Zásadný prejav Viktora Orbána

Ministerský predseda Maďarska Viktor Orbán vystúpil 26. júla na XXV. letnej univerzite a študentskom tábore v Bálványosi so zásadným prejavom, ktorý vyvolal veľkú polemiku. Prejav prinášame v plnom znení.

Keď sme sa tu naposledy pred rokom videli, začal som svoju reč tým, že sa nachádzame na poslednom stretnutí v Tusnádfürdő pred ďalšími voľbami v Maďarsku. Teraz môžem povedať, že sme na prvom tusnádfürdőském stretnutí po v Maďarsku skončených voľbách a môžem vám všetkým oznámiť dobrú správu, že sme voľby vyhrali. Dokonca sme zvíťazili hneď dva razy! Veď sa konali nielen maďarské parlamentné voľby, ale aj voľby do Európskeho parlamentu. A asi všetci prítomní vedia, že 12. októbra sa uskutočnia v tomto roku i tretie voľby; budú nimi maďarské voľby do obecných zastupiteľstiev, ktoré majú z hľadiska maďarského štátneho života váhu a význam.
Dovoľte mi, aby som svoju dnešnú reč začal pripomenutím jedného momentu posledných parlamentných volieb, ktorému sa neprávom venovalo málo pozornosti. Výsledkom týchto volieb bolo, že v Maďarsku vládnuca občianska, kresťanská a národná sila, teda Fidesz a Kresťanskodemokratická ľudová strana, získala dve tretiny parlamentných miest - tak o jeden mandát. Pamätám si, že sme pred rokmi hovorili o tom, aké pekné by bolo, keby došlo k tomu, že by sa tie politické sily, ktoré v decembri 2004 hlasovali proti znovu prijatiu Maďarov žijúcich mimo dnešných maďarských štátnych hraníc, dočkali zaslúženého trestu tak, že by v parlamentných voľbách víťaznú väčšinu či dvoch tretín mandátov dosiahli práve vďaka ich hlasom. Oznamujem vám, že tu vzniká podozrenie, že v politike predsa len existuje morálna rovnováha. Často o tom máme pochybnosti, občas sa nám to však potvrdí. Teraz napríklad došlo k tomu, že hlasy zahraničných Maďarov a z nich pochádzajúceho mandátu boli potrebné na to, aby v maďarskom parlamente mali národné sily dvojtretinovú väčšinu. Ďakujeme všetkým, ktorým vďaka patrí, Prozreteľnosti, voličom, maďarským zákonodarcom a napokon vlastne musíme poďakovať aj tým, ktorí sa postavili proti nám, pretože poskytli príležitosť na to, aby dobro predsa len jen zvíťazilo, pretože ak by nebolo zla, ako by potom mohlo mať dobro navrch?

To, o čom dnes budem hovoriť, však nesúvisí s voľbami. I pán predsedajúci nás predstavil ako tých, ktorí zmenili systém a urobil to tak, že pripomenul zmenu systému. To dobre ukazuje, že zmena systému je pre naše pokolení tým generačným zážitkom, ktorým všetko porovnávame a z ktorého vychádzame pri interpretácii všetkého, čo sa okolo nás deje. To je celkom prirodzené. Zároveň je to však pre nás dnes už skôr nevýhodou, než aby nám to pomohlo. Zmena systému je, samozrejme, mimoriadne cenná ako skúsenosť, pretože politika - na rozdiel od toho, čo si človek občas myslí - nie je špekulatívnym žánrom, ale ju treba vytvárať z empirických faktov, zo skúseností. A dnes je už situácia taká, že táto skúsenosť je, samozrejme, cenná, medzitým však vo svete prebieha zmena rovnakého významu, aký mal zážitok zmeny systému. Preto je úlohou, ktorá je pred nami, aby sme v súvislosti s pochopením budúcnosti a s diskusiami o cestách do budúcnosti vedúcich využívali zmeny systému len ako skúsenosti, nie ako referenčný bod.
Za východisko považujme skôr veľké preskupenie síl v oblastiach financií, celosvetového hospodárstva a obchodu, moci a vojenstva, ktoré sa stalo zrejmým v roku 2008. V tom nám pomáha to, že sú na svete tí, ktorí sa narodili neskôr než my. A im už veľa rokov robí problémy považovať zmenu systému za referenčný bod, pretože ten, kto sa narodil napríklad v roku 1985, mal v čase zmeny systému v roku 1990 päť rokov, teda pre neho to nie je zážitok ako pre nás, a preto často zostáva bokom od politických diskurzov preto, že ani nechápe, čo znamenajú odkazy, ktoré pri interpretácii prítomnosti a budúcnosti robia tí, ktorí sú starší než my.

Myslím si, že by bolo užitočnejšie, keby sme teraz už považovali zmenu systému za uzavretý historický proces a zásobáreň skúseností a nie za východiskový bod úvah o budúcnosti.

Pre budúcnosť je dôležité pochopiť, čo sa okolo nás deje
Za východiskový bod úvah o budúcnosti, ak to chápem správne - je každý rok našou úlohou, aby sme sa spoločne pokúsili nejako pochopiť, čo sa okolo nás deje, aby sme sa zmocnili podstatných aspektov tohto diania a z toho azda môžeme vidieť, čo sa s nami stane v budúcnosti. Ak je teda toto našou úlohou , potom navrhujem, aby sme si krátko pripomenuli to, že v 20. storočí došlo k trom veľkým svetovým zmenám systému. Po skončení prvej svetové vojny, na konci druhé svetovej vojny a v roku 1990. Spoločnou vlastnosťou týchto zmien bolo - o tom som pred vami už hovoril -, že keď tieto zmeny nastali, takmer zo dňa na deň bolo všetkým jasné, že budú žiť v inom svete, než v akom sme žili dovtedy. Po Trianonu to bolo celkom zrejmé tu, ale aj v Budapešti. Ale i druhá svetová vojna. Keď sa človek rozhliadol a všade videl okupačné sovietske jednotky, vedel, že teraz sa už začína iný svet. A aj v roku 1990, keď sa nám podarilo komunistov zlomiť a vytlačiť, bolo po prvých parlamentných voľbách jasné, že budeme žiť v novom svete: padol berlínsky múr, sú voľby, to je už iná budúcnosť.

Tvrdením, ktoré má byť východiskovým bodom mojej dnešnej prednášky, je to, že dnes vo svete prebieha zmena podobnej hodnoty a váhy. To, že sa tato zmena stala manifestačnou, teda že sa stala zrejmou, môžeme stotožniť so svetovou, skôr však so západnou finančnou krízou v roku 2008. A význam tejto zmeny nie je natoľko zrejmý preto, lebo ju ľudia pociťujú iným spôsobom než tri predchádzajúce zmeny. V čase západného finančného zrútenia v roku 2008 nebolo jasné, v akom svete budeme odteraz žiť. Zmena nie je taká ostrá ako to bolo pri prvých troch svetových zmenách systému. Ak budeme dôkladne vnímať to, čo sa okolo nás deje, tak je to iný svet, než v akom sme žili pred šiestimi rokmi , a pokiaľ si procesy premietneme do budúcnosti, čo má, samozrejme, vždy svoje rizika, potom dobre vidíme, že zmeny budú ešte silnejšie.

V záujme toho, aby som ilustroval hĺbku tejto zmeny, som bez akejkoľvek systematickosti zhromaždil niekoľko viet a myšlienok zo západného sveta - jednu či dve aj z východného - ktoré sú zarážajúce. Ak sa človek na tieto vety pozerá alebo ich počúva z hľadiska - zostaňme pri tom, že liberálneho - chápania sveta z obdobia pred rokom 2008, strnie v úžase. Ak sa však vyčíta z týchto viet, akú dlhú cestu sme za šesť rokov prešli vo verejnej diskusii, v témach, vo formuláciách, potom tieto vety, ktoré budem citovať, pomôžu pochopiť to, aká zmena dnes vo svete prebieha. Iba stručne. V Amerike americký prezident viac razy a opakovane hovorí o tom, že Ameriku zachvacuje cynizmus a že úlohou je, aby celá americká spoločnosť - na čele s americkou vládou - začala boj proti cynizmu pochádzajúcemu z finančného systému. Pred rokom 2008 by mal takýto výrok za následok vylúčenie z medzinárodného diskursu džentlmenov. Navyše by bol taký výrok vzhľadom na špecifiká finančného systému nebezpečným. Teraz sa však pravidelne objavujú v dnešnej americkej tlači. Alebo americký prezident vraví, že ak tvrdo pracujúci Američan musí pravidelne voliť medzi rodinou a kariérou, potom Amerika zaostane za svetovým hospodárstvom. Americký prezident otvorene hovorí aj o ekonomickom patriotizme. Vraví také vety, za ktoré v provinciálnej maďarskej verejnej diskusii hrozí trest bičovania a ukameňovania. Napríklad hovorí otvorene o tom, že veľkofirmy zamestnávajúce cudzincov majú platiť primeranú časť z dane. Alebo hovorí otvorene o tom, že treba podporovať predovšetkým tie firmy, ktoré zamestnávajú Američanov. Toto všetko sú hlasy, myšlienky a vety, ktoré by pred šiestimi či ôsmimi rokmi boli nepredstaviteľné.
Alebo: podľa jedného veľmi známeho analytika sila americkej mäkkej moci upadá, pretože liberálne hodnoty dnes stelesňuje korupcia, sex a násilí, a tým škodia povesti Ameriky a americké modernizácie. Potom Nadácia Otvorená spoločnosť vydá publikáciu, kde analyzuje západnú Európu a napíše vetu, ktorá znie tak, že západnú Európu zamestnalo riešenie situácie imigrantov natoľko, že zabudla na bielu robotnícku triedu. Alebo britský premiér vraví, že v dôsledku prebiehajúcich zmien v Európe sa mnohí stali príživníkmi na systéme sociálneho zabezpečenia. Jeden z najbohatších Američanov, ktorý je jedným z prvých investorov firmy Amazon, tvrdí, že žijeme v stále menej kapitalistickej a oveľa viac skôr vo feudálnej spoločnosti a že ak sa nezmení svetový ekonomický systém, potom stredná trieda zmizne a - ako vraví - bohatí budú napadnutí vidlami. Preto namiesto hospodárskeho modelu budovaného zdola hore je potrebný ekonomický model rastúci zo stredu. Nechcem tieto myšlienky vysvetľovať, iba chcem upozorniť na novosť týchto myšlienok, o ktorých by bolo pred niekoľký nepredstaviteľné, že by sa o nich mohlo otvorene hovoriť.
Alebo podobne z Ameriky: počet mladých nezamestnaných drasticky stúpol, a preto v prípade kariéry sľubujúcej dobrú hmotnú situáciu majú deti zo zámožnejších rodín nevyrovnateľný náskok. To vravia v krajine mobilizácie. Vravia aj iné: analytik s veľkou autoritou vraví, že internet - liberálnym svetom veľa rokov vnímaný ako symbol slobody - bol kolonizovaný veľkými firmami, a netvrdí nič menšie než to, že v súčasnosti je najväčšou otázkou, či sa silám kapitalizmu, teda medzinárodným firmám, podarí zlikvidovať neutralitu internetu. Uvediem vašim srdciam blízku, milú, neočakávanú vec. Britský premiér, ktorý sa vždy úzkostlivo vyhýba tomu, aby jeho vlastné hnutie bolo označované za kresťansko-demokratické, sa postaví pred verejnosť a povie, že mimoriadne dôležitou súčasťou britského systému hodnôt je kresťanstvo a že Veľká Británie je v srdci kresťanskou krajinou, na čo treba byť hrdý.

Je to pretek o štát, ktorý urobí národ úspešným
Otázkou je, či je možné množstvo zmien, ktoré okolo nás prebiehajú, v záujme pochopenia usporiadať do celku, či je vôbec možné vybrať jeden, dva či tri podstatné momenty toho, čo sa okolo nás deje. Samozrejme, je to možné, a o tom dnes mnohí premýšľajú a ešte viac ich o tom píše. Chcel by som do vašej pozornosti odporučiť jednu jedinú myšlienku vysvetľujúcu svetovú situáciu. Najprovokatívnejšiu a najviac vzrušujúcu otázka, aká sa v uplynulom roku v západnom spoločenskom myslení objavila, možno zhrnúť- zjednodušene - nasledujúcim spôsobom. Vo svete existujúca súťaž medzi národmi, vo svete prebiehajúce súperení medzi silovými zoskupeniami a spojenectvami sa rozšírilo o nový prvok. Pretože o svetovej hospodárskej súťaži doteraz hovorili všetci , globalizácia a zmedzinárodnenie ekonomiky si vyžiadala, aby sa o tom hovorilo a písalo a aby to bolo analyzované, a preto poznáme takmer všetky čiastkové otázky svetovej hospodárskej súťaže. Približne dokážeme povedať, vďaka čomu je v medzinárodnej ekonomike ten ktorý národ či tá ktorá ekonomická záujmová skupina, alebo aj viac národov tvoriace spoločenstvo ako Európska únie konkurencieschopné a kvôli čomu svoju konkurencieschopnosť strácajú. Podľa mnohých - a ja patrím k tejto skupine - to však dnes nie je hlavnou otázkou. Zostává to dôležitou otázkou. Kým človek žije z peňazí a z hospodárstva, čo sa v tak skoro nezmení, dovtedy to vždy zostane dôležitou otázkou. Existuje však ešte dôležitejší pretek. Formuloval by som to tak, že je to pretek o "vynájdení" takého štátu, ktorý je najrýchlejšie schopný urobiť národ úspešným.

Ak štát nie je ničím iným, než spôsobom zorganizovania ľudského spoločenstva, čo je v našom prípade niekedy zhodné so štátnymi hranicami a niekedy nie - k tomu sa ešte vrátim -, potom možno určujúci moment v dnešnom svete formulovať tak, že prebiehajú preteky o nájdenie spôsobu organizácie spoločenstva, štátu, ktorý bude schopný urobiť národ či spoločenstvo medzinárodne konkurencieschopnými. Tým možno vysvetliť, že dnes je šlágrom v myslení téma pochopenia tých systémov, ktoré nie sú západné, nie sú liberálne, nie sú liberálnymi demokraciami a asi ani demokraciami a napriek tomu robí národy úspešnými.

V medzinárodných analýzach sú dnes hviezdami Singapur, Čína, Indie, Rusko, Turecko. Myslím si, že naše politické spoločenstvo túto výzvu pred rokmi dobre vycítilo, správne vystihlo, a snáď i intelektuálne spracovalo, a ak si spomenieme na to, čo sme v uplynulých štyroch rokoch robili, a pomyslíme si na to, čo budeme robiť v nasledujúcich štyroch rokoch, potom je to skutočne možné vysvetliť z tohto aspektu. Ak sa odpútam od v západní Európe prijatých dogiem a ideológií a staneme sa od nich nezávislými - vyhľadáme, pokúsime sa nájsť tú formu organizácie ľudského spoločenstva, onen nový maďarský štát, ktorý bude schopný urobiť naši spoločnosť v perspektíve desaťročia konkurencieschopnou vo veľkých celosvetových pretekov.

Na to, aby sme toho boli schopní, sme v roku 2010 a obzvlášť teraz, museli odvážne vysloviť takú vetu, ktorá podobne ako tie už citované vety rovnako patrila v liberálnom vnímaní sveta do kategórie rúhania. Museli sme vysloviť, že demokracia nemusí byť nutne liberálna. Ak niečo nie je liberálne, ešte to môže byť demokraciou. Ba dokonca bolo nutné vysloviť i to, že spoločnosti postavené na liberálno demokratickom princípe štátneho usporiadania nebudú v nasledujúcich desaťročiach môcť udržať si svoju konkurencieschopnosť vo svete a skôr budú zatlačené do úzadia, pokiaľ pravda nebudú schopné podstatne sa zmeniť.

Ak sa pozeráme na okolo nás prebiehajúce udalosti, potom si ako východiskový bod volíme to, že doteraz sme poznali tri formy štátneho usporiadania: národný štát, liberálny štát a potom štát sociálny. A otázkou je, čo teraz nasledovať. Maďarskou odpoveďou je, že môže nastať epocha na práci založeného štátu, my chceme organizovať na práci založenú spoločnosť, ktorá - ako som už spomenul - na sebe vezme ódium, že vysloví, že čo do charakteru nie je liberálna. Čo to všetko vlastne znamená?

Znamená to, že sa rozídeme s liberálnymi zásadami a metódami usporiadania spoločnosti a s liberálnym chápaním spoločnosti vôbec. Teraz sa toho dotknem iba v dvoch dimenziách. Východiskový bod liberálneho usporiadania spoločnosti je postavený na myšlienke, že môžeme robiť všetko, čo neobmedzuje slobodu druhého. Na tomto myšlienkovom, ideovom východiskovom bode bol postavený maďarský svet celých dvadsať rokov pred rokom 2010 - s prijatím v západnej Európe všeobecného princípu. Dvadsať rokov však bolo v Maďarsku potrebných na to, aby sme dokázali formulovať problém, že je to intelektuálne síce veľmi príťažlivá myšlienka, že však nie je jasné, kto povie, kde je hranica, od ktorej niečo porušuje moju slobodu. A pretože to nie je samozrejmé, musí to niekto určiť a rozhodnúť. A pretože sme neurčili nikoho, aby toto rozhodol, neustále sme sa v každodennom živote stretávali s tým, že o tom rozhodoval silnejší. Priebežne sme cítili, že slabší býva zadupaný. Konflikty pochádzajúce zo vzájomného uznávania slobody toho druhého nebývajú rozhodované podľa nejakej zásady spravodlivosti, ale platí, že pravdu má ten silnejší. Vždy povie silnejší sused , kde bude vjazd pre auta, silnejšia banka vždy povie aký vysoký bude úrok úveru, a ak treba, priebežne výšku úroku mení. Mohol by som aj uvádzať aj ďalšie také príklady, ktoré boli v uplynulých dvadsiatich rokoch h častým zážitkom slabých, menšou ekonomickou ochrannou silou disponujúcich osôb a rodín. Na toto my navrhujeme - a pokúsime sa na tejto myšlienke budovať maďarský štátny život -, aby spomenuté nebolo organizačným princípom, zásadou usporiadania spoločnosti. Toto nie je možné zapracovať do zákona, teraz hovoríme o duchovných východiskových bodoch. Nesmie byť organizačným princípom maďarskej spoločnosti, že je dovolené všetko, čo nenarušuje slobodu druhého, ale nech je ním toto: nerob iným to, čo nechceš, aby robili oni tebe. A pokúsime sa v maďarskom spoločenskom myslení, v školskom systéme, v správaní nás samých a vlastným príkladom postaviť na tento základ svet, ktorý môžeme nazvať maďarskou spoločnosťou. Ak sa pozrieme na tú istú myšlienku vo vzťahu medzi jedincom a spoločnosťou - lebo doteraz som hovoril iba o vzťahu medzi jedincami -, potom vidíme, že vybudovaná maďarská liberálna demokracia nebola v uplynulých dvadsiatich rokoch urobiť dosť vecí. Urobil som si zoznam toho, čo nedokázala.

Liberálna demokracie spochybňovala existenciu národného záujmu
Liberálna demokracie nebola schopná , aby otvorene vyslovila a - hoci aj ústavnou silou - zaviazala vlády, aby svojou pracou slúžili národným záujmom. A vôbec: spochybňovala samotnú myšlienku existencie národného záujmu. Neuložila vládam povinnosť uznať príslušnosť vo svete žijúcich Maďarov k nášmu národu, k maďarskému národu a túto súdržnosť podporovať. Liberálna demokracia, liberálny maďarský štát neochránili verejný majetok. Teraz síce počujeme opak, ako by sa v prípade niektorých obchodov - k tomu sa ešte vrátim, pretože práve naposledy maďarský štát odkúpil i banku - rysoval z ich interpretácií taký obraz, ako by maďarský štát stále viac získaval a za verejný označoval i taký majetok, v prípade ktorého to prekračuje v Európe prijaté zvyklosti. A pritom keď sa pozrieme na to - a nedávno taký zoznam uverejnil Financial Times -, aký je v štátoch Európskej únie podiel verejného majetku, tak Maďarsko nájdeme až na konci zoznamu. Vo všetkých krajinách - snáď s výnimkou dvoch - je podiel majetku vo verejnom vlastníctve vyšší než v Maďarsku. Môžeme teda tvrdiť, že maďarská liberálna demokracia sa i v porovnaní s ostatnými európskymi štátmi prejavila ako neschopná ochrániť národný majetok, nutný k sebazáchove národa. Liberálny maďarský štát neochránil krajinu pred zadlžením. A napokon, neochránil ani rodiny - tu možno pomyslieť na systém devízových úverov. Neochránil rodiny ani pred daňovým otroctvom. V dôsledku toho môže interpretácia volieb v roku 2010 - obzvlášť potom vo svetle volebného úspechu v roku 2014 - znieť tak, že vo veľkej svetovej súťaži, ktorá prebieha v záujme vytvorenia najkonkurencieschopnejšieho štátu, očakávajú maďarskí občania od vedúcich politikov, aby našli, vypracovali, ukovali novú formu organizácie štátu, ktorá po období liberálneho štátu a liberálnej demokracie , samozrejme, pri rešpektovaní hodnôt kresťanstva, slobody a ľudských práv - opäť urobí maďarské spoločenstvo konkurencieschopným, a nesplnené povinnosti, o ktorých som už hovoril, dokončí a splní.

To čo teraz v Maďarsku prebieha, možno interpretovať tak, že sa politické vedenie usiluje o to, aby osobná práca a záujem ľudí, ktorých treba uznávať, boli v úzkom spojení so životom národa, aby tento vzťah zostal zachovaný a aby silnel. Maďarský národ nie je iba množinou jedincov, ale je spoločenstvom, ktoré treba organizovať, posilňovať, ba i budovať. V takomto zmysle je teda nový štát, ktorý v Maďarsku budujeme, štátom iliberálnym, teda nie liberálnym štátom. Nepopiera základné hodnoty liberalizmu, akými je sloboda , a mohol by som uviesť ešte niekoľko, nerobí však túto ideológiu centrálnym elementom organizácie štátu, ale obsahuje odlišný, špecifický národný prístup.

Teraz musím hovoriť o tom, aké prekážky treba prekonať, aby sa toto všetko mohlo uskutočniť. Ľahko sa môže stať, že to, č poviem, je v tomto okruhu evidentné, pokiaľ je však potrebné pozdvihnúť to na úroveň politického programu a politickej práce, potom to tak už vôbec nie je. Nebudem menovať všetky prekážky, spomeniem iba niekoľko, ktoré nemusia byť najdôležitejšie, sú však najzaujímavejšie. Vzťah profesionálni politici verzus civili. Pretože štát musí niekto, tj. na to poverení zvolení politici, zorganizovať a riadiť. Na okraji štátneho života sa však vždy objavujú civilné organizácie. Civilný svet v Maďarsku dnes ukazuje veľmi osobitú podobu. Civil je totiž - na rozdiel od profesionálneho politika - taká osoba, respektíve taká komunita, ktorá sa organizuje zdola, finančne stojí na vlastných nohách a, samozrejme, je dobrovoľná. Keď sa však pozriem na maďarský civilný svet, ktorý pravidelne vystupuje na verejnosti, potom vidím, že tu máme do činenia s platenými politickými aktivistami. A títo platení politickí aktivisti sú platení zo zahraničia.
Sú to aktivisti platení identifikovateľnými zahraničnými záujmovými skupinami, o ktorých je ťažké predstaviť si, že to považujú za sociálnu investíciu, reálnejšia je predstava, že prostredníctvom tohto systému nástrojov chcú v danej chvíli a v daných otázkach ovplyvňovať maďarský štátny život. Je preto veľmi dôležité, že pokiaľ chceme zorganizovať namiesto liberálneho štátu náš štát národný, potom je treba jasne povedať, že stojíme nie tvárou v tvár civilom, nejdú proti nám civili, ale platení politickí aktivisti, ktorí sa usilujú presadzovať v Maďarsku zahraničné záujmy. Preto je veľmi správne, že v maďarskom parlamente vznikla komisia, ktorá sa zaoberá priebežným sledovaním, registráciou a uverejňovaním snáh o presadzovanie zahraničného vplyvu, aby sme všetci mohli presne vedieť, kto sú tie skutočné charaktery za maskami.

V Maďarsku rozhodovali ľudia platení odinakadiaľ
Uvediem iný príklad, ktorý je ďalšou prekážkou novej organizácie štátu. Keď spomeniem Európsku únii, nerobím tak preto, že by som si, že vnútri EÚ by nebolo možné vybudovať iliberálny, na národných základoch stojací nový štát. Podľa mňa to možné je. Naše členstvo to nevylučuje. Pravda, vzniká viacero otázok a konfliktov, to ste mohli v uplynulých rokoch sledovať, treba vybojovať veľa bitiek, teraz však myslím na iný jav, ktorý vy pravdepodobne ešte v tejto forme nemôžete poznať. Keď sa skončila platnosť zmluvy medzi Európskou úniou a Maďarskom, ktorá upravovala finančné vzťahy medzi Úniou a Maďarskom, a na program dňa prišlo uzavretie novej zmluvy na období nasledujúcich siedmich rokov , čo práve teraz prebieha, rozpútala sa diskusia. A ja som si vtedy musel preštudovať dosť faktov a údajov, aby som pochopil charakter tohto sporu. A čo som videl? Videl som, že ľudia - hovoríme tu teraz o niekoľkých stovkách ľudí, ktorí sa zaoberajú tým, že disponujú Maďarsku patriacimi - nie darovanými- únijnými zdrojmi pre rozvoj hospodárstva a spoločnosti, dostávajú svoje platy priamo z Európskej únie. V Maďarsku vznikla exteritorialita. Potom čísla ukázali, že v porovnaní s odmenami v maďarskom vládnom sektore majú štvor - až päťnásobné, v niektorých prípadoch i osemnásobné odmeny. Že Maďarsko žilo sedem rokov tak, že o najdosiahnuteľnejších a najväčších zdrojoch určených pre hospodársky a spoločenský rozvoj rozhodovali takí ľudia, korí boli platení odinakadiaľ a za tuto práci dostávali mnohonásobok platu zamestnancov maďarskej štátnej správy. A podobne: zo sto forintov, ktoré išli do maďarského hospodárskeho a spoločenského života, bolo možno účtovať 35 % na náklady na oblečení. Teda na to, čo nebolo v tesnom vzťahu k cieľovému úkolu, ale k tomu patrilo: príprava, analýza, plánovanie, rôzne veci, poradenstvo atď.

Teraz vznikol spor medzi Úniou a Maďarskom preto, že sme tento systém zmenili, a vláda prijala rozhodnutí, že ten, kto disponuje peniazmi EÚ, musí byť v novej štátnej koncepcii, v koncepcii iliberálneho štátu, zamestnancom maďarského štátu, a za vykonávanú práci nesmie dostávať viac než v rovnakom služobnom zaradení pracujúci zamestnanci maďarskej štátnej správy. A nie je možné utratiť tridsať päť percent, tridsaťpäť forintov zo sto na náklady na oblečenie, pretože tie môžu v nasledujúcich siedmich rokoch dosahovať iba 15 %. Toto všetko sú také rozhodnutia, ktoré sa javia ako rozhodnutia politické, v skutočnosti tu však teraz nejde o nejaké politické rozhodnutia, ale o to, že prebieha nová organizácia maďarského štátu - na rozdiel od iliberálnej logiky štátnej organizácie niekdajších dvadsiatich rokov, teraz sa formuje znovuusporiadanie štátu, vychádzajúce z národných záujmov. Konflikty, s ktorými sa stretávame, nie sú náhodné, nepochádzajú z hlúposti - sú to spory sprevádzajúce proces znovubudovania a sebadefinovania štátu.

Ak si ohmatávame budúcnosť, potom vám musím povedať vetu, ktorá sa možno od človeka zastávajúceho vysoký úrad bude zdať málom: Podstatou budúcnosti je, že sa môže stať čokoľvek. A čokoľvek je ťažké definovať. Môže sa stať to, že v vzdušnom priestore s Maďarskom susediaceho štátu zostrelia dopravné lietadlo. Môže sa stať, že z nepochopiteľných príčin zahynie niekoľko sto ľudí, povedzme, v podstate v dôsledku teroristickej akcie. Môže sa stať, že v Spojených štátoch - videl som včerajšiu správu - snáď Senát, ale možno že spoločne Senát a Kongres Spojených štátov rozhodli, že amerického prezidenta zažalujú pre neustále prekračovanie právomocí. A keď sa pozriem za tieto správy, ukáže sa, že ho nielen žalujú, ale že amerického prezidenta pre prekračovanie kompetencií už niekoľko razy odsúdili... Predstavte si, že by v Maďarsku parlament obžaloval ministerského predsedu pre prekročenie kompetencií a súd by ho odsúdil. Ako dlho by mohol zostať v úrade? Tieto príklady uvádzam iba preto, že žijeme v takom svete, kde sa môže stať čokoľvek. Môže sa stať napríklad aj to, že až sa skončia príslušné súdne konania, potom Maďari dostanú od bank späť niekoľko sto miliárd forintov ktoré by od nich inak nemohli získať. I toto sa môže stať! Tým som chcel iba naznačiť, že presná či iba približne presná predpoveď udalostí je takmer nemožná. Môže sa stať - aby som záverom povedal osviežujúci príklad - že vo voľbách víťazná maďarská vláda vopred oznám, že aspoň päťdesiat percent maďarského finančného systému musí byť v maďarských rukách. Nie v štátnych, v maďarských. Uplynú tri roky od volieb a bude to tak. Pretože teraz sa stalo práve to. Vzhľadom na to, že maďarský štát odkúpil späť takú banku, ktorá by mimochodom nemala nikdy byť predaná cudzincom, a tým podiel maďarského národného vlastníctva v bankovom systéme prekročí päťdesiat percent.

Teraz je otázkou už len to - odpovedať však neprislúcha mne -, či sa takej situácie, keď sa môže stať čokoľvek, máme báť, alebo nás to má skôr napĺňať vierou. Vzhľadom na to, že terajší poriadok sveta nám práve po chuti nie je, si myslím, že si máme myslieť skôr to, že obdobie „stať sa môže čokoľvek“, ktoré je pre nami, hoci podľa mnohých prináša neistotu, má pre maďarský národ prinajmenšom rovnako toľko možností a šancí. Maďarskej komunite Karpatskej kotliny a celému, vo svete v diaspore žijúcemu maďarskému spoločenstvu, teda namiesto strachu, schovávania sa do ulity odporúčam odvahu, myslenie dopredu, rozvážne, avšak statočné činy.

Pretože sa môže stať čokoľvek, je celkom možné, že príde i náš čas.