavalo. Naši poslanci aj politici vyznávajú inú filozofiu: Zberajme pre seba výhody, pokiaľ môžeme. A z eráru krv predsa netečie...

Eleonóra Bujačková