Nechodiť dvakrát

Komentuje Zuzana Krútka

Niekedy je dobré počúvať skúsených byrokratov. A niekedy je dobré neponáhľať sa príliš. Dôkazy na tieto dve tvrdenia poskytuje dnes prax v posudzovaní podpôr v nezamestnanosti. To, že táto agenda prešla zo zrušeného Národného úradu práce na Sociálnu poisťovňu, by nemalo byť rozhodujúce. A vlastne by nemalo byť rozhodujúce ani to, že sa zmenili (rozumej sprísnili) podmienky na priznanie podpory a občan musí dokazovať, že platil poistenie v nezamestnanosti nie 24 mesiacov z posledných troch rokov, ale 36 mesiacov z posledných štyroch rokov. Napriek tomu sa možno v pobočkách Sociálnych poisťovní denne stretnúť so slzami, s nárekmi aj nadávkami. Prečo má občan opäť obchádzať zamestnávateľov, ktorých stihol vystriedať za štyri roky, keď už odniesol všetky potvrdenia od nich na úrad práce? Len preto, aby potvrdili, že zaňho odviedli poistné a potvrdili výšku jeho príjmu. Robí to problémy s geograficky vzdialenými zamestnávateľmi, pre personálne oddelenia predstavuje prácu asi na pol hodiny a sú aj zamestnávatelia, ktorí už neexistujú.

Ide o dva problémy: legislatívno-administratívny a organizačno-byrokratický. Zamestnávateľ predsa uvádza pri odvodoch poistného rodné čísla. Takže by pre Sociálnu poisťovňu, ktorá agendu prevzala, nemalo byť ťažké nájsť poistenca v databáze. A ak to nie je tak ľahko možné, pretože nie sú prepojené informačné systémy, aspoň by mali úrady práce, sociálnych vecí a rodiny novozaregistrovanému uchádzačovi o prácu poskytnúť, najlepšie v písomnej forme, všetky informácie o tom, čo má spraviť, aby mu v Sociálnej poisťovni mohli priznať a vypočítať dávku v nezamestnanosti. Vrátane príslušného formulára. Aby nemusel chodiť do Sociálnej poisťovne na dvakrát. To by bola spolupráca a hlavne ústretovosť ku klientom.