Dokonalá kópia neexistuje

Podľa všeobecne rozšírených predstáv sa klonovaním dajú vytvoriť dokonalé kópie kohokoľvek - zvierat rovnako ako ľudí. V skutočnosti to však nie je pravda. Jedným z dôvodov je problém zvaný mitochondriálna DNA. Ľudia by chceli mať verné kópie kdekoho. Celkom pochopiteľná je snaha mať klon obľúbeného domáceho maznáčika, morbídna je túžba „skopírovať“ tragicky stratené dieťa. Existujú však aj čudáci, ktorí by radi videli kópie veľkých diktátorov dejín, od Stalina až po Saddáma Husajna. Našťastie práve táto úloha je jednou z tých nesplniteľných: samčekov totiž duplikovať nie je možné.

Vďaka mediálnej pozornosti venovanej klonovaniu je základný princíp odovzdávania genetickej informácie v živých organizmoch všeobecne známy. Skoro každý teda vie, že dedičnosť majú na svedomí špirálovité molekuly kyseliny deoxyribonukleovej (DNA), uložené v jadre každej bunky. Ibaže to nie je celkom pravda. Svoju DNA majú i niektoré ďalšie časti bunky - tzv. bunkové organely. Patria medzi ne predovšetkým mitochondrie, ktoré sú zodpovedné za látkovú výmenu bunky. A práve mitochondriálna DNA môže spôsobiť, že pri klonovaní nebude nový organizmus presnou kópiou originálu.

Umelé klonovanie prebieha (zjednodušene povedané) približne tak, že z určitej bunky sa vyberie jadro a nahradí jadrom bunky organizmu, ktorý chceme kopírovať. Práve DNA tohto jadra by mala určiť všetky vlastnosti nového jedinca, zatiaľ čo zvyšok (cytoplazma) hostiteľskej bunky poslúži iba ako akýsi podporný aparát na replikáciu DNA z originálu. Genetickí inžinieri však zistili, že tu je malý háčik: k slovu sa hlási i doteraz nevšímaná DNA z mitochondrií obsiahnutých v cytoplazme hostiteľskej bunky. Tá nakoniec môže mať na výslednú podobu klonu nezanedbateľný vplyv. Mnohé zo zdanlivých predností klonovania tak prichádzajú navnivoč.

O existencii mitochondriálnej DNA biológovia vedia už od začiatku 60. rokov, pri pokusoch o klonovanie jej však najskôr nevenovali príliš veľkú pozornosť. Zastúpenie mitochondriálnej DNA v bunke je totiž na prvý pohľad celkom zanedbateľné.

Vo vyšších organizmoch má napríklad jadro bunky okolo stotisíc génov, zatiaľ čo mitochondria ich má iba pár desiatok. Napriek tomu mnohé nasvedčuje tomu, že mitochondriálna DNA sa riadi husitským heslom „na množstvo nehľaďte“.

Tieto na prvý pohľad zanedbateľné gény totiž riadia predovšetkým látkovú výmenu a ich chyby môžu mať na svedomí veľmi závažné poruchy vrátane obávanej Alzheimerovej choroby. Pritom poruchy génov mitochondriálnej DNA sú oveľa častejšie než jadrovej DNA. Genetický materiál v mitochondriách má totiž oveľa jednoduchšiu stavbu a chýbajú tu niektoré mechanizmy, ktoré pri DNA v bunkovom jadre dohliadajú na správne kopírovanie génov.

Výsledky pokusov postupne naznačili, že mitochondriálna DNA sa zrejme dedí vždy po matke. Zatiaľ sa preto zdá, že skutočne dokonalé čisté klony bude možné vytvárať iba zo samíc. Okrem mitochondrií majú svoju DNA i niektoré ďalšie bunkové organizmy. Patria medzi ne napríklad chloroplasty, ktoré majú na starosti fotosyntézu u rastlín. Je to jeden z ďalších dôkazov, že v dávnej histórii evolúcie boli mitochondrie a chloroplasty samostatnými organizmami, ktoré začali s inými bunkami spolupracovať až neskôr.

(hdc)