Búrlivá eufória bankrotov

Komentuje Eleonóra Bujačková

Kritizovať zablokované bankroty sa stalo hitom. Veritelia si sťažujú, že konkurzy prebiehajú pomaly. Sudcovia žalujú, že sa veritelia správajú nesvojprávne a dlžníci plačú, pretože sa do platobnej neschopnosti nedostali vlastnou vinou. Aj zbor politikov a ekonómov trúchli nad stavom mikrosféry a rovnakú zásadnú príčinu súčasnej mizérie preferuje bankrotový zákon. Bez preháňania sa dá tvrdiť, že dlhšie pozorujeme búrlivú bankrotovú eufóriu. Je však celá záležitosť naozaj taká jednoduchá?

Tajomstvo a čaro bankrotu spočíva v tom, že ide o zvláštny druh súdneho konania. A ľudia na súd nechodia preto, aby si poklebetili, ale aby vyriešili spor. Spor, ktorý zrejme nešlo uhladiť po dobrom. Iba naivný človek môže veriť, že súdne rozhodnutie uspokojí všetky zúčastnené strany. Psychologický dôvod, prečo bankroty neboli, nie sú a nikdy nebudú populárne, spočíva v tom, že vždy existuje sklamaná strana, ktorá sa na súdny verdikt bude sťažovať. Pri konkurznom konaní bojujú štyri osoby s odlišnými záujmami - veriteľ, dlžník, konkurzný správca a sudca. Dlžník je hriešnik, ktorý nespláca záväzky a riskuje, že na neho bude podaná konkurzná žaloba. Má preto prirodzený záujem bankrot čo najviac odďaľovať. Veriteľ má opačné záujmy. Snaží sa pohľadávky vymôcť čo najskôr. Konkurzný správca je osoba, ktorú poveril súd, aby sa zbankrotovaného podniku „ujala“, rozpredala jeho majetok a zo získaných peňazí „lepila“ požiadavky veriteľov. Znie to kacírsky, ale konkurzný správca má tendenciu konkurz preťahovať, pretože jeho činnosť je pomerne štedro honorovaná.

Fakt, že výpovede veriteľov, dlžníkov, konkurzných správcov a sudcov nie sú záujmovo neutrálne, už vlastne ani poriadne nevnímame. Obmedzujeme sa iba na zvaľovanie viny. Ibaže aj bankrotový oriešok iba podčiarkuje fakt, že väčšina spoločenských a ekonomických problémov nemá jasné a jednoduché riešenie. Žijeme v zložitej potransformačnej fáze, keď vybojovaná výhoda pre jednu skupinu prináša stratu pre inú skupinu. Zahraničné skúsenosti ukazujú, že neexistuje žiadna jednotná forma bankrotovej legislatívy. Kým Američania „nadržiavajú“ skôr dlžníkom, Briti „fandia“ veriteľom. Nemci už dávnejšie schválili zákon o konkurze, ktorý čiastočne zlepšil postavenie dlžníkov na úkor veriteľov. V Rakúsku trvá priemerný konkurz dva a pol roka. Naša predstava (čiastočne definovaná aj zákonom), že sa konkurz vykoná do týždňa, je teda viac ako naivná. Bankroty, rovnako ako rozvody, prosto nikdy nebudú populárne.