Nechcú vydať tajomstvo

Záhadne zmiznuté lode, vraky, ktoré sa nájdu za podivných okolností, plavidlá blúdiace po mori bez posádok - to všetko na prvý pohľad patrí od dôb pirátov a plachetníc alebo do príbehov o bermudskom trojuholníku. Takéto príbehy sa však odohrávajú i v časoch vyspelej techniky a vo všetkých častiach svetového oceánu. Sú tri druhy ľudí: živí, mŕtvi, a tí čo sa plavia po mori, vraví staré námornícke úslovie. Od čias, keď vzniklo, sa v stavbe lodí mnohé zmenilo, svojím spôsobom však platí stále. Aj v ére satelitnej navigácie na mori miznú ľudia i lode za okolností, ktoré sa nedarí uspokojujúco vysvetliť. Za posledné dve tisícročia sa každý rok v priemere potopilo okolo päťsto lodí, teda celkovo asi milión plavidiel. Na každých 30 štvorcových kilometrov morského dna pripadá jeden vrak. Iba o málo z nich je známe, prečo a ako sa potopili. Inokedy sa vrak síce nájde, ale otáznikov iba pribudne.

Ako klasický prípad lode, ktorú stretlo čosi podivné, sa zvyčajne uvádza osud brigy Mary Celeste, ktorú našli opustenú neďaleko Azor, hoci bola v dobrom stave. Nemenej podivný je však málo známy príbeh plachetnice Malborough, ktorá roku 1890 zmizla na plavbe z Nového Zélandu do Glasgowa. Až o dvadsaťtri rokov neskôr ju náhodne našla posádka inej lode v jednej opustenej zátoke - na Ohňovej zemi ďaleko od jej predpokladanej trasy. Na spráchnivenej palube ležalo dvadsať kostier. K týmto spomínaným príhodám došlo ešte v 19. storočí, nešťastné lode boli plachetnice bez motora a o vysielačke sa jej posádkam ani nesnívalo.

Ale ani moderná technika, ktorá prišla na začiatku 20. storočia, nedokázala zabrániť mnohým podobným príhodám. Podobný osud ako Malborough napríklad postihol americkú ponorku z druhej svetovej vojny, ktorú až v roku 1956 našli domorodci na pobreží ostrova New Georgia v Šalamúnskom súostroví. Na veliteľskej veži stála dobiela vysušená ľudská kostra, príčiny záhuby plavidla sa dodnes nepodarilo zistiť.

Jedným z najpodivnejších je osud veľkej škótskej plachetnice Köbenhaven. Tá dňa 14. augusta 1928 opustila Buenos Aires pod velením skúseného kapitána. Väčšinu posádky tvorilo niekoľko stoviek kadetov - vzdelaných a disciplinovaných. Do žiadneho prístavu loď nikdy nedoplávala a nenašlo sa nič, čo by objasnilo jej zánik. Zato vstúpila do sveta legiend: občas sa objavili správy, že ju videli ako pláva bez posádky pod rozvinutými plachtami.

Veľa záhad ukrýva i najslávnejší vrak všetkých čias - legendárny Titanic. Skutočnou záhadou sú niektoré okolnosti jeho zániku, predovšetkým dôvod potopenia. Ani výpravy výskumných ponoriek doteraz nenašli trhlinu po ľadovci, ktorá by sa mala tiahnuť pod čiarou ponoru takmer sto metrov. Nechýbajú preto hypotézy o výbuchu v skladiskách uhlia alebo o kolosálnom poisťovacom podvode. Azda ešte čudesnejšie sú svedectvá zachránených, ktorí videli na obzore jasné svetlo akéhosi plavidla, ktoré sa nezúčastnene prizeralo katastrofe a nakoniec odplávalo. Dodnes sa ho nepodarilo stotožniť so žiadnou loďou.

Podivná zrážka sprevádzaná nevysvetliteľnými okolnosťami sa stala osudnou i pre ďalšiu transatlantickú rýchloloď. Rovnako ako Titanic i parník Oregon patril vo svojej dobe k najrýchlejším a najluxusnejším plavidlám na frekventovanej trase medzi Európou a Spojenými štátmi. Stopäťdesiat metrov dlhá loď bola niekoľkonásobnou nositeľkou Modrej stuhy za najrýchlejšiu plavbu a podľa jej príchodov do prístavov údajne bolo možné kontrolovať kalendár. Napriek tomu sa potopila 14. marca 1886 o 4. hod. 20. min. krátko pred pristátím v New Yorku. Podľa zhodných svedectiev posádky i pasažierov v tom čase trupom otriasol prudký náraz a krátko nato išiel Oregon ku dnu. Dodnes a však nepodarilo zistiť, do čoho vlastne narazil. Neobjasnené zrážky na mori sú dodnes vďačným námetom senzácieschtivej tlače, ale aj pátraní odborníkov.

(hdc)