Pozvánka na Stoštrnáste riadne zhromaždenie
a celkove 263. podujatie združenia »

Invitation, 114th ordinary meeting »

Desiata „Mierová cena zo Slovenska 2015“ R. Schusterovi
Rok Johna Fitzgeralda Kennedyho
P. Kasalovský : Aké bolo štvrťstoročie združenia ?
Diskusia o tom, kde sme a kde sme mohli byť

Zakladajúci člen a predstaviteľ združenia P. Kasalovský privítal 111 členov a hostí vo štvrtok 19. októbra v Pálffyho paláci pod Bratislavským hradom. Medzi hosťami boli veľvyslanec Brazílskej federatívnej republiky L. Balduino, veľvyslanec ČĽR Lin Lin, veľvyslankyňa ČR L. Klausová, veľvyslankyňa Indonézskej republiky A. Adiwoso a veľvyslanec Ruskej federácie A. Fedotov. V rokovacej sále boli viacerí zástupcovia diplomatických misií. V úvode ospravedlnil viacerých zahraničných a domácich členov, ktorým účasť krátko pred termínom zhromaždenia znemožnili tragické udalosti v rodinách, autohavárie, nemoci, náhle a neodkladné pracovné povinnosti, ale aj zlyhanie dopravy.

Predsedajúci P. Kasalovský otvoril celoročnú diskusiu na tému, aké bolo klubové štvrťstoročie (jeho vystúpenie zverejňujeme na inom mieste), ale aj o tom, kde sme a kde sme mohli byť. V diskusii vystúpili ruský veľvyslanec A. Fedotov, ktorý hovoril po slovensky (jeho vystúpenie zverejňujeme v slovenskom jazyku aj v ruštine), po ňom S. Holopová, V. Brezny, J. Gabriel, prof. J. Husár a J. Campbell. (Ich vystúpenia zverejníme v slovenčine, ale niektoré aj v angličtine.) Diskutujúci P. Čatloš, prof. J. Sipko a J. Šály sa rozhodli odovzdať svoje diskusné príspevky.

Spoluiniciátor Medzinárodného mierového výboru a „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“ P . Kasalovský slávnostne vyhlásil nových laureátov. (Jeho prejav prinášame na inom mieste.) Za zvukov už tradičných slávnostných fanfár si „Mierovú cenu zo Slovenska 2015“ za rok 2017 prevzal druhý prezident SR v rokoch 1999-2004 Rudolf Schuster z rúk člena Medzinárodného mierového výboru J. Gabriela. Prvými gratulantami boli I. Šoóšová a P. Kasalovský. Potom sa desiaty laureát R. Schuster rozhovoril na tému „Schusterovci a brazílski Indiáni a slovensko-brazílske priateľstvo“.

„Ľudstvo musí skoncovať s vojnami, alebo vojny skoncujú s ľudstvom“. To je myšlienka výnimočnej osobnosti 20. aj 21. storočia Johna F. Kennedyho, ktorou začal svoj otvárací prejav „Roka J. F. K.“ P. Kasalovský (zverejňujeme ho na inom mieste). Potom prečítal príspevok predsedu Svetovej komorovej federácie, predsedu SOPK a člena Medzinárodného mierového výboru P. Mihóka s titulkom „Kennedy aktuálny pre súčasné USA, pre svet a pre malé Slovensko“ (zverejňujeme ho na inom mieste).

Pohľad do záverečnej tretiny rokovacej sály pri prejave P. Kasalovského inšpirovaného štvrťstoročnou históriou združenia

Ruský veľvyslanec A. Fedotov hovoril po slovensky na úvod diskusnej témy "Čo je nevyhnutné pre blízku budúcnosť?"

V prestávke veľvyslankyňa ČŘ L. Klausová a exprezident SR R. Schuster

V. Brezny zdôvodnil svoje znepokojenia zo súčasného sveta a jeho "vodcov"

Vynikajúci podnikatelia - laureáti Zlatého biatca Ľ. Lopatka a F. Pancurák

Predseda výboru združenia J. Gabriel so záverom "Slovensko, s Európou je budúcnosť"

Exprezident R. Schuster už ako desiaty laureát "Mierovej ceny zo Slovenska 2015" za rok 2017 prijíma od I. Šoóšovej gratulačných 7 červených ruží

Pour memoire : R. Schuster s gratulujúcimi za združenie I. Šoóšovou a J. Gabrielom

Predstaviteľ a zakladajúci člen združenia, ako aj Medzinárodného mierového výboru otvára "Rok Johna Fitzgeralda Kennedyho"

Príhovor predstaviteľa NEF Hospodársky klub a spoluzakladateľa jeho Medzinárodného mierového výboru Petra Kasalovského na 114. riadnom zhromaždení 19. októbra 2017

Dámy a páni,
vysoko ctený prezident Slovenskej republiky v rokoch 1999-2004 Rudolf Schuster,
Vaše Excelencie – veľvyslanci Brazílie, Českej republiky, Čínskej ľudovej republiky, Indonézie a Ruskej federácie,
diplomati veľvyslanectiev Chorvátska a Turecka,
vážené zhromaždenie,

mám tú česť otvoriť dnešné 114. riadne zhromaždenie a celkove 263. podujatie nášho združenia od 1993. roka. Sme v dvadsiatompiatom roku našej existencie a, bez zveličovania alebo samochvály, činorodosti a vskutku nekonvenčného, ale logického myslenia na prospech nášho štátu – našej domoviny. Tento 2017. rok je krízovým nielen v slovenskej spoločnosti a u našich susedov, ale aj v celej Európskej únii, a predovšetkým v Nemecku a tiež vo Francúzsku a v Španielsku. Nemenej problematický je v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii, a vôbec v celom svete. Takže, niet dosť dôvodov na jasanie.

Problémovosť a problematickosť vyplýva z absencie osobností a politickej zodpovednosti, čoho sme svedkami vyše dvoch desaťročí. Pri vstupe do deviatej dekády minulého storočia sme sa presvedčovali spolu s pápežom Jánom Pavlom II., že prichádza čas, kedy bude menej biedy, hladu a vojen, ale podstatne viac ľudskej slobody, vzdelanosti, zdravia a vôbec dôstojnosti a možností sebarealizácie, a preveľmi sme sa mýlili.

Pri pohľade do všetkých svetových strán a regiónov s výnimkou hospodársky a sociálne impulzívnej ČĽR jestvuje možnosť nielen vojenských konfliktov, ale aj globálnej konfrontácie, ktorá by bola samovražedným, a napokon aj konečným aktom našej civilizácie. Iba rozumove obmedzení a politickí dobrodruhovia môžu dnes hovoriť o možnosti „vybojovať“ podmienky pre mierový život akousi príučkou jadrovými zbraňami. Je tu akoby čas a priestor pre silácke reči, hrozby a demontáž doterajších odzbrojujúcich aktov.

Dámy a páni,

s trpkosťou musím konštatovať, že žijeme vo svete, kde sa rozvinuli tak ako nikdy mnohostranné zápasy nielen o ovládnutie štátnej moci, ale o vlastníctvo každej moci. Pod týmito zápasmi sú podpísané korporátne spoločnosti a ich chránenci. Demokracia je pomaly už len slovníkovým pojmom. Je prítomná v slovnej zásobe takpovediac naivných občanov, či akýchsi novodobých rojkov, ale nevyskytuje sa už v masovom meradle v praktickom občianskom a spoločenskom, a teda aj v politickom živote. A potom, nepočuť hlas ľudu, ktorý by mal byť pre politikov „hlasom božím“. Aj, a predovšetkým preto, že média boli a sú v rukách zástupcov korporátnych spoločností a najrôznejších klanov, ktorých činitelia odmietajú to, čo má národný a vlastenecký charakter.

Pripomínať si naše podnety v záujme mieru a bezpečnosti, na prospech hospodárskej a sociálnej prosperity, no i zastupiteľskej demokracie a humanity za obdobie štvrťstoročia je časove a personálne nezvládnuteľné. My sme sa tvorili a zapustili vlastné korene zároveň so vznikom štátne zvrchovanej Slovenskej republiky. To ocenil viackrát aj kardinál Korec, ktorý po súhlase Jána Pavla II. sa stal naším členom a s pokorou prijal aj miléniový Zlatý biatec. Neraz zdôraznil a vyjadril vo svojich posolstvách združeniu, že to, čo je, nie je „to“, čo malo byť po revolučnom procese v 1989. roku. Odsudzoval majetníctvo, chamtivosť a nulové vlastenectvo tak politikov, ako aj podnikateľov, no i značnej časti mládeže.

Požiadal som niekoľko našich členov, resp. ocenených naším združením, aby práve dnes verejne odpovedali na otázku „Čo je nevyhnutné pre blízku budúcnosť?“. Budú hovoriť o tom, ako sa „to“ dá, a nie o tom, ako sa na to nedá. Slovo dostanú nielen členovia, ale aj hostia. Ján Gabriel, prof. Juraj Sipko, Sylvia Holopová, Vadim Brezny, prof. Jaroslav Husár, Peter Čatloš, Jan Campbell a Ján Šály. Obdobne aj na nasledujúcich zhromaždeniach sa budú svojími názormi prezentovať ďalší členovia združenia a naši hostia. S potešením vám oznamujem, že slovo bude mať aj ruský veľvyslanec Alexej Fedotov.

Prečo takto pristupujeme k takejto vizualizácii potrieb našej spoločnosti a celého okolitého sveta ? Je to dosť prozaický dôvod. Politici sa v tomto storočí dopracovali k názoru, že nemusia počúvať názory občanov, dokonca o nich uvažovať, alebo o nich diskutovať. Svojím zvolením, príp. menovaním sa väčšina z nich považuje za vyvolených rozhodovať i keď na rozhodnutia - riešenia celého radu problémov nemajú a nikdy nemali mandát. Prejavuje sa to nielen v domácich, ale aj v medzinárodných rozmeroch. Výsledkom takéhoto správania konkrétnych jednotlivcov z politických elít sa naštartoval začiatok erózie Európskej únie, obnovil stav vysokého napätia medzi veľmocami, ale umožnil aj verejne prezentovať imperatívne hrozby, ktorých naplnením by došlo k zániku civilizácie.

Dielo Schumana, Adenauera, de Gaulla, Mitteranda a Kohla, a celého radu ďalších osobností, ktoré sme si zopár rokov užívali ako labužníci, je preč. Nová generácia politikov v EÚ dovolila, aby nastal humanitárny problém s migrujúcimi ľuďmi z Afriky. Aby došlo k svojvoľnému a svojím spôsobom k arogantnému obídeniu základných pravidiel fungovania EÚ a totálnemu ohrozeniu jej bezpečnosti. O to sa postarali konkrétne osoby – lídri, ktorí nadobudli názor, že majú právo urobiť čokoľvek, keďže sú ekonomicky, sociálne a vojensky silní, alebo „veľkí“ rozlohou svojho územia a počtom obyvateľstva. Dnes sú tieto osobnosti ešte na svojich pozíciách, a niet takých osobností, teda takej politicko-mravnej sily, ktoré by ich povolali na zodpovednosť.

Kedysi to boli naši prarodičia – rodičia, ktorí sa obávali novej vojny. A dnes sa my musíme striasať pri predstave, ako by skončil tento svet po jadrovej konfrontácii (!). Nezrušiteľná povinnosť politikov komunikovať, hľadať východiská a dospieť k mierovým podmienkam života je už pomaly ako z rozprávkovej ríše. To desivé, čo sa udialo a stále sa neskončilo v Syrii, Iraku a Lybii, to je vysvedčenie pre súčasnú generáciu politikov. Všetci sú len o sebe samých, niet takého vodcu, nie samozvaného, lež prirodzeného svojou autoritou, ktorý by dokázal spájať, a tak sa podpísali pod totálny rozvrat v mene akejsi peudodemokracie, pod hrôzy a smrť desaťtisícov.

Je tu problém východnej Ukrajiny. Dodnes nedoriešený, a faktom je, že Spojené štáty ako náš spojenec v zbrani buduje v blízkosti Krymu ďalšiu námornú základňu, je tu opäť otázka, ako to bolo naozaj so zostrelením malajzijského Boeningu MH17 ... Je tu tiež „pozoruhodný“ iniciatívny plán „troch morí“, teda nárazníkového pásma z trinástich stredo- a východoeurópskych štátov na ploche 4,2 mil. km2 a so 112 miliónmi obyvateľov proti všestrannému rozmachu BRICSu, obzvlášť proti jedinečnému programu Hodvábnej cesty pre 21. storočie a čínsko-ruskému spojenectvu, ktoré je sympatické a príťažlivé pre svetovo významné štáty.

Dámy a páni,

v posledných mesiacoch naši lídri, a predovšetkým Donald Trump volajú po strestaní KĽDR, ktorá vyvinula zbrane hromadného ničenia a demonštruje svoju vojenskú techniku. Počujeme však z rôznych strán, že USA bombardovali komunistickú Kóreu počas rokov 1950-1953, a vtedy zahynulo viac ako 20% populácie z 9,3 milióna obyvateľov. V roku 1950 na Severnú Kóreu bolo zhodených 80 000 litrov napalmu denne a tak došlo k upaľovaniu civilného obyvateľstva zaživa. Neskoršie bombardovanie napalmom sa zvýšilo 3 x. Celkove zhodili na Severnú Kóreu 122 484 ton napalmu. Zhodili na Severnú Kóreu 635 000 ton bômb. Vo vojne v Pacifiku zhodili 503 000 ton. V hlavnom meste Pyon-gyang ostali stojace len dve budovy. Obdobne tomu bolo v ďalších 78 mestách a stovkách dedín. Takáto cesta k rovnováhe, k bezpečnosti v regióne je vzývaná iba  chorými mozgami. Inej cesty ako diplomatickej k bezpečnosti a mieru v regióne, no i vo svete niet. Treba sa zamyslieť na vývozom typu takej demokracie, ktorý spravidla končí rozvratom.

Vážené zhromaždenie,

ako som už spomenul, tak dnes a vlastne počas ďalších deviatich mesiacov budú mať slovo naši členovia. Bude to o našom myslení, o poznatkoch, o skúsenostiach za obdobie dva a pol desaťročia. Faktom je, že menej myšlienok bude o tom dávnejšom, keďže stav našej republiky – spoločnosti a sveta, v ktorom žijeme, je takpovediac v akútnom zápalovom procese. Imunita proti avanturizmu, hlúposti a nadradenosti, kedysi známej ako „ubermensch“, proti nerešpektovaniu uznávaných imperatívov v medzinárodných vzťahoch a vo vzťahoch medzi národmi a ich štátmi, no i v živote jednotlivých národov a etník – spoločností, je značne oslabená.

Dnes ani na ďalších zhromaždeniach sa nebudeme hladkať a pripomínať si, čo všetko sme urobili, k čomu sme napomohli bez akejkoľvek podpory všetkých doterajších vlád. Či už išlo o tvorbu podmienok pre hospodársku činnosť, o zaradenie do komparatívneho hodnotenia štátov WEFu, o relácie so zahraničím, o dobré meno našej krajiny, o členstvo v NATO a v EÚ, o vzťahy so Spojenými štátmi, o komunikáciu s elitnými organizáciami a osobnosťami, o slovensko-maďarské vzťahy, o problematiku rómskeho etnika na pozitívnych príkladoch, o ohrozovanie našej aj európskej demokracie a štátnej suverenity, o kontrolu výkonnosti a pracovnej disciplíny štátnych a samosprávnych úradníkov a funkcionárov, o podnety proti korupcii, o podnety na ústavne a neodkladné zabezpečenie obranyschopnosti, ...

Najtvrdším a deprimujúcim poznatkom je to, že sa o demokracii – o vláde ľudu, či vláde väčšiny len krasoreční. A nielen u nás doma. Faktom je, že záujem občanov o spravovanie štátu je čoraz chabejší. Potvrdzuje to účasť v ktorýchkoľvek voľbách. Zmena volebného systému na ten, ktorý bol a už roky nie je sa ukazuje ako nemožná. Volebné obvody nechce koalícia ani opozícia, a chce sa len to, aby išlo o súťaž „politických strán“. Následne financovaných daňovými poplatníkmi. Zastupiteľská demokracia bez nekompromisnej kontroly je vlastne veľkým krokom k autoritárskemu režimu. A potom sa nečudujme najrôznejším kauzám, ktoré len dokazujú, že zvolení sa neriadia vôľou voliacich, a sú ľudsky omylní, ale aj svojvoľní a tiež pod tlakom „vyšších princípov“, teda ako nedopustiť súťaž názorov, zámerov, plánov a programov na všetkých úrovniach.

Za dvadsaťpäť rokov sme nezažili okrem prezidentov M. Kováča, R. Schustera a I. Gašparoviča a v jednom prípade premiérov M. Dzurindu a V. Mečiara, politikov B. Bugára, J. Čarnogurského, P. Magvašiho, J.  Siteka, V. Vetešku a R. Sulíka, otvorenú diskusiu a výmenu názorov o akútnych spoločenských problémoch. Väčšina ľudí v politike vôbec nereaguje na žiadosti ani podľa našich zákonov, ani podľa pravidiel slušnosti a bolo by zábavné vyhodnotiť „osudy“ občianskych podnetov. Akákoľvek kritickosť bola pre všetky vládne garnitúry akýmsi vyhlásením vojny, teda „nekomunikácie“. V poslednom čase dochádza zo strany vlády ku komunikácii s vybranými nevládnymi organizáciami a ich podpore, jednak priamo finančnej a potom plateným zainteresovaním na riešení niektorých úloh. Je to absurdné. Takto sa deformuje tzv. tretí sektor, z ktorého nemálo subjektov je presvedčených, že za inú pravdu ako tú ich vlastnú treba trestať. V tom im výdatne pomáha mediálna sféra, z ktorej väčšina je vo vlastníctve korporátnych spoločností. Inou a otázkou pre naše jarné zhromaždenie je obsah tzv. verejnoprávnych elektronických médií.

Navrhovali sme trom vládam a ich premiérom takú maličkosť, aby skontrolovali pracovné výkony - využívanie pracovného času pracovníkmi ministerstiev a ústredných štátnych orgánov. Ani jedna oficiálna odpoveď. Spytovali sme sa prezidenta a potom premiéra, prečo sa neobrátiť na pápeža s podnetom, aby zvolal celosvetový mierový summit. Bez odpovede. Navrhovali sme riešenie obranyschopnosti štátu a odpoveď nedošla ani po troch rokoch. Spytovali sme sa na informácie o demonštračnej príprave vojny 21. augusta 2016. Taktiež bez odpovede. To boli len niektoré „hrozienka“ našich poznatkov a aj dnes musím poďakovať viacerým bývalým aj súčasným veľvyslancom v SR za to, že s nami diskutujú. Obdobne to platí o celom rade zahraničných VIP. Nedávno mi jeden ambasador zdôvodnil trvalý nezáujem či vyhýbanie sa dialógu s nami zo strany potentátov. „Na dialóg potrebuješ partnera, ktorý má modernú rodinnú výchovu, dostal demokraciu do krvi, ktorý má vzdelanostné a mravné zázemie, a predovšetkým úctu k faktom, ako aj k názorom iných ...

Dámy a páni,

pred decembrovým zhromaždením, ktoré bude 7. decembra, zverejníme našu správu o vývoji slovenskej spoločnosti. Po diskusii s členstvom sformulujeme najdôležitejšie úlohy pre túto krajiny, slovenský národ a všetkých jej občanov.

Peter Čatloš : Čo produkuje a čo by mal produkovať „globalizmus“ ?

Pri prvom zamyslení sa nad témou „Aký by mohol byť náš domov, štát, Európa a svet“ mi napadlo – veď je to jednoduché a jasné – v prvom rade bez vojny ! Pri hlbšom zamyslení však prídete k názoru, že tých problémov, ktoré by bolo treba vyriešiť, aby náš domov, štát, Európa a svet boli v súlade s našími predstavami, je oveľa viac.

Sú to problémy, ktoré sa nás priamo tu doma nedotýkajú – vojny, nevzdelanosť, bieda a hlad, choroby - ale ich priamo či nepriamo spôsobuje spoločnosť, ktorej sme príslušníci a my voči tomu nič nerobíme

Sú to aj problémy, ktoré sa nás priamo dotýkajú – nesloboda, ohlupovanie a zotročovanie más, nemožnosť žiť plnohodnotný život bez strachu o existenciu, priam koloniálne ovládanie (aj našich tzv. rozvinutých) štátov zo strany svetovej oligarchie z WS.

Aby sme sa mohli pokúsiť hľadať východiská z tejto situácie, musíme sa zamyslieť nad príčinami takéhoto stavu.

Všetky tieto problémy sú vytvorené a ovládané ľuďmi, a najmä ľuďmi riadeným procesom zvaným Globalizácia. Globalizmus je  perfektný nástroj na realizáciu bezpríkladného až akoby devastácie širokých más, na ich politické ovládanie a na ich absolútnu kontrolu.

Bolo nám dlhé roky nahovárané a sľubované politikmi a ekonómami, že globalizmus prinesie blahobyt a šťastný život celému ľudstvu a že všetci budeme mať raj na Zemi.

Pravdou je však opak a táto pravda je otrasná a zdrvujúca.

Po rokoch globalizmu máme na svete osem mužov, ktorí spolu vlastnia viac ako vlastní polovica ľudstva. Pritom okolo 800 miliónov ľudí trpí hladom a každých 10 sekúnd zomrie niekde hladom dieťa, hoci máme v súčasnosti potraviny pre viac ako  10 miliárd ľudí. Takmer jedna miliarda ľudí je viac ako extrémne chudobná pritom je na svete toľko peňazí a bohatstva ako nikdy predtým. Len výdavky na zbrojenie boli v minulom roku 1,572 bilióna €, z toho len USA 570 miliárd €. Len podotýkam, že Rusko vnímané ako “veľká hrozba” malo v roku 2016 so svojimi 64,5 miliardami € iba 27 % z objemu výdavkov, ktoré celkovo minuli všetci európski členovia NATO.

Globalizovaný svet mal byť stabilný politicky a ekonomicky, svetom mieru, teda bez vojen. Také  boli prísľuby mocných a také boli nádeje naivných, dôverčivých a hlúpych. Globalizmus produkuje vojny na bežiacom páse, milióny utečencov a nepredstaviteľne  zvyšuje bohatstvo úzkej „ELITY“ a na druhej strane ožobračuje stámiliónové masy.

Občianske vojny, vojny pre zisk, územia, ale najmä suroviny a narastajúci terorizmus sú spoločným výsledkom tohto procesu.

Od čias kolonializmu (ktorý v inej forme pokračuje aj dnes) až do dnešných dní iniciuje „kapitalizmus“ nové a nové vojny, ktoré mu prinášajú obrovské zisky a v konečnom dôsledku zbedačuje množstvo štátov  nielen tretieho sveta.

Novodobá Elita  čoraz viac vháňa do kriminality obrovské vrstvy sociálne slabého obyvateľstva, aby potom „oprávnene“ budovala policajné štáty aj v tzv. vyspelých západných štátoch.

Globalizmus pomohol totálnemu odtrhnutiu finančných trhov od reálnej ekonomiky a tým sa peniaze stali autonómnym  vládcom chodu sveta a nie sú viac naviazané na skutočnú a reálne vykonávanú prácu. Môžu sa tak v nekontrolovaných množstvách sypať do vrecák tých, ktorí nám zrežírovali aj s našou pomocou svoj „úžasný“ globalizmus.

Zmanipulovaní ľudia takmer všade vo svete nemajú v hlave nič iné ako zisky, kariéru a povrchnú zábavu.

Aby som bol úprimný, nie som „antiglobalista“ , a keďže globalizáciu považujem za objektívny proces, nie som proti nej. Absolútne však nesúhlasím s koncepciou, ktorá sa v súčasnosti uplatňuje pri riadení globalizácie a nemôžem sa zmieriť s horeuvedenými dôsledkami uplatňovania tejto koncepcie.

Povedzme si však, čo je vlastne tak široko používaný pojem globalizácia, ktorá je na príčine takéhoto katastrofálneho stavu ?

Pri charakterizovaní pojmu „Globalizácia“ sa stretneme s nespočetným množstvom definícií. Všetky sú však čiastočné a pokrývajú len jednu, resp. viac oblastí globalizácie a slúžia na zakrytie skutočnej podstaty tohto procesu. Ja sa zhodujem s charakteristikou, ktorá, podľa môjho názoru, najviac vystihuje túto podstatu : „Globalizácia je objektívny proces koncentrácie moci nad výrobnými silami ľudstva.“ Je to proces, ktorý prebieha od samého vzniku prvých ľudských spoločenstiev a ktorý, ako každý iný proces, je riaditeľný a teda aj riadený a jeho scenár a koncepcia sú subjektívne faktory určované konceptuálnou mocou. Je to teda proces objektívny, ale subjektívne riadený. Pre našu budúcnosť a život podľa našich predstáv je veľmi dôležité, čie ciele, čí scenár, čia koncepcia zvíťazí a bude sa realizovať v rámci tohto objektívneho procesu ?

Vzhľadom na to, čo priniesla doterajšia koncepcia moci (davovo-elitárna, založená na princípe „rozdeľuj a panuj“), nedá sa očakávať, že naša lepšia budúcnosť a vyriešenie problémov, ktoré som spomínal na začiatku, bude spojené so stávajúcim systémom konceptuálnej moci. Čo nastane, keď tých niekoľko ľudí ovládne už všetko bohatstvo na tejto planéte? Na čo im potom my všetci budeme?

Keďže sa jedná o nás všetkých a je zrejmé, že my sami najlepšie vieme, čo je pre nás dobré a čo by sme chceli, mali by sme mať samozrejme možnosť tieto procesy ovplyvňovať. V súčasnom systéme máme na to ľudí, ktorí ovládajú a riadia procesy na tejto planéte za nás a nazývame ich politikmi. Jedni robia politiku na úrovni štátu – vnútroštátnu politiku, jedni riadia procesy medzi jednotlivými štátmi – medzinárodná alebo medzištátna politika a niektorí riadia procesy vo vzťahu k celému ľudstvu – globálna politika – určovanie koncepcie kam a akým spôsobom sa bude ľudstvo uberať. V našej ére tzv.“Demokracie“, by sme teda na tieto procesy a ich prospešnosť pre nás mali vplývať prostredníctvom našich „zástupcov“ – politikov. Ale ak už s veľkými problémami vplývame na vnútorných politikov, nemáme žiadny vplyv na medzinárodných politikov (v Bruseli nám vládnu ľudia, ktorých nikdy nikto nevolil), kto okrem „konšpirátorov“ vie niečo o globálnych politikoch o ich metódach a ich zámeroch? Ako je možné, že v demokratickom spoločenstve nám vládnu ľudia, ktorých ani len nepoznáme, (nie že by sme ich ešte aj volili) zastupujúci záujmy úzkej skupiny „Elity“ a nie naše? A to ešte ani s tými „Elitami“ nie je také jednoduché, pretože tak ako politika, existuje aj elita štátna a elita globálna, ktorých záujmy nie vždy musia byť totožné. (Viď v súčasnosti prebiehajúci globálny proces poklesu moci USA vo svete s ktorým sa však štátna elita USA nechce a nemôže zmieriť a čo z toho pre nás vyplýva).

Prečo tu vlastne hovoríme o tom, že nám niekto „vládne“ ak v demokracii má vládnuť ľud ?

Ak by skutočne existovala demokracia (demos – ľud,  kratos – vláda), tak by globalizmus mohol zabezpečiť dôstojný a dobrý život všetkým ľuďom Zeme. Demokracia ale neexistuje! Ani len v tej forme, ako ju hlásal Platon vo svojom Ideálnom štáte.

O akej demokracii vlastne rozprávame? Rozprávame o tom, že raz za štyri roky ľudia rituálne chodia k nejakým urnám, aby odovzdali hlas pre strany, ktoré sú buď financované, alebo priamo riadené buržoáziou, oligarchami a elitami, ktoré nemajú žiadne alebo len umelé demokratické štruktúry, aby potom tie štyri roky nespĺňali svoj mandát a robili svojvoľné rozhodnutia? Alebo máme na mysli tú demokraciu, keď ani tento extrémne limitovaný priestor nie je ľuďom k dispozícii? (Viď Katalánsko)

A potom, keď je niekto proti tomuto a chce viac demokracie, chce, aby sa ľudia zapájali, aby mohli naozaj rozhodovať, aby mohli rozhodovať nielen v tom štáte, kde žijú, ale aj tam, kde pracujú, je v lepšom prípade antidemokrat, väčšinou však extrémista a fašista. Pretože demokracia v dnešnom zvrátenom svete znamená túto diktatúru, v ktorej žijeme.

Pojem demokracie je v našej dobe azda najviac zneužitým slovom, lebo pod jeho rúškom sa ukrýva najväčšia lož, najviac brutality, nehumánnosti a neuveriteľné množstvo zbytočne preliatej krvi. „Demokraciu“ ovláda malá vrstva modernej „stredovekej“ oligarchie (Elity). Parlamentná demokracia nie je ničím iným ako devótnym sluhom globalizmu a elít. Jedinou cestou ako sa od nej oslobodiť by mohlo byť zavedenie tzv. priamej demokracie, kde o všetkých politických a ekonomických veciach nerozhodujú poplatné parlamenty a korupční politici, ale hlasujú o nich priamo všetci voliči – čo pri dnešnej úrovni komunikácie nemôže byť žiaden problém. Pretože tento systém v snahe uchovať moc súčasne vládnucim elitám postupne a isto smeruje k fašizmu. A v zmysle starého dobrého „zlodej kričí, chyťte zlodeja“, obviňujú z toho dnešní vládcovia všetkých ostatných, len nie seba.

Len pre zaujímavosť som si dovolil vyhľadať niekoľko definícií fašizmu na internete.Najdiskutovanejšou a momentálne zrejme i najakceptovanejšou definíciou fašizmu je definícia historika a politológa Rogera Griffina z Oxford Brookes University, podľa ktorého je fašizmus: „Druh modernej politiky, ktorej ašpiráciou je vytvorenie totálnej revolúcie v politickej a spoločenskej kultúre určitého národného alebo etnického  spoločenstva. Zatiaľ čo je extrémne heterogénny v špecifickej ideológii rôznych svojich permutácií, spoločenskej podpore, forme organizácie, ktorú príjme ako antisystémové hnutie, a i v type politického systému, režimu či domova, ktorý plánuje vytvoriť, obecný fašizmus čerpá svoju internú kohéziu i citovú hnaciu silu z mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie bezprostredne alebo časom ustúpi a dá priestor obdobiu znovuzrodenia a regenerácie v post-liberálnom novom svetovom poriadku."

Podobne podľa definície amerického historika Stanleyho Paynea je fašizmus:

„Forma revolučného ultranacionalizmu snažiaca sa o národné znovuzrodenie a založená na primárne vitalistickej filozofii, ktorej štruktúra je založená na extrémnom elitizme, masovej mobilizácii a Führerprincípe, a ktorá pozitívne hodnotí násilie ako cieľ a zároveň prostriedok a má tendencie vyzdvihovať vojnu a/alebo vojenské cnosti“.

Robert Paxton charakterizuje fašizmus ako: "Spôsob politického jednania vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, o národnom potupení, o tom, že sa národ stal obeťou, a kompenzačným kultom zjednotenia, sily a čistoty, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nie príliš ochotne, avšak výkonne spolupracujúcimi s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody pomocou násilia a bez akýchkoľvek etických alebo zákonných obmedzení usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu."

Najmä prvá definícia je dosť komplikovaná, ale nechám na fantázii poslucháčov, koľko spoločných znakov so súčasným spoločenským zriadením sa v týchto definíciách nachádza.

Na základe uvedených myšlienok prichádzam k záveru, že pre každého, kto chce mať pokojný, bezpečný a zmysluplný život doma, v štáte, v Európe či na svete je potrebné rozhodnúť sa, v akej koncepcii globálnej moci chce žiť a všetko svoje úsilie nasmerovať na realizáciu tohto rozhodnutia.

Tá súčasná koncepcia moci, presadzovaná doteraz vo svete najmä nástrojom zvaným USA, svoje možnosti už ukázala. Na šťastie v poslednej dobe prichádzajú na scénu aj ďalší globálni hráči a to Čína a Rusko, ktorých terajšie chápanie konceptuálnej moci sa ukazuje diametrálne odlišné od doterajších praktík a je založené na vzájomne výhodnej spolupráci rešpektujúcej záujmy všetkých zúčastnených (Hodvábna cesta, BRIKS,...) Odlišné je aj presadzovanie tejto novej globálnej politiky a sú jasné aj osoby, ktoré za ňou stoja.

Treba sa rozhodnúť – ako chlapci na dvore ak nechcú dostať bitku – či sa pridám k najväčšiemu bitkárovi za cenu, že mu budem odovzdávať vreckové, desiatu, budem mu vláčiť tašku a robiť čo mi prikáže, alebo sa pridám k niekomu, kto je dostatočne silný a rozvážny aby ma ochránil a nechal ma pokojne žiť.

Uvedomujem si, že v dnešnom svete plnom propagandy, antipropagandy a lží, je ťažké povedať, koho sa viacej obávať. Američania ovládajú veľkú časť sveta pomocou základní a svojho vojenského rozpočtu, ktorý ďaleko prevyšuje rozpočet akejkoľvek inej krajiny (na celom svete je zhruba 800 amerických vojenských základní, ktoré ležia mimo územia USA, zvyšok sveta má okolo 30 vojenských základní mimo svojho územia) Preto zasahujú podľa svojho rozhodnutia v podstate kdekoľvek a často sa ani neobťažujú so schválením zo strany OSN (Grenada, Panama, Sudán, Irak, Pakistan, Jemen, Somálsko, Juhoslávia, Sýria, Líbya). Sú však od nás ďaleko a sme s nimi v aliancii. Tu však treba pripomenúť, že vzhľadom na skutočnosť, že „vojna je ozbrojený boj za dosiahnutie politických cieľov“ a politické ciele USA, Európy a tobôž Slovenska nemusia byť vždy totožné a Európa nemá vlastnú armádu, je nad slnko jasnejšie, čie politické ciele budú v prípade konfliktu presadené. Takisto netreba zabúdať, že všetky zmluvy a pakty doteraz platili len potiaľ, pokiaľ to vyhovovalo obom (všetkým) zúčastneným stranám.

Naproti tomu Rusko je pomerne blízko a je v aliancii inej. Treba pripomenúť, že ruské ozbrojené zásahy boli výlučne v blízkom zahraničí a to ešte s podporou autonómnych jednotiek dotknutých štátov, kde po zaistení územia neútočili ďalej ani nebombardovali hlavné mesto. Samozrejme treba spomenúť aj najväčšie traumy, ktoré máme z Ruska u nás – komunizmus a okupáciu v r.1968. Vzhľadom na objektivitu by som chcel pripomenúť, že komunizmus nebol ruský „výmysel“ a okolnosti jeho „implantácie“ do Ruska sú už dnes skoro detailne známe a dohľadatelné a Rusi na tom nemajú žiadne „zásluhy“. Okupáciu v r.1968 neospravedlňuje ani nájdenie „Pozývacieho listu“, ale opäť v záujme objektivity treba spomenúť rok 1938, kde nás zradili a zapredali naši vtedajší "spojenci“, ktorí sú mimochodom aj naši súčasní.

Komu teda môžeme viac dôverovať, na koho sa spoľahnúť? Ak je ťažké rozhodnúť sa „s“ kým, prečo tak ľahko rozhodujeme „proti“ komu? Ako si môže náš najvyšší štátny predstaviteľ dovoliť určovať našich nepriateľov bez toho, aby sa nás opýtal, či s tým súhlasíme? Asi si už bez toho aby sa nás opýtal zvolil koncepciu globálnej moci, ktorá jemu osobne viac vyhovuje. Ale vyhovuje aj nám všetkým? Prečo by sme my – malé Slovensko mali určovať našich nepriateľov? Počkajme si, či nadchádzajúce obdobie s novými globálnymi hráčmi a inými koncepciami moci neprinesie viac prospechu pre všetkých, či efektívnejšie neprinesie lepší život do nášho domu, štátu, Európy a sveta a to nielen pre úzku elitu. Nezabuchnime si dvere už teraz!

...A čo Čína ?...

Ďakujem za pozornosť

 Tézy prejavu veľvyslanca RF A. Fedotova

Peter Kasalovský :
Vyhlásenie laureátov „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“ za rok 2017

Dámy a páni,

v januári 2015 spoločne so svetovým lídrom regenerácie poškodených telových orgánov a tkanív Rongxiang Xu-om sme založili „Mierovú cenu zo Slovenska 2015“ a na pôde nášho združenia Medzinárodný mierový výbor. Odvtedy sme vyhlásili osem laureátov na základe tajného hlasovania vo výročný deň hirošimskej tragédie.

„Mierová cena zo Slovenska 2015“ nie je krytá miliónmi USD, či Eurami. Je krytá najvyššou možnou úctou smrteľníkov k tomu, čo jednotlivci, resp. skupiny ľudí konajú pre mierový život. Konajú ľudsky – humanitne, na podporu zdravého rozumu, na prospech zdravia, vzdelanosti a dôstojného života všetkých dnes, alebo v blízkej budúcnosti.

Za rok 2015 pápeža Františka, ktorého cenu má v úschove prof. Štefan Kassay, a generálneho tajomníka OECD José Angel Garciía „Za jeho prácu na prospech hospodárskej spolupráce a rozvoja medzi OECD a nečlenskými štátmi, ktorú vnímame ako jedinečný, a teda nenahraditeľný a civilizačne neopomenuteľný príspevok pre mierové vzťahy vo svete.“

Za rok 2016 boli poctení sýrsky vlastenec a podnikateľ Muhammed Attar „Za nezištnú finančnú podporu Sýrčanom a trpiacich občianskou vojnou, za zorganizovanie vyše osem tisíc dobrovoľníkov poskytujúcich prvú pomoc raneným a deťom a presadzovanie riešenia humanitárnej krízy priamo v Sýrii“.a po prvýkrát osobnosť zo SR Anton Barcík, generálny riaditeľ a.s. Považská cementáreň v Ladcoch „Za významný prínos k realizácii duchovného centra pod oblohou nad lomom na hore Butkov a kaplnky Božieho milosrdenstva, ako aj prístupovej Krížovej cesty.“

Na podporu mierových aktivít sme v tomto 2017. roku sme poctili mimoriadne slovenskú podnikateľku Moniku Babčanovú „Za vzťah k amazónskym Indiánom a ich všestrannú a finančnú podporu z vlastnej jedinečnej šperkárskej tvorby“ a filmového producenta Rudolfa Biermanna „Za historický česko-slovenský film Masaryk a prínos k rozvoju národnej kultúry“. V máji tohto roka si „Mierovú cenu 2015“ prevzali Stanislaw kardinál Dziwisz „Za celoživotné dielo a všetko to, čo vykonal pre kresťanskú Európu a celú civilizáciu ako najbližší spolupracovník pápeža sv. Jána Pavla II.“, a pre Občanov Čínskej ľudovej republiky „Za prínos k stabilite mieru, jedinečný sociálno-ekonomický rozvoj a  globálny progres, ako aj za program novodobej Hodvábnej cesty“ predstaviteľ Čínskej asociácie pre priateľstvo so zahraničnými štátmi.

V súlade s reglementom „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“ bolo zo zahraničia nominovaných deväť osobností, na hlasovacích lístkoch desiata osobnosť Gerhard Schroeder a spolu s nimi bol nominovaný prezident SR 1999-2004 Rudolf Schuster.

Nominačný zoznam bol zverejňovaný na www.hospodarskyklub.sk a prostredníctvom TASR. Obdobne ako vlani hlasujú návštevníci našej www.hospodarskyklub.sk za svojho laureáta až do konca 2017. roka.

Vo výročný deň hirošimskej tragédie 6. augusta hlasovalo celkove 20 členov. Päť členov Medzinárodného mierového výboru nehlasovalo. Do konca augusta bolo garantovi doručených dvadsať hlasovacích lístkov. Väčšina hlasujúcich využila možnosť rovnako ako v predchádzajúcom ročníku nominovať za laureátov dvoch nominovaných.

Dovoľte mi vyhlásiť výsledok hlasovania.

Laureátom sa stal in memoriam 35. prezident Spojených štátov John Fitzgerald Kennedy. Dostal na prvom mieste jedenásť hlasov a na druhom mieste štyri, spolu pätnásť hlasov.

Na druhom mieste sa umiestnili Thillo Sarrazin, nemecký politik, finančník, sociológ a spisovateľ (5 hlasov, 4 hlasy, spolu 9 hlasov) a nominovaný na hlasovacích lístkoch Gerhard Schroeder, bývalý kancelár NSR a podnikateľ (dva hlasy, 7 hlasov, spolu 9 hlasov).

Hlasy dostali aj dvaja ďalší nominovaní ruský prezident Vladimir Vladimirovič Putin a český priekopník komplexnej a psychosomatickej medicíny Jan Hnízdil.

Vážené zhromaždenie,

za laureáta zo Slovenskej republiky zo šestnástich hlasujúcich slovenských osobností hlasovalo dvanásť. Laureátom „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“ za rok 2017 bol zvolený Rudolf Schuster, prezident SR 1999-2004, člen Medzinárodného mierového výboru a laureát Zlatého biatca za rok 1999.

Na viaceré podnety z členskej základne združenia po úprave Štatútu Medzinárodného mierového výboru budú jeho novými členmi Eva Mišíková, Daniel Bohmer, Ján Breza, Ladislav Vaškovič a Viťazoslav Moric. Navrhujem rozšírenie na tridsaťjeden členov.

Vážené zhromaždenie, dámy a páni,

dcére Johna Fitzgeralda Kennedyho pani veľvyslankyni, právničke a spisovateľke Caroline Bouvien - Kennedy som navrhol odovzdanie „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“ na našom zhromaždení 7. decembra, alebo v budúcom roku. Teda v čase, keď si my budeme celoročne pripomínať túto jedinečnú osobnosť našej civilizácie a 55. výročie jej zavraždenia. A keď bude známy ďaľší laureát - víťaz verejného a tradičného hlasovania členov združenia a ďaľších osobností v závere 2017. roka. O „Roku J. F. K.“ budem hovoriť neskôr.

Vážené zhromaždenie,

dnes odovzdáme „Mierové cenu zo Slovenska 2015“ za rok 2017. S potešením vyhlasujem za laureáta prezidenta Slovenskej republiky v rokoch 1999-2004, člena nášho združenia a jeho Medzinárodného mierového výboru Rudolfa Schustera.

Oficiálne zdôvodnenie je takéto : „Za nadviazanie na tradíciu propagácie života a životných strastí brazílskych Indiánov parecízskeho kmeňa medzevskými nadšencami na čele s Jánom Benediktom, Alojzom a Michalom Schusterom z rokov 1927 a 1928, za jej pokračovanie troma generáciami rodiny Schusterovcov v období rokov 1991 - 2017 a za jeho tvorivé mapovanie slovesnou a filmovou tvorbou podporujúc slovensko-brazílske priateľstvo.“

Prosím JE Rudolfa Schustera, aby si prevzal „Mierovú cenu zo Slovenska 2015“ za rok 2017. Zaznejú slávnostné fanfáry.  V mene nášho jubilujúceho združenia a jeho Medzinárodného mierového výboru blahoželám laureátovi a ďakujem aj za počiny na prospech našej krajiny, národa slovenského a občanov spoločne s Petrom Mihókom, Jánom Miškovským a Ivanou Šoóšovou.

J.F.K. : „Ľudstvo musí skoncovať s vojnami,
alebo vojny skoncujú s ľudstvom“

Peter Kasalovský

Vážené dámy a páni,

ak sa niekomu zdá nadpis dnešnej klubovej témy povedomý, nie, nemýlite sa. Je to toľko citovaná myšlienka Johna F. Kennedyho. Známeho skôr pod menom Jack, ako John. Všetci tvrdíme, že poznáme životopis Jacka, jeho rodinné pomery, ale už menej sa zaujímame o jeho myslenie, ktoré bolo poznačené bolesťami zranenia komplikovaného Addisonovou chorobou. Bolestivo niesol tieto následky a tvrdil, že: „Život je nespravodlivý... „ A opäť už menej známe je jeho ľudsky citové pokračovanie tejto myšlienky: „... niektorí ľudia sú chorí a iní zdraví.“  Aj jeho zdravotnému stavu a životu v bolestiach sa pripisuje podiel na jeho zmysel pre spravodlivosť a podporu znevýhodnených ľudí, napr. práva černochov, snaha o zvýšenie minimálnej mzdy, zavedenie zdravotného programu pre starých ľudí a pod. Svojou prácou a schopnosťou viesť mierový dialóg sa z neho pre ľudstvo už za života stala legenda.

Jeho filozofia ozbrojeného mieru na dobu bipolárneho sveta v ktorej ju Jack musel presadzovať mala svoje opodstatnenie, ale aj svoje hranice. Matériou pre kritické uvažovanie o hraniciach „ozbrojeného mieru“ mu bol vývoj v štáte Izrael. Vo vzťahu k štátu Izrael vyjadril spomínanú hranicu aj na pôde OSN. Kennedymu v OSN nešlo o to, zakázať Izraelu moc, ktorá bola vyhradená pre USA a jeho spojencom v NATO. Ale správne odhadol vývoj politiky sionostického expanzionizmu tohto štátu, ktorý si dovolil vyhlásiť takmer 50 rokov po jeho smrti : „My, židovský národ, kontrolujeme Ameriku a Američania to vedia“ )¹. To povedal predseda vlády Ariel Šaron svojmu ministrovi zahraničia Šimonovi Peresovi 3. októbra 2001, podľa izraelského rádia Kol Israel. Jeho nástupca Benjamin Netanyahu urobil podobnú demonštráciu politiky 24. mája 2011 pred Kongresom USA, kde bol 29-krát odmenený standing ovation, vrátane všetkých nasledujúcich citátov...“ ktoré tu nemienim pre krajne sionistický obsah rozoberať.

Kennedy iste nezanechal Izraelu spomienku „priateľa Izraela“. Útoky Jacka na neslýchanú izraelskú lobbystickú prácu za jeho jadrové ambície, tie boli torpédované Kennedym, ktorý sa zasadzoval za právo na návrat 800.000 palestínskych utečencov vyhnaných v r. 1947/48 z ich susedstva a dedín. Dvadsiateho novembra 1963 žiadala jeho delegácia pri Spojených národoch realizáciu Rezolúcie č. 194 k tomuto účelu. Kennedymu už pravdepodobne neostal čas, čítať rozhorčené reakcie Izraela v novinách, lebo o dva dni neskôr bol mŕtvy.

Ak by bol Kennedy žil ďalej, bol by vplyv Izraela istotne zadržiavaný aj na inej úrovni – tej, ktorá sa týka najmä atómových zbraní. Už v 50-tych rokoch minulého storočia angažoval David Ben-Gurion, ktorý bol zároveň predsedom vlády a ministrom obrany, svoju krajinu na vývoji a výrobe atómových bômb, keď odklonil cieľ programu mierovej spolupráce Atom for Peace, ktorý Eisenhower naivne uviedol do života. Okamžite po prevzatí moci v Bielom dome, informovaný CIA o skutočnom účele Dimony, robil Kennedy všetko možné, aby Izrael donútil, aby sa takého plánu vzdal.

Aj preto východiskovým bodom prezidenta Kenedyho na pôde OSN, bola časť jedného omnoho ambicióznejšieho projektu, ktorý už 25. septembra 1961, deväť mesiacov po svojom nástupe do úradu, naznačil pred valným zhromaždením OSN:  „Dnes musí každý obyvateľ tejto planéty zvažovať deň, keď táto planéta možno už nebude viacej obývateľná. Každý muž, každá žena a dieťa, žije pod nukleárnym Damoklovým mečom, ktorý visí na tenkej nitke, ktorá môže byť hocikedy následkom nehody, alebo chyby, poprípade šialenstvom roztrhnutá. Tieto zbrane vojny musia byť odstránené, predtým než odstránia ony nás. […] Preto je náš zámer, zamerať výzvu na Sovietsky zväz, postupovať spolu nie v pretekoch zbrojenia, ale pre v pretekoch v záujme mieru – aby sme spoločne vykročili, krok, čo krok, etapa po etape, až po dosiahnutie všeobecného a úplného odzbrojenia“ . Táto správa bola Nikitom Chruščovom dobre prijatá a ten dôverným 26-stranovým listom z 29. septembra 1961, doručeným tajným kanálom, to potvrdil. Napriek iným krízam vo vzťahu týchto dvoch veľmocí, pokračovali Kennedy a Chruščov v tejto tajnej korešpondencii, ktorá obsahuje celkovo 21 listov, v ktorých projekt odstránenia atómových zbraní hral dôležitú úlohu.

V roku 1963 viedli rokovania k zmluve o prvom obmedzení jadrových pokusov, ktorá zakázala atómové testy v atmosfére a pod vodou, podpísanej Sovietskym zväzom, Spojenými štátmi a Veľkou Britániou 5. augusta 1963. Šesť týždňov neskôr, 20. septembra 1963 vyjadril Kennedy svoju hrdosť a svoju nádej pred Spojenými národmi:

„Pred dvoma rokmi som povedal na tomto mieste, že Spojené štáty navrhli a boli pripravené podpísať zmluvu o obmedzení jadrových zbraní. Dnes je táto zmluva podpísaná. Neprinesie koniec vojen. Nezruší zásadné konflikty. Nezabezpečí všetkým slobodu. Ale môže byť pákou, a hovorí sa, keď Archimedes vysvetľoval princíp páky, mal povedať svojim priateľom: „Dajte mi pevný bod a ja pohnem svetom“. Moji milí spolubývajúci na tejto planéte, zaujmime tu na tomto zhromaždení národov stanovisko. A pozrime sa, v našej dobe, či dokážeme svet pohnúť správnym smerom k spravodlivému a trvalému mieru“. )²

Možno, že Inšpiráciou a súčasne varovaním pre Kennedyho prácu na grandióznom pláne mierového plánu boli slová jeho predchodcu 34. prezidenta USA. Dwight David Eisenhowera, ktorý na adresu vojensko-priemyslového komplexu povedal:

„Spojenie obrovského vojenského establishmentu a rozsiahleho vojenského priemyslu je pre Ameriku novou skúsenosťou. Celkový ekonomický, politický, dokonca duchovný vplyv je cítiť v každom meste, štáte, v každom vládnom úrade. Uznávame naliehavú potrebu pre tento vývoj. Nič menej nesmieme podceniť jeho vážne dôsledky.

Vláda musí brániť neoprávnenému získavaniu vplyvu, nech už cielenému alebo nie, vojensko – priemyselným komplexom. Možnosť zničujúceho rastu tejto nežiaducej moci existuje a bude trvať. Nikdy nesmieme dovoliť aby toho spojenie ohrozilo našu slobodu alebo demokratické procesy. Nesmieme ich brať ako samozrejmosť. Iba bedlivé a uvedomelé občianstvo môže priniesť spojenie ohromnej priemyselnej a vojenskej obrannej mašinérii s našimi mierovými spôsobmi, aby bezpečnosť a sloboda mohli spoločne prosperovať.“

Nech sú špekulácie okolo smrti prezidenta Kenedyho akékoľvek, určite neobstojí teória a závery streľby osamelého strelca. Problémy, ktoré súviseli s mierovou činnosťou v poradí 35. prezidenta USA sú ďaleko závažnejšie a my sme sa ich snažili načrtnúť v tomto príhovore v niekoľkých vstupoch do prezidentovho života. Hoci v začiatkoch svojho funkčného obdobia, ako sme boli už spomínali, bol zástancom „ozbrojeného mieru“, ktorý bol veľmi módny v dobách Studenej vojny. Neskoršie sa jeho politické postoje určite dostali do hľadáčika záujmových skupín nielen z oblasti vojensko-priemyslového komlexu. A tak práve táto zmena postojov, je podľa nášho úsudku hlavnou príčinou jeho smrti. Jeho vzťah k zbraniam bol na začiatku obdobia jeho prezidentovania formovaný filozofiou, že: „Ak budeme mať nado všetky pochybnosti dostatok zbraní, budeme si môcť byť nado všetky pochybnosti istý, že ich nepoužijeme.“. Táto jeho pôvodná idea sa ukázala ako mylná a on to v funkcii plne pochopil. Dokázal to svojou činnosťou meniť k lepšiemu. Žiaľ a práve jedna z dostatočného množstva zbraní jeho pôvodnej filozofie „ozbrojeného mieru“ sa mu stala osudnou.

Dámy a páni,

osobnosti svetovej politiky sú cieľavedome vytláčené z pamäti občanov tohto sveta. Novými osobami, ktoré nadobudnú pocit, názor, ba až skalopevné presvedčenie, že sú viac ako ich predchodcovia. Mnohí si dokonca privlastňujú ich činy – počiny a napomáhajú  tomu, aby pôsobili neaktuálne, ako bytosti až historické postavy z dejín. Prípad J. F. K. je z druhej polovice minulého storočia a od jeho vraždy uplynie v novembri budúceho roka 55 rokov. Ako generácia sme mali to šťastie, že sa stal vďaka naším prarodičom a rodičom nielen legendou, ale príkladom sympatického, rozumného a mierotvorného politika v období najstudenšej vojny. Nemusel meditovať o indexe šťastia ako niekdajší francúzsky prezident, ale, žiaľ, iba na chvíľu mohol dať ľudstvu pocit, že veľmoci môžu vždy dospieť k vyrokovaniu mieru. Ľudsky nás zaujímalo, kto si vlastne objednal jeho vraždu a napriek prísľubom z Warenovej komisie o odtajnení jej zistení po päťdesiatich rokoch, tak prezident USA B. H. Obama to znemožnil v roku 2013. My sa pokúsime na každom z našich zhromaždení postupne priblížiť jeho osobnosť.

P. Mihók : Kennedy aktuálny pre súčasné USA,
pre svet a pre malé Slovensko

Prezident J.F.Kennedy prežil v Bielom dome iba tisíc dní miesto tritisíc. Mnoho nových ideí zasial, niektoré sa realizovali za jeho života iné po jeho smrti, avšak veľa z jeho snov čaká na splnenie ako odkaz dnešnej generácii. Kennedy začínal na politickom nebi USA ako jasná kométa, bohužiaľ aj s osudom každej kométy. Odvaha a mimoriadne vyvinutý zmysel pre politickú realitu boli popri štátnickom talente, rečníckom umení, podmanivom spôsobe komunikácie s ľuďmi, osobnom šarme a hlbokom vzdelaní moderného intelektuála hlavnou devízou Johna Kennedyho. Vniesol do politiky nový štýl, ktorým dokázal osloviť najmä mladú generáciu nielen vo svojej krajine, ale prakticky v celom svete. Jeho politickým krédom bol program „Nové hranice“, ktoré definuje ako rozhodnutie, ktoré USA musia urobiť nie medzi dvomi prezidentskými kandidátmi alebo stranami, ale medzi verejným záujmom a osobným komfortom, medzi národnou veľkosťou a úpadkom, medzi sviežim duchom pokroku a stuchnutou dennou realitou, medzi determinujúcou rozhodnosťou a nehybnou tuctovosťou.

K realizácii takéhoto programu bolo treba veľa odvahy a práve odvaha bola cnosť, ktorú prezident Kennedy najviac obdivoval. Vyhľadával a spoliehal sa na ľudí ktorý či v boji, športe, politike alebo v zápase o nejakú vec, dokázali, že majú odvahu a že za svoju pravdu dokážu aj bojovať. Jeho kniha „Profily odvahy“, ktorú napísal ako mladý senátor sa stala bestsellerom a oprávnene Kennedy za ňu dostal prestížnu Pulitzerovu cenu. Práve vo väzbe na Kennedyho odvahu jeden z jeho najlepších životopiscov Norman Mailer už v roku 1960 o ňom napísal: „Mal múdrosť muža, ktorý tuší svoju smrť a riskuje, že ju odplaší tým, že dá do hry svoj život.“

Kennedy bol prvým americkým prezidentom, ktorý nielenže sa narodil v 20 storočí, ale bol politikom výrazne moderným, usilujúcim sa o emancipáciu vedúcej kapitalistickej mocnosti z prežitých predstáv minulého storočia a amerických provinčných postojov k dnešnému vývoju vo svete. Toto krédo je v jeho presvedčení programové. Vo svojom inauguračnom prejave zdôraznil, že svet je výrazne iný a nová generácia Američanov musí vziať na vedomie tento zmenený svet. Stanovisko, že základné problémy pred ktorými dnes stojí svet nepripúšťajú vojenské riešenia deklaroval verejne a proti hlasu propagujúcim atómovú vojnu zdôrazňoval zachovanie mieru ako základnej podmienky a hodnoty ľudskej existencie. Snaha spojiť svet moci a svet ideí bola vždy v centre Kennedyho úvah. Sprostredkovanie vzťahov medzi mocou, intelektom a hodnotami našlo aj svoj konkrétny výraz vo významnom začlenení vedy a intelektuálov do riadenia americkej spoločnosti. Práve táto skutočnosť odlíšila Kennedyho od všetkých jeho predchodcov do takej miery, že podľa jeho súčasníkov bol prvým americkým prezidentom, ktorý zabezpečil v americkom verejnom živote dôstojné a čestné postavenie pre umenie, hudbu a literatúru.

Dámy a páni chcel som sa s Vami podeliť o pár myšlienok, ktoré aj mňa vtedy ako mladého študenta názorovo výrazne ovplyvňovali, tak ako mnohých iných mladých ľudí na všetkých kontinentoch. Naviac ide o myšlienky, ktoré nepatria len do historického profilu Johna Kennedyho, ale sú aj aktuálnym odkazom tak pre súčasné USA, svet a aj malé Slovensko.