Tromf, ktorý nebol tromfom

Komentuje Eleonóra Bujačková

Stala sa však rozhodujúcim vnútorným rozporom, dodnes tvrdia odborníci. Dá sa na ňu pozerať optikou makroekonomického prístupu, ktorý ju vidí ako najväčší presun vlastníctva v histórii modernej ekonómie. Dodnes ju však skôr vnímame ako výsledok hazardných hier špekulantov, pre ktorých sa stala vstupenkou do raja bohatstva. Od začiatku ju sprevádzala neprehľadnosť, podozrenia z nedodržiavania zákonov. Politici však inštinktívne vytušili, že privatizácia je záležitosťou moci rovnako ako efektívnosti a snažili sa, a dodnes sa snažia, zvrátiť privatizačný proces vo vlastný prospech. Aj dnes chcú rýchlo rozpredať ešte tie nepatrné zvyšky, aj dnes sa chcú podieľať na privatizačnom kolobehu. Bývali vlastníci vyhlasovali, že iba reštitúcia vlastníckych práv môže priniesť spravodlivosť. Z daných očakávaní nevyhnutne nevyplynulo nič iné ako sklamanie. Mnohí vlastníci, žiaľ, nevyužili svoje aktíva oveľa produktívnejším spôsobom, ako to robil štát. Isto aj preto, že viaceré perspektívne a ziskové podniky boli vlastne politicky darované. Podľa viacerých analýz nepriniesla doterajšia privatizácia toľko očakávaný finančný efekt, ktorý mal byť východiskom z biedy slovenskej ekonomiky. A tak je len pochopiteľné, že obavy z doprivatizovania zvyšku majetku narastajú a slová o náprave chýb minulosti zostávajú iba želaniami, čo doterajší priebeh iba potvrdzuje.

Privatizáciu sprevádzalo niekoľko vážnych omylov. Nie v tom, že sa privatizoval majetok štátu vo výške 439 mld. Sk, ale v spôsobe privatizovania. Ten v troch vlnách prešiel do súkromných rúk. V malej privatizácii sa predal majetok v hodnote 12,3 mld. Sk za 14 mld. Sk. Do prvej vlny veľkej privatizácie sa zahrnul majetok 678 štátnych podnikov v hodnote 169 mld. Sk. Z neho sa majetok asi za 79 mld. Sk dostal do rúk investičných fondov a spoločností. Ďalších 248 mld. Sk majetku sa v druhej vlne privatizácie dostalo zväčša do rúk vopred určeným vlastníkom. Dnes zostalo už iba málo toho (ale stále lukratívne), čo sprivatizovať. Diskusia o doprivatizácii strategických podnikov je mimoriadne kontroverzná. Každý subjekt vládneho zoskupenie má na tento krok iný názor a dohodnúť sa zatiaľ nedokázali ani v základnej otázke - čo je vlastne strategickým podnikom. Privatizácia je skľučujúcim obrazom arogancie štátu, ktorý skromné výnosy privatizácie použil na krytie svojej finančnej rozšafnosti. Zlyhania jeho kontrolných funkcií umožnilo 15 500 osobám získať nadštandardné bohatstvo, zaslúžil sa o vznik vrstvy spotrebujúcej kapitál a neschopnej spravovať majetok. Nech sa dotknuté inštitúcie akokoľvek bránia, ústredné štátne orgány boli aktérmi aj iniciátormi tohto procesu. Štrnásť rokov transformácie, žiaľ, neprinieslo prospech občanom. Iba

úzkemu kruhu novodobých zbohatlíkov. Občanovi zostala úloha prispievať na excesy, ktoré sa v transformácii diali, a ešte udejú. Aj súčasná moc akoby nad tým zatvárala oči, schvaľovala to a považovala za potrebné intenzívne presviedčať občana, aby to akceptoval.