Nechváľ deň pred večerom

Pred rokom a pol iba málokto pochyboval o tom, že strana Smer nebude najsilnejšou koaličnou stranou vo vláde a jej líder premiérom. Výsledky vtedajších prieskumov verejnej mienky všetkých známych agentúr, ale aj jednoznačné a najvýraznejšie prvenstvo R. Fica v doterajšej histórii ankety o výročnú cenu Hospodárskeho klubu Zlatý biatec, v ktorej hlasuje tajne niekoľko sto podnikateľov a verejných činiteľov, len potvrdzovali, že so Smerom sa už nemôže nerátať v domácej politike.

Dodnes je však jeho volebný prepad „veľkou záhadou“ a mimo záujmu najrôznejších odborníkov. Niektorí boli schopní tvrdiť, že o stratu voličov sa pričinil bilbórd s holými zadočkami a spolu s ním neagresívnosť R. Fica voči V. Mečiarovi. Namiesto očakávanej štvrtiny a prinajmenej pätiny hlasov zúčastnených voličov spadol Smer v parlamentných voľbách na šokujúcich trinásť percent. Avšak do roka a do dňa sa akoby náhodou stal z hľadiska volebných preferencií absolútnou jednotkou.

Prvenstvo Smeru sa verejnosti predkladá ako normálne - logické, ba až zákonité. Masa voličov podľa známych to analytikov konečne pochopila, že je to strana priam mesiášska. Akoby sme boli pred parlamentnými voľbami 2002, ale so zrelším a občiansky vyspelejším, či skôr so zodpovednejším voličom. Prečo by sa nemohol zmeniť charakter nášho voliča v období jediného roka a ten sa hneď a zaraz ne(p)oddal jednej strane až tak, že bude mať stabilne k dispozícii 25- až 30-percentný volebný zisk. Dnes sa nikto seriózne nezamýšľa, prečo v 2002. roku Smer prepadol. Nikto dodnes, teda za vyše rok a štvrť, nepripustil, že by mohlo dôjsť k repríze takého fiaska. Mal by sa nájsť, lebo, keďže Smer je stále rovnaký a s volebnými preferenciami z veľkej časti medzi tými, ktorí napokon nevyužijú svoje volebné právo, múdrejšie je rátať ako nerátať s takou možnosťou.

Nových voličov nezíska tým, že po prípadných predčasných voľbách sa bude vďaka nemu realizovať sociálnejšia politika. To tu už bolo niekoľkokrát, ale vždy je to na prvý pohľad príťažlivé, ale aj na spontánny potlesk. Až s odstupom času začne volič rozmýšľať, či môže byť politika „sociálnejšia“, aké sú to tie sociálne únosné reformy a na čom by tak mohol stáť program, ktorého výsledkom bude prinajmenej udržanie (ak nie rast) životnej úrovne obyvateľstva? Keď padnú odpovede na tieto a ďalšie otázky, tak najreálnejším odhadom bude, že opätovne dôjde k poklesu volebnej účasti v porovnaní s prechádzajúcimi.

Nech by už raz zvíťazil Smer a jeho líder R. Fico alebo ktorýkoľvek iný politicky subjekt, tak nemá šancu prinajmenej v období roka-dvoch vykonať niečo naozaj reformné, a zároveň zmysluplné. Všetko, čo sa tu roky vydáva za reformu, sú v podstate len úsporné až reštrikčné opatrenia, ktorých negatívne dôsledky začnú pôsobiť najneskôr o jednu, prípadne jeden a pol generácie. Doteraz však ani Smer neprezentoval nič také, po čom by volali a čím by sa nadchli široké masy občanov - voličov.

To je jeden z najvýznamnejších dôvodov opatrnosti pri posudzovaní prieskumov verejnej mienky a takmer 100-percentnej pozície Smeru. Bez aspoň jedného všeobecne želaného a potrebného výsledku, o ktorý sa postarajú práve jeho reprezentanti, sa jednoducho nemôže dopracovať k stabilne vedúcej pozícii na vnútropolitickej scéne. Nestačí na to ani len prezentácia zdravého rozumu, ktorý je vlastný veľkej väčšine voličov, napríklad vo veci právnej sily a záväznosti výsledku referenda.

Smer je síce zafixovaný v našej politike, ale vonkoncom nie je centrálnou hviezdou. Je preňho nebezpečné, keď sa to natláča do verejnej mienky ako pravda pravdúca, lebo môže skončiť ako v 2002. roku, teda ako subjekt nevýznamnej parlamentnej opozície. Takej, ktorá za sebou nestrháva nové a nové dušičky. Takej, za ktorej lídrami nešalejú široké voličské masy, ale profituje nanajvýš z neukojenosti najrôznejších chúťok členstva vládnych strán, predovšetkým pozične silových a majetkových.

Karol Vlk