Na základoch individuality

Projekt slovenskej kultúrnej identifikácie v EÚ

Motto: „Iba tie národy, ktoré vedia, odkiaľ pochádzajú a kde stoja, sú schopné budovať spoločné hodnoty s inými národmi.“

Vstupom do EÚ ako jej rovnoprávny člen naplní Slovenská republika a jej štátotvorný národ Slováci želania všetkých tých, ktorí v jej histórii bojovali za jej nezávislosť. História slovenského národa je dodnes opradená záhadami, ale jej výklad už nemusí byť v rozpore so záujmami maďarskými, českými, poľskými alebo germánskymi. Každý z týchto národov má už dnes dostatočne silnú identitu a nie je existenčne závislý na tom, či a ako si Slováci upravia vlastné dejiny.

Tri slovanské národy - Slováci, Poliaci a Česi - začínajú „svoju“ históriu potvrdením a prihlásením sa k Samovej a Moravskej ríši. Je však iba jeden slovanský národ, ktorý môže preukázať historickú kontinuitu dnešného osídlenia nášho územia už od začiatku nášho letopočtu, a to sme my, Slováci.

Historické pramene potvrdzujú, že Kelti už niekoľko storočí pred naším letopočtom zriadili na časti dnešného územia Slovenska politický útvar, ktorého sídlom bola pravdepodobne dnešná Bratislava. Staré keltské výrazy (Toponimika) Komárno, Dunaj, Nitra, Torysa, Malatína atď. sa pomaly asimilovali v slovanskom prostredí. Prvým jasne dokumentovaným slovanským kmeňom na našom území boli Kvádi. Napriek tomu, že ich Rimania volali Germánmi, boli kmeňom, ktorý sa presídlil z antickej rímskej provincie Germania už vtedy osídlenej Venétmi, čiže Slovanmi, a to v čase, keď dnešní Germáni, ako Nemci a Anglosasi, v tejto časti Európy vôbec neboli. Rimania sami potvrdili, že Kvádi patria k národu Suevov, čiže Slovanov alebo Slávov. Nielen Kvádi, ale aj kmeň Svébov, z ktorých Rimania opísali hlavne Semónov, boli chrbtovou kosťou pravdepodobne prvého politického útvaru dnešných Slovákov, tzv. Kvádske kráľovstvo. Nielen mená týchto kráľov sú známe, ale sú aj známi ich spojenci Markomani a ich nepriatelia Rimania, Uzipiovia, Tenkerovia, Ubiovia a Germáni. Na našom území boli aj kmene sarmatského pôvodu ako Jazygovia a ilýrskeho pôvodu ako Osovia. Keltské obyvateľstvo bolo známe aj kmeňom Kotinov, ktorí boli výrobcami železa.

Počas prvých dvesto rokov nášho letopočtu je dnešné územie Slovenska dejiskom nespočetných vojen, ktorých príčiny sa dozvedáme hlavne z rímskych dejín.

Prečo Rimania za každú cenu chceli udržať Kvádov - Slovákov na dnešnom území je dodnes záhadou. Kolóny áut na hraničnom priechode Trstená nie sú historicky ojedinelým javom, pretože už v prvom a druhom storočí nášho letopočtu sa Rimania pokúšali blokovať tento prechod na sever. Nevďačnosť slovenského obyvateľstva voči okupantom z Ríma bola prekonaná iba vzburou v Sýrii a Palestíne, kde rímsky cisár nechal zapísať: „Ó, Markomani, Kvádi a Samatri, konečne som našiel iných ľudí ešte nespokojnejších ako Vy.“

Tieto markomansko-kvádske vojny, ktoré cisár Marcus Aurelius musel vybojovať na našom území, patria k najkrvavejším v rímskej histórii. V roku 180 zomrel cisár vo Vindobone (dnešná Viedeň). Rímsky Tertulián hovorí o Markomanoch a Kvádoch ako o anjeloch záhuby, ktorých boh poslal ako pomstiteľov. Origenes nás videl ako budúcich kresťanov, ktorí obrodia svet novou krvou.

Za pápeža Kornélia (251 - 253) sa v Ríme konala synoda biskupov, na ktorej sa zúčastnili dvaja biskupi z Panónie. Germáni prijali kresťanstvo až okolo roku 350 a niet žiadnych pochýb o tom, že panónski Slovania mohli byť kresťanmi viac ako 500 rokov pred tým, ako Cyril a Metod navštívili Slovensko.

Čo bolo príčinou toho, že časť slovanských kmeňov opustila slovenské územie v štvrtom a začiatkom piateho storočia, aby sa stala skupinovou cirkvou a Rímom nenávidených Vandalov je dnes ťažko vysvetliť. Ich história je závratným eposom ľudí, ktorí s mečom v ruke prerazia územia Vizigótov (pravých Germánov), dobijú Španielsko a pokračujú do severnej Afriky. Po pokorení Ríma sa sami stávajú obeťou spojenectva východného a západného Ríma. Po porážke Vandalov v Afrike sa zvyšky slovanských kmeňov vracajú do Európy a Samova armáda by určite neporazila Franskú armádu bez bojového umenia tých, ktorí sa vrátili.

Históriu Samovej ríše poznáme iba z jedného zdroja a je na čase, aby katolícka cirkev a jej rímski predstavitelia začali spolupracovať so slovenskými historikmi. Arianizmus je už dávno mŕtvou filozofiou, a tak nie je dnes dôvod na utajovanie skutočnosti o zvyškoch Vandalov a ani skutočnosťou o konci Moravskej ríše a jej prechode do tzv. Vandálie na severe Európy. Tí, ktorí si chceli podmaniť Slovensko, či už Avari, Maďari, Česi, Tatári, Turci, Nemci alebo Rusi, sa mohli poučiť z rímskej histórie. Vzdelanosť, tolerancia a pochopenie však nie sú vlastnosti, ktoré dobyvatelia preukazovali tým, ktorých územie práve dobili.

EÚ je projektom národov, ktoré sa rozhodli, že nebudú dobíjať územia iných. Ak v tomto predsavzatí vydržíme, tak sme členom spolku národov, ktoré dobíjali územia iných a ktorých územia boli dobyté inými.

Slováci sa po viac ako 2000 rokoch existencie v Európe radia k jedným z jej najstarších obyvateľov. Máme právo, ale aj povinnosť, hľadať to, čo nás spája s inými európskymi národmi.

Právo, ale aj povinnosť, však máme aj k svojej identite. Je na čase, aby patričné prostriedky boli rezervované na to, aby naše deti vedeli, odkiaľ pochádzajú a aby naša krajina bola prezentovaná tak, ako si to história vyžaduje.

Alexander František Zvrškovec