Andalúzske pobrežie
Apartmány









Pozvánka


Invitation


Ako von zo súčasnej "domácej mizérie"?

Do Pálffyho paláca prišlo 77 členov združenia, 11 hostí z Českej republíky, Nemeckej spolkovej republiky, Ruskej federácie a traja hostia zo Slovenska. Predstaviteľ združenia P. Kasalovský zvolal neverejné klubové zhromaždenie, aby si účastníci mohli pohovoriť o tom, čo sa "to" deje, ako sa javí blízka a vzdialenejšia budúcnosť. Čo urobiť, aby sme sa dostali zo súčasnej mizérie a napomohli generačnej výmene, či dokonca k spoločenskej očiste. Po začiatku zhromaždenia došli ďalší traja hostia z Prahy, ktorých rýchlik mal značné meškanie a boli problémy na autostrádnej spojnici medzi Prahou a Bratislavou.

Úvodné slovo pod titulom "Že by konšpirácia?" predniesol P. Kasalovský. Zverejňujeme ho rovnako ako dokument s názvom "Nie vízia a stratégia, ale generačná výmena a nové myslenie, návrat k zdravému rozumu a humanite". Na jeho reč nadviazal slávnostný akt vyhlásenia dvoch nových laureátov Zlatého biatca. "Naši laureáti Zlatého biatca, ľudia s novým myslením ...", tak končil príhovor k PhDr. Kataríne Hatrákovej a Ing. Romanovi Fundárkovi. Dodal, že sú pýchou a nádejou, že sa pohneme k lepším časom.

Prof. Juraj Sipko, riaditeľ Ekonomického ústavu SAV, hovoril na tému : "Súčasný stav a perspektívy vývoja jednotnej meny - eura". Tento dokument zverejňujeme. Dr. Ján Šály pripravil II. časť témy O čom asi je slogan Warrena Bufetta :"Banka:  Vaše peniaze nie sú stratené, ale ich má niekto iný..." alebo Dve základné funkcie kapitálu a budúci vývoj. Aj tento dokument zverejňujeme. Zverejňujeme aj neprenesené dokumenty : kolektív autorov "Bájka o slovenskom liberalizme" a úvahu K. Hatrákovej "Všetci nie sme ľahostajní".

V záverečnom slove P. Kasalovský informoval členov aj hostí o novembrovom a decembrovom zhromaždení, o návrhu podnetu prezidentke SR Z. Čaputovej a predsedovi NR SR A. Dankovi, ktorý by mal iniciovať, aby pápež František zvolal celosvetovú mierovú konferenciu. Dokument bude predložený po zapracovaní pripomienok členov nasledujúcemu neverejnému 124. riadnemu zhromaždenia a celkove 275. podujatiu združenia. Účastníci potom diskutovali takmer 90 minút o ponetoch, ktoré zazneli na zhromaždení, no i o vnútropolitickej situácii.

-vs- Foto : E. Szombatová
P. Kasalovský v rozhovore s prof. J. Masarikom P. Kasalovský v rozhovore s prof. J. Masarikom
Riaditeľ CINRE MUDr. I. Vulev, PhD sa po prvýkrát zúčastnil klubového podujatia Riaditeľ CINRE MUDr. I. Vulev, PhD sa po prvýkrát zúčastnil klubového podujatia
Laureáti Zlatého biatca PhDr. Katarína Hatráková a Ing. Roman Fundárek Laureáti Zlatého biatca PhDr. Katarína Hatráková a Ing. Roman Fundárek
V popredí stále dynamický genmjr. Ing. S. Naďovič V popredí stále dynamický genmjr. Ing. S. Naďovič
Prof. J. Sipko v rozhovore s jedinečnou šperkárkou a s laureátkou Mierovej ceny zo Slovenska 2015 za rok 2016 Ing. M. Babčanovou Prof. J. Sipko v rozhovore s jedinečnou šperkárkou a s laureátkou "Mierovej ceny zo Slovenska 2015" za rok 2016 Ing. M. Babčanovou
Dr. Ján Šály Dr. Ján Šály

Úvodné slovo P. Kasalovského na neverejnom 123. riadnom zhromaždení a celkove 274. podujatí združenia na tému :

"Že by konšpirácia ?"

Dovoľte krátku úvahu na úvod dnešného zhromaždenia.
Sme pred jubileom zmeny režimu, o ktorej budeme hovoriť o tri týždne. Čo sa dovtedy stane, tak to nie je vecou nejakej božskej, či skôr nadpozemskej a všemocnej bytosti, ale podľa všetkého "zabetónovanej skupiny", ktorá dlhodobo - a to takmer polstoročie - riadi viac ako umne, teda až geniálne vývoj spoločnosti. Predovšetkým dokázala poslať k zemi minulý režim a to tak, že posunula do väčšiny vedúcich funkcií osoby, ktoré s ním nič nemali. Ich vlastnosti spôsobili hlboké sklamanie najširších vrstiev z režimu. Nadutosť, arogancia, majetníctvo, chamtivosť, korupčnosť, zradnosť - podlosť ap. sa na chvíľu javili ako odpálené do nenávratna.

Šancu dostali akože noví ľudia, z ktorých väčšina však mala v sebe tie ľudské vlastnosti, ktoré demoralizujú a vedú k postupnému a celkovému úpadku spoločnosti. Teraz sa súčasní lídri pripravujú oslavovať "veľké jubileum", ktoré síce bolo šancou na zmenu k lepšiemu, lenže s inými osobami. Scenár rozkladu má však reprízu. Rozčarovanie širokých vrstiev a v nejednom prípade až občianska rezignácia sú faktom. To však lídri politických strán a ich pomocníci popierajú, alebo, obviňujú za to svojich protivníkov. Boli časy, keď také scenáre tvorili a rozvíjali tajné služby na želanie akoby všemocných.

Len sa zamyslime, kam dospela naša spoločnosť... ?! A čo to zapríčinilo ?
Mnohí ľudia sa neboja vnútornej politiky, lebo jej nerozumejú, chápu ju len ako božie dopustenie, vec, ktorou nás Boh skúša. Potom samozrejme v nej majú navrch ľudia, ktorých hodnota je takpovediac záporná. Problém je v tom, že dostali hlasy - mandát tých, ktorí využívajú volebné právo. I keď už dávno nejde o vôľu väčšiny pre ktorúkoľvek politickú stranu a jej kádre, tak "demokraticky" získanú moc menšinou využívajú na svoj osobný prospech. Akoby v našom národnom /i národnostnom/ rode jestvovali na slnečnej strane - v popredí iba ľudia, ktorí majú schopnosť predať svoj charakter a česť. Celé toto volebné obdobie čestní ľudia akoby prehrávali v myslenom zápase o charakter a vôbec o smerovanie našej spoločnosti.

Súčasné média bez výnimky sú v úlohe sprievodcov po krajine, kde vládne temno, poskladané z činov  adeptov politiky všetkých smerovaní a také osobnosti, ktoré sa tomu bránia sa prezentujú ako epizódne postavičky. V dejinách minulého storočia a prvých dvoch dekád nášho storočia je takých príkladov viac ako dosť. Časom sú tieto zbožňované osoby /predstavitelia doslovne klanov/ obnažené, a nasleduje obdobný kolotoč, ktorý je poháňaný takpovediac zlom, či dokonca vírivka, ktorú nemožno zastaviť. To nie je sci-fiction, to je presne naprojektovaná realita - monštrum. Takpovediac osladzovaná, a to neodôvodneným a neraz nezmyselným zvyšovaním životnej úrovne. Dokonca sa tu rozvinula falošná solidarita /potupenie princípov zásluhovosti/ na úkor tých, ktorí sa pričiňujú, alebo sa postarali o rozvoj našej spoločnosti v konkrétnych jej oblastiach. Lenže,  k zmene myslenia na prospech ľudskosti - vyťaženiu zdravého rozumu nedochádza, ba skôr ide už o jeho viditeľnú deformáciu, keď v jednotlivých prípadoch a dokonca v masovom meradle prestáva platiť nepísaný zákon - odveký princíp, že dobro víťazí nad zlom. Celý čas ide v tejto klanovej spoločnosti, ktorej ekonomický základ položila privatizácia totiž o to, zbaviť ľudí vlastne vôle. Byť bez vlastnej vôle znamená byť biorobotom v službách vôle a cieľov niekoho iného.

Pred naším zhromaždením som sa stretol s celým radom našich členov. Či sa na konci budúceho februára dopracujeme ako spoločnosť k novej šanci, to sa mi vidí pomaly ako najtajomnejšie tajomstvo vzniku života na tejto planéte.

Naši laureáti Zlatého biatca, ľudia s novým myslením ...

Dámy a páni,
Vážené zhromaždenie,

V úvode slávnostného aktu si dovolím pripomenúť po vyslovenej myšlienke troch laureátov Zlatého biatca. "... Máme slobodu, môžeme hovoriť, môžeme tvoriť. Lenže so slobodou sme sa nenaučili narábať. Hovorí sa všetko možné, aj sa píše, aj sa kritizuje, aj sa navrhuje. Ale vzniká priam chaos názorov, mienok, skupín. A trhové hospodárstvo nielen uvoľnilo energiu jednotlivcov a skupín, ale ich začalo aj kaziť. Začali triumfovať peniaze ako také, nie podnikateľská služba ...". To je myšlienka zosnulého, ale v našej pamäti svojími myšlienkami, názormi a otvorenosťou trvale prítomného, nášho sympatizanta Jána Chryzostoma kardinála Korca zo 16. marca 2001. V tom roku bol vyhlásený za laureáta Zlatého biatca s vedomím Jána Pavla II,

" ... Chcem poďakovať za toto neštandardné fórum. Sergej Kozlík hovoril, že to chce silnú myšlienku. Myslím si, že to bola dobrá, silná myšlienka organizovať čosi, čo ste nazvali brainstorming. Priznám sa, že mi bolo najbližšie asi vystúpenie Š. Chudobu, pretože nechcem len hovoriť, ale odniesť si podnety, postrehy a myslím, že vystihol, čo by robil on, keby bol premiérom. Zrejme by sa sústredil na to, aby sme nefinancovali toľko pasivitu, ale aby sme viac financovali aktivitu a motiváciu. Priznávam to, pripúšťam to, myslím si, že je to presný postreh a že je to jedna z oblastí, kde máme zrejme najviac rezerv ...". Takto vecne, ale aj s úctou ku klubovému auditóriu hovoril premiér Mikuláš Dzurinda na brainstormingu, ktorý sa konal 28. marca 2001. Bol zvolený za laureáta Zlatého biatca. " ... Ja si myslím - keď chcete: o demokracii -- že nie vtedy funguje demokracia bezchybne, keď v nej nie sú podvody, aféry, ale vtedy, keď sa tieto aféry dostávajú na verejnosť a nemôžu sa ututlať. A tu musím podpichnúť našich protivníkov ešte raz: Veru, nestačí, keď sú politici čestní - musia tak aj vyzerať. Alebo ešte lepší je variant, keď nestačí, že vyzerajú čestne, ale čestní aj skutočne sú... A ešte niečo, životne dôležité: trocha humoru, prosím pekne. Lebo kto má humor, všetko vie. Kto humor nemá, ten je všetkého schopný...".

Výnimočný zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Maďarsku Gregor M. Papucsek prezentoval takýto názor v diskusii na zhromaždení, po ktorej si prevzal Zlatý biatec. Stalo sa tak 14. decembra 2009.

Je tu opäť čas, keď mám tú česť vyhlásiť nových laureátov Zlatého biatca s poradovým číslom 266 /číslo puncu 12, 2017-2020/ a 267 /číslo puncu 13, 2017-2020/ , alebo so slovenským poradovým číslom 199 a 200. To je dané Štatútom nášho Zlatého biatca, podľa článku VIII. z 10. apríla 2006.

Noví laureáti majú z toho, čo pripomenuli pred rokmi Zlatým biatcom poctené osobnosti, spoločné toto:
  • napriek tomu, že nie sú anjeli, alebo nemajú aspoň anjelské krídla, tak sú nadšencami práce a sú príkladom zodpovednosti na svojom pracovisku, vo svojom okolí a v spoločnosti;
  • sú príkladom aktívneho života, v ktorom majú prioritu odbornosť - vzdelávanie sa, pracovná, občianska a človečenská angažovanosť;
  • sú príkladom čestnosti.

Zdôvodnenie udelenia Zlatého biatca pani PhDr. Kataríne Hatrákovej a Ing. Romanovi Fundárkovi nepotrebuje komentár. Sú to ľudia novej doby a s novým myslením, ktoré neraz komplikuje ich pôsobenie v spoločenskom, pracovnom i osobnom živote. A preto sa im dostáva najvyššej úcty v našom 26-ročnom združení. Psychologička PhDr. Katarína Hatráková "Za občiansku a profesionálnu statočnosť demaskovanie pomerov v zariadení Čistý deň" a podnikateľ Ing. Roman Fundárek "Za tri desaťročia kvality predaja a servisu výpočtovej techniky, poradenstva a firemnej kultúry ITNets, s.r.o.", to je naša pýcha a nádej, že sa pohneme k lepším časom.

Dr. Peter Kasalovský, predstaviteľ združenia od 1993. roka


Prológ na 24.10.

Nie vízia a stratégia, ale generačná výmena a nové myslenie, návrat k zdravému rozumu a humanite

Vážené zhromaždenie,
    Viac ako štvrťstoročie sme nezávislé združenie v slovenskej spoločnosti a bez zveličovania sme v nejednom smere prispeli k tomu, že Slovenská republika neživorí, ale podľa súčasných a elitám vyhovujúcim hodnotiacim kritériám je dokonca úspešnou, či dokonca akýmsi tigríkom nášho priestoru v Európe.
    Pred mesiacom som pôvodné úvodné slovo hodil do koša, keďže pán podpredseda vlády Richard Raši prezentoval víziu našej krajiny do roka 2030.     Už som si zvykol za vlády s účasťou SMER SD, že nie sme prizývaní na oponovanie významných dokumentov. Nie sme po vôli. S určitou uštipačnosťou dodám, že významných dokumentov  niet, a nebolo.
    Prelistujte si náš www.hospodarskyklub.sk a bude vám jasné, že nikto v tejto spoločnosti nemal toľko kritických výhrad k politike vlád za účasti SMER SD a ponúkol na každom zhromaždení aspoň jeden podnet na riešenie  problémových  otázok hospodárstva a vôbec spoločnosti.
    Mali by sme byť dotknutí, že sme neboli opäť a tradične oslovení vyjadriť sa. Faktom je, že viacerí naši členovia sa k vládnemu dokumentu dostali. Mali k nemu pripomienky. Pravdou je, že dokument nezožal spontánny potlesk. Osobne som si vypočul „neoficiálne“ celý rad výhrad.
    Národný konvent, ktorý dokument odobril je výberovým spolkom vládnej koalície. Vytvára zdanie jednoty vlády a verejnosti vrátane tretieho sektoru. Kto tam sedí, má akože honor a právo na  osobnú zaujímavú perspektívu. To tu už bolo ! Nie je však jediným spolkom takéhoto druhu.
    Základná otázka znie : na čo je vôbec pol roka pred parlamentnými voľbami vízia a stratégia rozvoja Slovenska do roku 2030 ?! Bez seriózneho odpočtu plnenia cieľov a konkrétnych záväzkov z programových vyhlásení  vlád za účasti SMER SD a pochopenia podstaty problémov.
    Na druhej strane to tak aj trochu chápem, lebo ideová potencia politických strán v opozícii sa pokojne dá nazvať impotenciou, a to je tak asi všetko. 
 
Dámy a páni,

naša spoločnosť a život v nej nie je taký radostný a takmer závideniahodný, ako ho vykresľujú predovšetkým predstavitelia SMER SD, ktorá je najsilnejšou parlamentnou stranou. Slovensko sa vskutku podstatne zmenilo, ale vôbec nie na harmonicky sa rozvíjajúcu krajinu s vlastnou hospodárskou základňou a štedrým sociálnym systémom. To tu funkcionári vo svojich prejavoch navonok vytrvale pripomínajú.
    Sme obslužnou krajinou bez národného hospodárstva. Sme krajinou služieb voči zahraničným  a minimálne aj domácim vlastníkom hospodárskych organizácií. Za minulého režimu vybudované, privatizované domácimi kompradorskými osobami a po čase predané do zahraničných rúk.
    Miliardy neputovali do štátnej pokladnice ani na potrebný rozvoj domácej infraštruktúry, ale k súkromným osobám. Keby štátny majetok predal štát, tak by boli vtedy, hneď a zaraz zdroje na zdravotníctvo, dopravu, školstvo, vedu, sociálne zariadenia a výstavbu nájomných bytov.
    Prečo teraz máme akceptovať, či dokonca jasať nad víziou a stratégiou rozvoja do roku 2030, keď vlády za účasti SMER SD nepochopili, že je tu nová doba a nevyhnutnosť nového myslenia. Vo všetkých odvetviach, a to aj v oblasti ochrany a tvorby životného prostredia.
    Dnes, keď si uvedomujeme, že do popredia mala vystúpiť predovšetkým koordinačná funkcia ministerstiev a napĺňanie vôle ľudu tak, ako ju vyjadruje demokraticky zvolený parlament, a nie jeho „riadenie“. Aké sú výsledky jednotlivých členov vlády a ich rezortov, kde sú tie úspechy ?!
    Najdôležitejší rezort : zdravotníctvo. Organizácia a riadenie v celom rade prípadov sa nezmenilo. Azda iba to, že káva z automatu v nemocnici nestojí 40-50 centov, ale jedno euro. Jestvujú však  malé, väčšie, no i celoštátne pracoviská, ktoré fungujú podľa predstáv občanov – pacientov.
    Ako je vôbec možné, že sa toleruje a dokonca zdôvodňuje ako nevyhnutné „turecké hospodárenie“ a stámiliónové dlžoby zdravotníckych zariadení ?! Koľkí vedúci pracovníci boli vzatí na zodpovednosť ?! A to sa nebudeme venovať tomu, ako sa realizovali investície v tomto rezorte.
          Ešteže v hodine dvanástej rezortná ministerka Andrea Kalavská dostala od vlády podporu na  reformu vďaka tomu, že rozumie  dnešným a budúcim potrebám zdravotníctva, no i svojej sympatickej zaťatosti. Bývalí ministri sa ukázali skôr ako hasiči, či sanačná služba.
    Doprava ako taká. Dokončenie autostrádnej siete sa neudialo, opäť sa odložilo a premrhali sa stámilióny.  Rozvíjajúca sa letecká a vodná doprava je naďalej veľkým snom. Tak ako neslávne skončilo prepojenie Dunaja – Váhu a Odry s Baltickým a Čiernym morom, na ktorom sme aj my pracovali.
    Školstvo a veda : jednou vetou. Je to zázrak, že ich máme, a to vďaka ľuďom. Výsmechom je vyše štyridsať vysokých škôl na území SR a najvyšší počet absolventov sociálnej práce a masovej komunikácie v porovnaní s najvyspelejšími ekonomikami sveta /a blízkeho kozmu/.
    Nemáme vysokoškolsky vzdelaných ľudí z celého radu odborov, napríklad nemáme lekárov. A keď by sme aj mohli mať, tak odídu do zahraničia a to sa vzdelávali za peniaze daňových poplatníkov. Nie sme schopní formulovať záväzky pre tých, ktorí sa tu vzdelávajú bezplatne.
    Nie pre západné štáty, ale pre potreby tých, ktorí to platia. Kto konečne pochopí, že treba spoplatniť vysokoškolské štúdium ! Dokonca aj podnikové štipendia sú dnes nezmyselné, lebo sú bez konečného efektu. Inak povedané, v tichosti pripravujeme odborníkov pre západnú Európu.
    A k nám priťahujeme odborníkov z východnej aj južnej Európy. A ešte máme z toho radosť. Čiže, nielen privatizované firmy v rukách zahraničného kapitálu, ale aj naši odborníci a „nedostatkové kádre“ ako opatrovateľky zvyšujú životnú úroveň nami uctievaných štátov a ich ekonomík.
    Sociálne zariadenia, ich nedostatok je hanebný a potvrdzuje, že v našej krajine sa pramálo zmenil vzťah k starým ľuďom. Koľko stojí miesto v domove dôchodcov, v domove so sociálnymi službami ?! Pre väčšinu ľudí v tejto krajine priemerný mesačný zárobok a kus šťastia, alebo k tomu aj všimné za miesto.  

Priatelia,
to nie je plač nad rozliatym mliekom. To mi prišlo na myseľ po tých chválospevoch na víziu a stratégiu SR do roku 2030. A to pán Richard Raši už pripomenul, že na realizáciu takého projektu bude 13 miliárd Eur z EÚ v období do roku 2027. Také zdroje, s ktorými by sa dali urobiť zázraky.
    Také, o ktorých ľudí hovorili pred tridsiatimi rokmi. A dnes tu vicepremiér hovorí, "Chceme, aby bolo Slovensko v roku 2030 krajinou úspešných a trvalo udržateľných regiónov, aby bolo krajinou, ktorá poskytuje kvalitné a bezpečné prostredie pre zdravý a plnohodnotný život všetkých občanov."
    Mohli by sme hovoriť o našej zamestnanosti, o predškolských zariadeniach, o podmienkach na voľnočasové aktivity detí, mládeže a dospelých, o zdravých a nezdravých potravinách, ako aj o športoviskách, a samozrejme, o ochrane a tvorbe životného prostredí v našom okolí.
    Chráň Boh túto krajinu pred diktátormi takýchto vízií a stratégií. Plné ústa majú o tom, že nemáme a budeme mať menej ľudí na prácu. Akoby nejestvovala iná vízia, že sa potreba ľudí na prácu bude významne znižovať robotizáciou, a vôbec novými technológiami. Nie v dôsledku kríz.
    V automobilkách na Slovensku vám môžu ozrejmiť, prečo dochádza k znižovaniu počtu pracujúcich /!/. A to nie je len o automobilkách, ale aj o tom, že  trebárs rastie počet samoobslužných pokladníc vo veľkopredajniach potravín, v doprave, na čerpacích staniciach PHM a EE a inde.
    Ľudí bude viac ako dosť, ale budú odchádzať preto, že nemajú také životné podmienky, ktoré by im umožňovali „zdravý a plnohodnotný život“. Nie je tomu ani desaťročie, čo SMER SD sľuboval výstavbu nájomných bytov v celoštátnom meradle. Koľko pribudlo nájomných bytov ?!
    Funguje to inak. Mladý človek je tlačený k tomu, aby si kúpil byt do vlastníctva, a tak sa podpísal novodobým faustovcom. Developeri stavajú veľmi draho, banky poskytujú hypotekárne úvery až do dôchodkového veku budúcich veriteľov a tí sú vazalmi bez šance správať sa a žiť slobodne.
    Príklady  takej Viedne a jej nájomných bytov sú predsa nežiaduce. Predražovať nájomné byty, to už by nebolo o voľnej tvorbe cien – podľa trhovej situácie. A banky akoby boli hluché na cifry o tom, že pod hrozbou, alebo priamo pod exekúciou je takmer polmilióna našich občanov.
    Len si predstavte, že by boli dostupné nájomné byty a za primerané ceny ... To by sa mladým vstupovalo do života, a to ešte bez obáv zo straty práce a z choroby. Mám na pamäti, keď vláda V. Mečiara urobila z ľudí „milionárov“, keď im za relatívne prijateľné ceny odpredala byty.
    Vtedy sa ľudia nevzrušovali, že sa o byty – o vlastníctvo treba starať, a čím bude staršie, tak ho aj sanovať za čoraz viac peňazí. Uprednostnilo sa vlastníctvo bytov, a teda nový druh občianskej neslobody. Tak ako žitie na dlh je vlastne limitujúcim faktorom  občianskej a ľudskej slobody.
    Developeri majú „na voľno“, ale musia sa spoliehať na finančníkov a tí zas na štátnu moc. Títo traja sú na sebe závislí až paraziticky. Takže, banky majú navrch, lebo vlastne určujú, čo má byť, ako to bude – nebude, a nikto im nesiahne na ich spôsob bankovníctva, a keď, tak pohorí.
    Nejeden z vládnych činiteľov to už pocítil, lež nepriznal. Tak ako je tabu povedať, že tých tridsať rokov mohlo byť oveľa úspešnejších a tiež sociálne spravodlivejších. O tom nám kedysi v roku 1996 v bývalom hoteli Forum rozprávala podnikateľská legenda Tomáš Baťa.
    Iná legenda prof. Jeffrey Sachs o tri roky neskôr v telemoste vyzývala naše členstvo, aby konalo podľa vlastného rozumu, a nie podľa želaní zvonka. Povedal jasne, že len my si môžeme vytvoriť podmienky na rozvoj a nedostať sa do područia zahraničného kapitálu, ktorý je nemilosrdný.
    Preboha, zabudnite na Junkersa, a jeho komisiu. Pozrite sa pokojne na to, ako funguje a pôsobí Európska únia, ako je v erozívnom procese kvôli nadutosti, či domnelej genialite niektorých západných vodcov. Takmer do zabudnutia dotlačili strojcov základne novej Európy a bezpečnejšieho sveta.
    Schuman, Mitterand, Kohl, Adenauer, de Gaulle, a spoza Oceánu trebárs J. F. Kennedy, to sú ikony, ktoré ich mátajú nielen v noci, ale aj vo dne. Neraz som si vypočul od našich činiteľov, že dnešní lídri majú navrch. A tí, ktorí išli do politiky s rozumom, kultúrou a korektne, tak sú spomínaní vtedy, keď ich nemožno nespomenúť.
    Niektorí naši lídri sa vzrušujú, že je tu trend poklesu vlastníctva v najširších vrstvách obyvateľstva. Keby sa tak vzrušovali nad objemom svojich majetkov, ako aj sociálnym prepadom naši ľudí v porovnaní s vyvolenými v minulosti aj dnes, tak by tu dnes nemali kauzu Kočner a kopec iných.
    Kedysi mi Gustáv Husák povedal, že koncepciami treba poveriť tých, ktorí prekážajú a nemajú zmysel pre realitu a nedovidia za roh. Len by som  chcel počuť, koľko ľudí pracovalo na niekdajšom ministerstve priemyslu, alebo na SPK a koľko na súčasnom ministerstve hospodárstva ...
    Súčasnosť je prinajmenej na úrovni trojnásobku. A tak sa nemôžeme diviť, že tie vládne reči o znižovaní administratívy na ministerstvách a centrálnych úradoch skončili v odpadovom koši.  Chcieť výkaz dennej práce od každého pracovníka, tak to bola z našej strany drzosť, ba nehoráznosť.
To by bolo, keby jestvoval odpočet činnosti ministerstiev a im poriadených organizácií, ale aj na Magistráte Bratislavy a na VÚC za mesiac, polrok a rok a potom za volebné obdobie. Ani by som sa nepomýlil, keby boli podstatne častejšie výmeny  vedúcich pracovníkov.
    Je tu čas priznať si, že je nutná výmena ľudí, nie za štyridsiatnikov, ale za tridsiatnikov. Za nové tvár, ktoré majú vzdelanie, výchovu, kultúru, invenciu a ambíciu byť najlepší na svojej pozícii. S úctou k histórii, k národu, k iným národom a k tým, ktorí sa dostali medzi najlepších vo svete.
    Takých, ktorí vnímajú, že prezidentský protikandidát Z. Čaputovej bol vlastne svojou chabosťou strojcom jej  jednoznačného víťazstva vo finále. Potrebujeme vskutku zmenu, ktorá však vyžaduje veľkosť ducha. Ťažko uvolniť miesto vzdelanejším a pripravenejším na súčasné podmienky práce.
    Starým a zaslúžilým ľuďom práce sa treba pokloniť, vzdať im úctu, ale nenechať ich trápiť sa na vysokých pozíciách. Konečne treba dobudovať aj kontrolné orgány, ktoré budú „mínami“ pre korupčníkov a zlodejov. Zvýši sa síce nebezpečenstvo chýb a omylov, ale bude zvládnuteľné.
    Mali by sme hovoriť aj o orgánoch činných v trestnom konaní, ale aj v občianskych veciach, no i o katastroch, kde je toľko „divočiny“, že Augiašov chlieb je čistým  hospodárskym dvorom. Bolo by treba hovoriť aj o bezpečnosti a obranyschopnosti našej republiky.
    Je tu problém s fyzickou zdatnosťou obyvateľstva, ale aj s mizernou úrovňou vlasteneckého cítenia a schopnosťou postaviť sa na obranu vlasti, aj vlastnej rodiny a súputnikov. Spoliehať sa výlučne na spojencov, to by nám nemalo stačiť, veď tu sú skúsenosti z rokov 1939 a 1968.

Dámy a páni,
projekt pre najbližšie štyri vlády mohol vzniknúť akurát medzi bohmi, ale to, čo treba v najbližších dvoch-troch rokoch vykonať, to je záležitosť pre nový parlament a vládu. A potom, zakážme vláde určovať, ako sa má vyvíjať súkromný sektor, veď sme predsa v trhovom hospodárstve.
    Na záver niekoľko myšlienok o tom, prečo odmietam a so mnou mnohí z prítomných takéto pokusy o diktát, čo má a čo nemá byť v našej krajine. A to aj zo strany opozície a tiež najrôznejších občianskych aktivít. K občianskej verejnosti treba chodiť s pravdou a nie so zbožnými želaniami.
    Ešte sme sa nenaučili, čo by malo znamenať v dennej praxi „Vox populi vox Dei“. Ani to, že demokracia sa rovná poriadku a disciplíne. To vrece, z ktorého sa teraz /rok-dva/ sypú najrôznejšie bonusy pre masy  takpovediac popravilo princíp zásluhovosti. Aj v dôchodkovom systéme.
    Je to až neuveriteľné, že tí, ktorí majú na naše pomery relatívne slušné dôchodky sa považujú za škodnú. Akoby neodvádzali poistné na základe ktorého im bol vyrátaný dôchodok. Väčšina z nich sa celoživotne vzdelávala, vynikala v práci, alebo v inej ľudskej činnosti, a je „mimo“.
    „Mimo“ je preto, že si vyslúžila vyšší dôchodok. O tom však nikto ani pred tridsiatimi rokmi, ale ani dnes nechce počuť, že rovnostárstvo je neprípustné. Zmena režimu a spoločenského poriadku vôbec a celý rad  ďalších udalostí svojím spôsobom poškodili niekoľko tisíc ľudí.
    Napríklad, za tú istú prácu kedysi bolo 1000.- Kčs/SK a dnes 400.- Eur, teda 12 000.- Kčs/SK a taký rébus pre výpočet dôchodku by vskutku nevyriešil ani génius Einstein či magický boss Copperfield. Tých niekoľko tisíc ľudí z roka na rok sa vlastne nechtiac stalo obeťami nového režimu.

Vážení členovia a hostia,
    Je najvyšší čas otvoriť paláce a úrady novej generácii, ktorá tu je vo väčšine. Aj z nej vyjdú dosť rýchle noví odborníci – lídri. Pred tridsiatimi rokmi bola situácia taká, že generačne boli na vrcholkoch moci šesťdesiatnici a nahradili ich o pätnásť-dvadsať rokov mladší
    Mám na pamäti, že niekedy v druhej polovici 80-tych rokov bol na štátnej návšteve u nás fínsky prezident, vtedy mal nejakých šesťdesiat a čosi, ale taký minister zahraničných vecí mal dvadsaťsedem rokov a ďalší mladni činitelia nemali viac ako štyridsať.
    Teda, nie vízia a stratégia, ale generačná výmena a nové myslenie, návrat k zdravému rozumu a humanite.

Boris Filan, laureát Zlatého biatca o našich médiách : „Pamätajte si! Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohto šialenstva, ktoré nám teraz vzbĺklo v hlavách a budeme sa za seba strašne hanbiť. Budeme sa prepadať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali  a čo sme počúvali. Ako sme dovolili, aby nás pár šikovných zvrhlíkov dostalo k novinám, časopisom a televíziám, ktoré sú žumpa  plná zvratkov a výkalov.
Nebudeme chápať, ako bolo možné profitovať na chorobách a nešťastí našich blížnych. Nebudeme schopní vysvetliť našim deťom  a vnukom, ako sme to dopustili. Budeme sa snažiť nemyslieť na to, akých blbcov a hlupane sme to považovali za celebrity. Budeme sa hanbiť za dobu, keď boli denne na prvých stránkach nagelovaní pajáci a usmievavé opice, ktoré neznášali väčšie série orgazmov s tým istým partnerom. Budeme hovoriť, že na vine vtedy boli oni, akísi neurčití oni, a tí budú medzi nami a budú ukazovať prstom na niekoho neexistujúceho.
Ale my sme spolupáchatelia tohto hnusu, nie iba tí čo to píšu, vydávajú a vysielajú. My s nimi ochotne kolaborujeme tým, že to  pozeráme, počúvame, čítame a kupujeme.“ 
Iba toľko som Vám chcel povedať, respektíve nie chcel, ale musel, lebo už mi praskne hlava od toho mlčania.“
 


Prof. j. Sipko : Súčasný stav a perspektívy vývoja jednotnej meny - eura


Druhá časť úvahy o slogane Warrena Bufetta ...


Všetci nie sme ľahostajní

Som vďačná za toto milé prijatie, i keď - priznávam - formulácia na osvedčení o udelení Zlatého biatca "...za občiansku a profesionálnu statočnosť... " ma trochu zaskočila. Nepočujem to po prvýkrát, ale vždy mi to znie zvláštne... Aj preto, že  v kontexte udalostí posledných mesiacov mi môj postoj ani nepríde tak statočný.

Pred týždňom som čítala knihu Arpáda Soltesza "Sviňa". Upozornili ma na ňu novinári, s ktorými som robila rozhovor o Čistom dni s komentárom "prečítajte si to a povedzte, či toto môže byť pravda, lebo ak áno, tak je táto krajina ... tak sa má zle..." Myslím, že v tom románe je veľa pravdy... Až teraz, po rokoch, som si uvedomila, že som vtedy vlastne mala strach. Obyčajný, ľudský strach, o seba, o rodinu... A to by som asi ako statočná nemala mať...

Roky som pracovala na Ústredí práce sociálnych vecí a rodiny ako psychologička. Prichádzala som do kontaktu so systémom sociálno-právnej ochrany detí, so systémom, ktorý má chrániť najlepší záujem dieťaťa. Detí - toho najvzácnejšieho, čo máme. Tí, ktorí s ním majú skúsenosť vedia, ako v skutočnosti funguje. Presne tak, ako súdnictvo v tejto krajine, presne tak, ako pomoc v tejto krajine. Medializované kauzy to len ilustrujú. Kauza resocializačného zariadenia Čistý deň bola len vrcholom ľadovca preto, lebo mala politický rozmer. Charakterizovaná ľahostajnosťou, klamstvom a ubližovaním, pri ktorom sa už nedalo mlčať. Keď som pochopila, že komunikovať tieto hrôzy na odbornej pôde a na pôde môjho zamestnávateľa ma napĺňa len obrovskou bezmocnosťou, poskytla som rozhovor pre denník Postoj. Popísala som okolnosti kontroly, ktorú sme v Čistom dni vykonali, naše zistenia a vývoj kauzy, ktorý poukazoval na zlyhávanie systému nielen v oblasti sociálnych vecí, ale aj súdnictva a polície. Následne ma pre nadbytočnosť z práce prepustili, takisto aj moju kolegyňu, ktorá sa ma zastala.

Dnes ale nechcem hovoriť o kauze Čistý deň. S podobným zaobchádzaním ako v Čistom dni sa v rôznych oblastiach života stretávame denne. Niekto v úlohe obete. Iní v role toho, kto sa prizerá a nevie, čo má robiť. Ďalší si už zvykli, odvracajú zrak a len mávnu rukou. Niektorí majú moc spraviť nápravu, ale z rôznych dôvodov neurobia nič. Len málo ľudí je trýzniteľov, viac je ľahostajných. Jedni i druhí však prispievajú k tomu, že systém, ktorý by mal chrániť, na ktorý sa ľudia obracajú s dôverou, keď v ťažkej životnej situácii hľadajú pomoc nepomáha, a čo je horšie, škodí. Roky sa ťahajúce pojednávania o rozvode, rodičia, čo majú zamedzený kontakt s deťmi, nekonečné a nedôstojné čakanie na adopciu dieťaťa, ochrana záujmov znevýhodnených detí - aj to sú traumy dneška... A zo širšieho pohľadu sociálnoprávna ochrana seniorov - "narábanie" s ľuďmi v zariadeniach, neschopnosť štátu chrániť ich záujem a majetok pred podvodníkmi, administratíva, ktorá legálne vyrába ľudí bez domova - to všetko sú problémy dneška, pred ktorými nemožno zatvárať oči. To, čo by mal byť robiť štát, ktorý za to platíme, supluje tretí sektor. Lebo to, čo robí štát, môžeme v istej rovine pokojne nazvať inštitucionalizovaným násilím, šikanou administratívy. A je toho v našom okolí tak veľa, toľko sme vystavovaní násiliu v rôznych jeho podobách, že sa sami stávame bezcitnými ... Ospravedlníme akékoľvek zlo.

Nie sme však všetci ľahostajní. Všade je aj veľa ľudí, mnohí z vás, ktorí sa neprizerajú nečinne, nezatvrdli a každý deň tam, kde sú, prinášajú ľudskosť. Je preto dôležité, aby sme nečakali, kým sa zmení systém a kým to všetko niekto vyrieši. Aby sme nekonali v rozpore so svojím svedomím, nečakali, kým si na určité násilie zvykneme. Všímajme si, čo sa deje v okolí. Premýšľajme, vyhodnocujme a ozvime sa, musíme prehovoriť tak, ako dnes prehovorili sudcovia Prešovského súdu, ktorí vyjadrili svoje hlboké znepokojenie nad medializovanými informáciami, ktoré poukazujú na správanie sa sudcov nezlučiteľné nielen so sudcovskou etikou, ale i elementárnou slušnosťou.
PhDr. Katarína Hatráková


Slovenská bájka o liberalizme


Odkaz k téme Slovenská bájka o liberalizme:
"Čo bude v ľudožravej hostine ako hlavný chod ?"