K pádu prispel slabý dohľad

Parmalat ukázal, že účtovné škandály nie sú len doménou USA

Keď pred dvoma rokmi začali Spojenými štátmi otriasať účtovné škandály ako Enron či neskôr Worldcom a ďalšie, vyzeralo to najprv iba ako záležitosť USA. Niektoré hlasy vtedy tvrdili, že v Európe by sa také niečo mohlo stať s menšou pravdepodobnosťou. Ako však neskôr ukázala história, skutočnosť nie je vôbec taká ružová.

Prvým európskym veľkým prípadom sa stal začiatkom minulého roka maloobchodný reťazec Ahold, ktorého americká dcérska spoločnosť U. S. Foodservice vykázala účtovné nezrovnalosti v hodnote približne 1 miliardy eur. Najnovším negatívnym rekordérom sa však stala talianska mliekarenská spoločnosť Parmalat, ktorej účtovná diera sa v súčasnosti odhaduje na 8 miliárd eur, v prepočte asi 330 miliónov korún. Na porovnanie, je to viac ako schválené výdavky slovenského štátneho rozpočtu na rok 2004.

Problémy Parmalatu so splácaním úverov sa začali objavovať už skôr, vážnosť situácie však definitívne odhalila až Bank of America. Tá v druhej polovici decembra uviedla, že dokumenty, ktorými chcela talianska spoločnosť dokladovať, že má 3,9 miliardy dolárov uložených v spomínanej banke, sú falošné. Neskôr sa k tomu pridružili ďalšie obvinenia. Paradoxne, ani Bank of America sa nevyhne vyšetrovaniu americkej Komisie pre cenné papiere (SEC), ktoré má zistiť, či finančné inštitúcie zapletené do škandálu o účtovných nezrovnalostiach vedeli.

O najnovší rozruch sa postaral bývalý finančný riaditeľ Parmalatu Fausto Tonna, ktorý pri príchode k prokurátorovi odkázal prítomným novinárom, že praje im a ich rodinám pomalú a bolestivú smrť. Vo výpovedi uviedol, že len plnil Tanziho príkazy. Naopak, Tanzi tvrdí, že za dieru môžu manažéri, a to aj napriek tomu, že už skôr sa k presunu 500 miliónov eur na iné rodinné spoločnosti priznal.

Kríza by mohla so sebou stiahnuť aj taliansky futbalový klub AC Parma, ktorý sa pri splatení dlhov spoliehal na svojho 98-percentného vlastníka Parmalat. Teraz je jasné, že bude musieť nájsť zdroje inde. Predaju hráčov sa pravdepodobne nevyhne.

Ako je však možné, že sa škandál takých obrovských rozmerov vyskytol v takej vyspelej krajine ako Taliansko? Niektorí pozorovatelia vidia príčinu v tom, že sú tam aj najväčšie firmy vlastnené rodinnými klanmi. Rodinné firmy postupom času silneli, k čomu prispela aj privatizácia v 90. rokoch, kým dohľad nad nimi sa prispôsoboval pomalšie. Tak to bolo aj v prípade Parmalatu, ktorý Calisto Tanzi v roku 1961 vytvoril z malej zdedenej firmy. Neskôr sa spoločnosť vypracovala na tretieho najväčšieho výrobcu potravín v Európe. Aj keď Tanziho rodina kontrolovala iba 51 % spoločnosti, v jej orgánoch nesedel nikto nezávislý, kto by falšovaniu účtov zabránil. „Ušli sme len polovicu cesty. Nevytvorili sme inštitúcie, ktoré sú pre nový typ kapitalizmu nutnosťou. Prechod na nový systém potrebuje nové inštitúcie,“ cituje agentúra ČTK talianskeho experta na firemný sektor Uga Pagana. Talianska vláda teraz dobieha zameškané a chce posilniť právomoci burzového dohľadu. Zároveň uvažuje, ako by firme mohla pomôcť v súlade s pravidlami Európskej únie.

Jedným z možných riešení je všeobecné zavedenie Medzinárodných účtovných štandardov (IAS). Európska komisia v septembri schválila úpravu, podľa ktorej sa IAS stanú oficiálnym predpisom pre takmer 7000 spoločností, ktoré sú registrované na európskych burzách. Nové štandardy majú vstúpiť do platnosti začiatkom budúceho roku a majú sťažiť možnosti skrývania príjmu. Čas ukáže, či to je dostatočný krok alebo si podnikatelia nájdu iné cestičky, ako hospodárenie prikrášliť.

Michal Mušák