Pozvánka
Dialóg o tom, čo bolo a čo nezmeníme,
ako aj o budúcnosti s miernym optimizmom
Neverejné 124. riadne zhromaždenie a celkove 275. podujatie v spolupráci s Medzinárodným mierovým výborom bolo vo štvrtok 14. novembra 2019 od 11.55 h v Pálffyho paláci na Zámockej ul. č. 47 v Bratislave. Zúčastnilo sa ho 79 členov, jeden hosť zo SR a dvaja z Českej republiky.
Úvodné slovo mal predsedajúci P. Kasalovský pod titulom "Som mierny optimista". Zverejňujeme ho na tomto priestore. Prezidentka SR Z. Čaputová sa ospravedlnila z diskusie o vývoji slovenskej spoločnosti v rokoch 1989-2019. Pozvanie rovnako ako premiér P. Pellegrini a ďalší lídri politických strán dostala poštou zo dňa 23. augusta 2019.
V diskusii vystúpili doc. MUDr. D. Bohmer s príspevkom "Ostrovčeky spomienok", PhD, Ing. P. Čatloš, PhD s príspevkom "Ešteže sme obdarení schopnosťou rozmýšľať", Ing. A. Barcík s príspevkom "Svet nedelia hranice..." a genmjr. Ing. S. Naďovič s autentickými veliteľskými spomienkami na jeseň 1989 v ČSĽA. Jednotlivé príspevky diskutujúcich aj tie odovzdané zverejňujeme postupne na tomto priestore.
V druhej časti zhromaždenia predsedajúci P. Kasalovský upriamil pozornosť na myšlienky J. Čarnogurského pod titulom "Mýty o protikomunistickom odpore na Slovensku" , ktore prezentoval k 20. výročiu 17. novembra 1989 Ján Čarnogurský na 215. riadnom zhromaždení združenia 29. októbra 2009.
O zmene režimu s odstupom tridsiatich rokov a o knihe "Generál, který byl u toho", vyd. Brána, Praha 2019, uvažoval genpor. Ing. Alojz Lorenc, CSc.. Jeho "Úvahu k 30. výročiu Novembra ´89" zverejňujeme na tomto priestore.
Doc. PhDr. Felix Černoch, CSc., rektor Akademie managementu a komunikace v Prahe hovoril na tému : "Proti vojne mier! Peace against war!". Náčrt problematiky a prezentáciu zverejňujeme na tomto priestore.
Štrnásty november sa krátko pred začiatkom zhromaždenia javil ako nie práve šťastný kvôli počtu virózového ochorenia a zdravotným problémom, komplikáciám v rodinách alebo neočakávaným, ale aj neodkladným pracovným povinnostiam viacerých členov. Bol to však klam, keďže neformálna výmena názorov na danú tému pokračovala ešte vyše dvoch hodín.
-vs-
Foto : E. Szombatová
Predsedajúci P. Kasalovský ukazuje prítomným knihu Ľ. Lackovej "Proti zločinu", ktorá je o službe spravodlivosti JUDr. E. Mišíkovej
Genmjr. S. Naďovič krátko pred vystúpením v diskusii
Doc. MUDr. D. Bohmer, PhD so štipkou satiry o tiom, čo bolo, čo je, ale aj s podnetmi o súčasnej realite a o tom, čo by malo byť
"Vzkriesiteľ" duchovného života a jeho harmonizácie na Považí Ing. A. Barcík
Kybernetik, genpor. A. Lorenc, ktorý pred 17. novembrom 1989 prikázal bezpečnostným zložkám "nezasahovať" ...
Kysucký podnikateľ Ing. P. Čupka
Úvodné slovo P. Kasalovského
na 174. riadnom zhromaždení a celkove 275. podujatí združenia
Mierne optimisticky
Dnešné editoriálne myšlienky venujem ľuďom práce. Dnes sme svedkami diania, ktoré investor a podnikateľ Robert Kiyosaki pomenoval veľmi trefne: "Najbohatší ľudia sveta hľadajú a budujú siete. Všetci ostatní hľadajú prácu." Táto svetová klanová tendencia oligarchizmu bola importovaná aj na Slovensko. Nemienim tu pripomínať ani tridsaťročnú slovenskú hospodársku, tobôž nie politickú a spoločenskú premenu. Je nesporné, že bola nevyhnutná. Či sme neopakovateľné výzvy tej doby využili ako spoločnosť, rodiny, rodáci z konkrétnych miest či obcí, ale aj ako jednotlivci podľa svojich predstáv, to by nám mohlo povedať povestné čarovné zrkadlo.
Pohli sme sa odvtedy, ale v tej rýchlosti a opojení z nových dimenzií sme - kvôli nami vyvoleným politikom a iným lídrom - stratili to, čo sme si mali zachovať. Ponajprv sme zapatrošili zmysel pre zodpovednosť za prácu na každej pozícii a prestali vnímať hranice kvality života. Na vedľajšiu, ba možno slepú koľaj sme poslali to, čo je obsiahnuté v slove - pojme: disciplína. Na mnoho spôsobov sme jej bránili v slobodnom pohybe, a potom bez zábran sme umožnili v nespočetnom počte jej popravu aj za cenu nástupu všeobecnej korózie.
Radšej menej hovorme aj o tých vzťahoch ľudských a národnej súdržnosti - svornosti. Tieto mali najvyššiu hodnotu vždy vtedy, keď nastali prelomové situácie v našich moderných dejinách. Je až neuveriteľné, že tie životne dôležité a iba dočasne nahraditeľné vzťahy tuhli rýchlejšie ako tá sopečná láva, keď končí svoj život v oceánskej či morskej vode.
V našej krajine máme už toľko pólov, neľahko dostupných prírodných zvláštností pod zemou či na zemi a čo najbližšie k oblohe, že by sa od nás nemuseli vypravovať expedície do zahraničia. Dali by sa označiť ako slovenské výzvy, ktoré sú vskutku z tých najnáročnejších nielen na európskom kontinente, ale aj v celom svete. Aj keď si to oficiálne, ale ani v kuloároch pohostinstiev, rodín a priateľov pod vlastnou strechou i holým nebom pramálo pripúšťame. Hlušíme sa honbou za pominuteľným.
V nejednom ohľade sme sa spreneverili generáciám minulým a minuvším sa, keď sme chceli, ba mnohí pod tlakom aj museli prijať rezultáty zlatoústych demagógov a teoretikov života. A, žiaľ, v nejednom prípade jedinečných farizejov a prospechárov. Mnohí sa síce vytratili z verejného života, ale mnohí v ňom sú zabetónovaní tak, že by tu mohli ostať opäť - ako kedysi v dávnej i tíchnucej minulosti - až naveky. Čo tam po tom, že aj v iných svetoch - štátoch má navrch lož, pretvárka, mráz vo vzťahoch ľudských a bezbrehá chamtivosť?!
V závere roka, kým znova začnú znieť sebachvály, vytŕčať sa hrude charakterovo nenapraviteľne krivých pod ťarchou nimi videných zásluh o svetlý dnešok. Mám za to že stále máme veľa práve takýchto politikov. Nie preto, že ich potrebujeme, ale preto, lebo je tu mnoho ľudí, ktorí sa nehodia na žiadne iné miesto, ale sú nadaní imitačnou schopnosťou chameleóna. A preto chcem ale poďakovať všetkým, ktorých som kedy stretol ako novinár, ako predstaviteľ nášho združenia pri poriadnej a statočnej práci. Boli ich stovky, ba tisíce za tých tridsaťtri, resp. päťdesiat rokov a tváre mnohých, žiaľ, už bezmenných a vo väčšine aj zosnulých - vidím dodnes.
Boli takí aj pre mňa osobne neobyčajne krásni ľudia. Dalo by sa povedať, že vytvárajú nekonečný rad i keď mená sa vytrácajú, ale ich tváre a skutky sú stále ako dunajská voda. Majú nasledovníkov, a medzi nimi mnohých z našich dvesto domácich laureátov Zlatého biatca, ktorý je "mladý" ako naša republika. I keď už odišli také národné stálice do mysleného neba ako prof. Kočtúch, prof. Ďurkovič prof. Siman, prof. Juraj Fabián, prof. Nosáľ, veľvyslanec Vladimír Valach, cestovateľ František Kele, kardinál Korec, prezident SR Michal Kováč, ... Čas je neúprosný, a z národa vyvstávajú nové stálice, príkladné svojím myslením a činmi.
Stále sú tu a pre mňa osobne nádejou na prežitie a nástup do šťastlivejších časov ... Taký vedec Michal Novák, ktorý sa priblížil k tajomstvu Alzheimerovej choroby, onkologickí chirurgovia a rádiológovia z Národného onkologického ústavu, Anton Barcík priam ako "vzkriesiteľ" Považia jedinečnou krížovou cestou k vrcholu kopca Butkov a tamojšiemu duchovnému centru nad Ladcami, jedinečná Lady módy Lýdia Eckardt, plavkyňa Martina Moravcová, šperkárka využívajúca prírodnú rastlinnú slonovinu a podnikateľka Monika Babčanová, ...
Nemôžem sa nepoďakovať za udržanie života a nádejí pre budúcnosť súčasníkom. Mnohým desiatkam organizátorov výroby-práce, a tým života. Tým, pred ktorými budem mať vždy úctu, a to nielen v duchu, lebo čosi správne aj múdre vykonali, zmysluplné a dôstojné ich vzdelania a ľudského rozmeru. Nezosmiešnili, či priam neponížili svojím konaním ostatných občanov. Koľkokrát dokázali pochopiť svoje omyly, resp. chyby a všetkému nadradiť človečenský úspech. Ten, ktorého dimenzie sú pre mnohých nedosiahnuteľné, lebo sú nezmerateľné ziskami či majetkami.
Tak to je môj mierny optimizmus. Pamäť mi slúži nielen za oponu za obdobím do novembra 1989, ale aj na obdobie, keď som tridsať rokov pôsobil medzi ľuďmi a vnímal viac-menej zahnívanie toho nového. Je to paradox, že práve v posledných dvoch rokoch, teda pred týmto jubileom sa obnažuje vďaka "neznámej skupine osôb" pokračovanie všestranného rozkladu v období po ére Vladimíra Mečiara. To, čo dostávame ako občania z médií, je vskutku exkluzívna hniloba, ktorá spomaľuje život národa a jeho štátu a všetkých občanov, ktorí majú charakter a česť.
A nielen o nich by bolo treba hovoriť, ale o tých, ktorí ich vypravili do života ako supervlaky či nejaké pozemské concordy, na čo prišli až dodatočne. O tých, ktorí si vytlieskavajú práve od nich myslenie a konkrétne činy a dokážu sa tešiť z prozaických vecí dní všedných aj sviatočných. Mali sme a máme toľko skvelých ľudí, z ktorých miničasťou som mal česť stretnúť sa, že nemôžeme predsa prepadnúť v zápase o skutočnú transformáciu. A medzi nich patrí aj nemálo členov nášho združenia.
Len sa dožiť skutočnej transformácie, a najmä pomôcť jej rozrásť sa. Zatiaľ sa rozširuje takpovediac iba oázovito. Avšak akoby už dozrel čas, keď sa oázy začnú spájať cestami-necestami, keď čoraz viac škodnej sa bude môcť pohybovať iba po jarkoch a v kanáloch, v odpadových trúbach. Už je načase, aby sme boli opäť živí rozumom a ľudskosťou, a nie pochybným politikárčením, aby v mene ľudských práv padlo čo najmenej ľudských hláv. Aby sme skončili s totalitou úbohosti rovnej politickej nadutosti a veľkohubosti, deptaní nestrestanou kriminalitou, objemovo rekordnou a ďaleko siahajúcou za všetky mysliteľné hranice.
Je vskutku najvyšší čas na reštart, keď sa o sprisahaní proti národu a štátu nebude len uvažovať, hovoriť, ale začne sa aj trestať. Nuž, občania s volebným právom vytvorili podmienky výberom svojich lídrov na to, aby sa spoločnosť dostala do duchovného kolapsu. A teraz je to na nich, aby sme nadobudli opäť vieru v múdrosť a prezieravosť národa - občanov, keď sme pred bažinou a už dlhšie sa od nej nevzďaľujeme, ba pôsobíme bezradne. A to nespomínam výzvy na vzdanie sa národnej histórie a podriadenie sa diktátu akoby mocnejších štátov v EÚ, no i vo svete.
Miliarda na úplatok, sedemdesiattisíc za vraždu, mnohotisícové odmeny podriadenému, ktorý má vzťah s vnučkou, státisícové faktúry za neopravené cesty, predražené obstarávania, rozšafnosť pri správe štátneho majetku, absurdné konania s pozemkami v mene štátu, miest a obcí, "smotánkovitosť" ako spoločenský ideál pre masy, nadvláda súkromného bankového sektoru nad štátom, nezmyselné a neopodstatnené financovanie nevládnych organizácií, financovanie parlamentných strán zo štátneho rozpočtu, dôchodková politika, ktorá popiera zásluhovosť, ...
Sublimácia miliárd, za ktoré sme mohli mať slovenské Švajčiarsko. To nie je len o súčasnej koalícii a opozícii, ale o všetkých doterajších adeptoch politiky z vôle ľudu, ktorí pokazili aj to, čo sa v iných štátoch pokaziť nedá. Stoik a filozof Seneca na adresu vtedajších riaditeľov spoločenského kolotoča hovoril : "Ak žiješ v súlade s prírodou, nikdy nebudeš chudobný, ak žiješ podľa mienky ľudí, nikdy nebudeš bohatý." Ani dnes to nie je iné. A aby ostatným dodal optimizmu, tak tvrdil, že: "Život je dosť dlhý, keď vieš, ako ho prežiť." Preto prajem všetkým nájsť svoj jedinečný spôsob ako prežiť život.
"Ostrovčeky spomienok" D. Bohmera
Je mi veľkou poctou, že môžem vystúpiť s diskusným príspevkom na tomto, pre mňa, ctihodnom fóre ľudí, ktorí si zaslúžia uznanie tým, čo už v živote dokázali. Mnohí ma poznáte - niektorí dlhé roky - a viete, že mám svojskú dikciu a zmysel pre humor čo nie je spôsobené len návykmi starého učiteľa, ale aj reakciou na primárne ľudské reprodukčné nešťastie, v ktorom pracujem už viac ako 45 rokov.
Pre pokročilosť času (cathering tu našťastie vonia menej útočne ako to býva v Liviano) chcem vás len krátko zoznámiť s niektorými mojími názormi a postrehmi o veciach, ktoré sa stali za ostatných 30 rokov vo vysokom školstve a zdravotníctve = spoločenskými entitami, ktorým sa snažím rozumieť.
Moja pamäť funguje tak, že mám "ostrovčeky spomienok" na ktorých sú "ukazovatele" predikujúce ďalší vývoj. Isteže = trpím = ako každý z nás "spomienkovým optimizmom" (ako to volajú psychiatri) ale tento spôsob mi vyhovuje (keď už iný nemám ;-) a funguje celkom dobre = umožňuje mi "naťahovať káble súvislosti" medzi javmi, aby som im lepšie rozumel.
Ostrovček č. 1.:
Doteraz si pamätám, ako som (o dva týždne bude tomu 30 rokov) sťa mladý (35 ročný) chlap s malými deťmi (syn 9 a dcérka 4) trasúcou sa rukou podpisoval (ako podpredseda CZV KSS LFUK = kam ma "pichol" môj vtedajší šéf = aby som náhodou nemal sily dokončiť druhú CSc. prácu = aby som ho ani náhodou neohrozil) prevzatie mikrofónu a išiel som do Veľkej posluchárne, kde som ho zapojil a poprosil asi 400 ľudí, ktorí tam boli, aby sa "nemrvili", aby to nespadlo (kapacita miestnosti je 320 ľudí a už vtedy bola 30 rokov stará) a odovzdal som mikrofón šéfovi štrajkového výboru. Dnes sa to zdá byť smiešne, ale vtedy sme nevedeli, či pôjdu Ľudové milície do ulíc s "ostrými" a či bude použitý "Budapeštiansky model" riešenia "rebélií" z roku 1956.
Nebol ale začala brutálna likvidácia národného hospodárstva. Ľud pospolitý opojený čarom chrámov konzumu, nádejami spájanými s Klausovým mega podvodom (teda kupónovou privatizáciou), pestrým programom v televízii, novým typom mediálneho tlaku a slobodou, nechal so sebou robiť čo mocipáni chceli. A tak je tomu doteraz.
Ostrovček č. 2.:
MUDr. Rudolf Zajac sa nám na Akademickom senáte našej fakulty vysmieval do očí, že "plačeme na nesprávnom hrobe", keď si myslíme, že sa má prečo Ministerstvo zdravotníctva zaujímať výchova lekárov a o to, či ich je dosť. Tento pán a jeho "tabuľkoví mágovia" (a mnohí s nich úspešne fungujú doteraz a určite na tom neschudobneli) urobili z významnej a spoločensky mimoriadne potrebnej zložky národného hospodárstva = o tu žijúcich ľudí = "mlynček na peniaze" pre vyvolených.
Vtedy (ak sa dobre pamätám v roku 2004) vznikol významný problém tejto spoločnosti = z pacienta sa stal klient. Na konci môjho príhovoru by som rád pripomenul, kam až to dospelo za ostatných 15 rokov. Aké hlboké zmeny v morálke a zdravotnej starostlivosti to zanechalo.
Ostrovček č. 3.:
Môj (teraz už zase) priateľ z detstva bol nadšený "sametovou" revolúciou (a-priori odmietal predstavu o tom, že ide o hru "zvláštnych" služieb ako poraziť ZSSR bez rizika 3. svetovej vojny) a veľmi sa na mňa urazil, keď som mu povedal, že pesnička s motívom "Sľúbili sme si lásku" je o láske veľmi malého počtu vopred vybraných ľudí k extrémne veľkým peniazom (a tým aj moci). "Odpustil" mi až po tom, čo sme ho (de facto trosku a bezdomovca) ratovali potom, čo ho po druhý krát okradol jeho ďalší buzines partner (a tentokrát mu s ním ušla a totálne ho okradla aj jeho vtedajšia manželka).
Ostrovček č. 4.:
Debata s blízkou príbuznou - na tému sloboda (aspoň raz ročne na jej narodeniny). Dali nám slobodu a rýchlo sme museli pochopiť, že je to síce veľmi pekné, ale jednoznačne ekonomicky limitované. Neviem si predstaviť autobusy plné slovenských dôchodcov cestujúcich a fotografujúcich po svete. Vy áno?
Dali nám slobodu prežiť (ak to zvládneme), "slobodu" platiť dane (odvody, poistné atď.), slobodu "mať svoj názor" (pokiaľ nie je v rozpore s názorom vášho šéfa = potom máte smolu) a "slobodu" vhodiť do urny správne označený hlasovací lístok pri voľbách.
Ostrovček č. 5.:
V roku 2003 bol prijatý nový Zákon o vysokých školách, ktorý odstránil ťažko vydobytú ekonomickú samosprávnosť fakúlt VŠ (teda sústredil ekonomickú silu na rektoráty) a tým pripravil centralizáciu rozhodovania v školstve smerom k ministerstvu. Jediné, čo im doteraz stojí v ceste, sú Akademické senáty (ako samosprávne orgány), ale už vyvinuli technológiu = stačí "prekvapujúco" vynechať zo zákona pri jeho novelizácii pár viet "a je to". Takto bolo umožnené zrušiť počet možných opakovaní funkčných období rektorov a dekanov, ako aj ich zástupcov. A čuduj sa svete = vo veľmi nedávnej dobe bol na jednej VŠ rektor zvolený po tretíkrát. Fixácii mocenských spolkov (prieči sa mi použiť slovo "skupinka" ;-) na VŠ už nič nebráni. A čo zabráni aby boli podobnou fintou zlikvidované akademické senáty?
Zvlášť vypuklo sa to prejaví na súkromných VŠ. V roku 1990 sme mali (pri nižšom poťte obyvateľov) 13 VŠ a 65 tisíc študentov. Dnes máme 38 VŠ a 230 000 študentov. Prevaha absolventov je produkovaná rovno na úrady práce, do iného zamestnania alebo na manuálnu prácu do zahraničia. A to nehovorím o nákladoch na činnosť takýchto zariadení a ich funkcionárov, pričom všetci vieme, že v súkromných školách ich nesú samotní študenti.
Okrem opakovaných snáh zlikvidovať AS, sú tu aj "inovované" demonštrácie ekonomickej sily ministerstva, ktoré v poslednom období chce delimitovať euro-fondy (ktoré nie je schopné minúť) do hospodárstva, či "uzavrieť kohútik" najkvalitnejšiemu medzinárodnému výskumu, na ktorom sa naši ľudia podieľajú. A keď sme pri tom = zrušila "sa" Akreditačná komisia a zriadili A. agentúru, ktorá nedávno "vypustila" také štandardy, ktorým ani zďaleka nevyhovujú niektorí z jej popredných predstaviteľov.
Ostrovček č. 6.:
Univerzitná nemocnica v BA a MZd. SR = to je najdlhší tragicko -komediálny seriál na Slovensku (hneď po stavbe diaľnic). Režimy a vlády sa striedajú, sľubov pribúda, veľké prostriedky idú "hore komínom" a výsledok je nula. Ale v ostatnom čase sa objavil nový prvok = priame zastrašovanie (?revanš?). Už nestačí ignorovanie potrieb slovenského pacienta mať dobre fungujúcu koncovú nemocnicu s vysoko špecializovanými pracoviskami (výkonmi) a miesto na pre- a postgraduálnu výučbu budúcich odborníkov. Bolo potrebné vytvoriť predpoklad pre "saturáciu" súkromnej novo budovanej nemocnice budúcimi zamestnancami.
Riešením je likvidácia nemocnice na Kramároch = keď sa zlikviduje (alebo bude vedená "ústretovým" prednostom) "medializovaná klinika", nič nebráni, aby sa "riešili" Kramáre. Potom stačí, aby príslušná univerzita podpísala zmluvu s majiteľom a naraz budeme mať v Bratislave novú Univerzitnú nemocnicu. Všetci = okrem najťažších pacientov z celého Slovenska = budú spokojní ...
Idú voľby a pri jedno-okrskovom volebnom systéme možno očakávať "po poučení z uplynulých 30 rokov", že príde zase na rad stará anekdota z 1000+1 nocí: Osvietený chalífa Hárun al-Rašíd sa rád prechádzal večer po bazare v Bagdade a počúval, čo ľudia hovoria. Na rohu uličiek zbadal starého chorého žobráka, na ktorom sedelo veľa múch. Rohom plášťa mu ich odplašil. Starý muž povedal "Prečo mi pane robíš zle?". Hárun odpovedal "Ale veď tie muchy....". Starec sa smutne usmial a odvetil "Pane, tie už boli nakŕmené a dali mi pokoj. Teraz priletia nové a spôsobia mi znovu utrpenie...".
Ďakujem za pozornosť.
Svet nedelia hranice, ale neschopnosť komunikovať
Anton Barcík
Začnem všeobecným konštatovaním: Súčasný svet sa uberá nesprávnym smerom. Tak ako všetky predchádzajúce i súčasné systémy ako socializmus, kapitalizmus, liberalizmus prinášajú v istých oblastiach napredovanie, predovšetkým technický a technologický pokrok, v praktickom hodnotovom systému v živote ľudí však zlyhali a zlyhávajú. Príčinou je fakt, že menia sa politické systémy, politické projekty z jednej strany na druhú (a to vo všetkých krajinách), ale zle nastavené hodnotové priority, ktoré nie sú "v poriadku", sa nemenia.
Prioritou často bezcharakterného úsilia politických systémov je získanie nadradenosti. Preto sa pravda umlčuje a pravda sa manipuluje. Klamstvá súčasného sveta sú obalené do pozlátky s názvami ako moderné trendy a pod. K mocenským postojom patrí ilúzia o vlastnej dokonalosti. Slobodu si "mocní" zamieňajú zo svojvoľnosťou. Ovocím všetkých politických systémov nie je pravda, nie je morálka, nie je spravodlivosť ani medzi národmi, ani medzi jednotlivcami. Byrokratické a politické centrá rozpletajú spoločnosť. Stráca sa aspekt ľudskej identity. Väčšiu hodnotu majú mince, autá, avšak ľudia často nízku, prípadne žiadnu. Svet, v ktorom žijeme, je síce viac poprepájaný, ale menej súdržný. Je to svet pretrhávania stabilnej identity a pretrhávania väzieb a vzťahov, vrátane štandardných rodinných väzieb. To všetko je úrodnou pôdou pre neistoty, napätia, nepokoje, konflikty na lokálnej i globálnej úrovni.
Dochádza k duchovnému i kultúrnemu rozkladu spoločnosti. Ľuďom vo všetkých systémoch sa kradne pokoj a radosť. Život potvrdzuje, že ani nahromadenie obrovského bohatstva, zahľadenie do seba, chamtivosť, neuspokojuje. Ani egoistický hmotný charakter neprináša uspokojenie a radosť. Na záver takejto mamonárskej životnej púte zostáva iba prázdnota. Príčina celospoločenských problémov je v tom, že motiváciou našich životov nemôžu byť iba egoistické ciele.
Zmeny môžu iniciovať a vykonať predovšetkým tí, ktorí získali vplyv v rôznych oblastiach hospodárskeho a spoločenského života. Pre nich platí biblické: od tých, čo veľa dostali, sa bude veľa požadovať, resp. aktuálne sa požaduje.
Proti celospoločenskému vývoju nesprávnym smerom, možno povedať "proti prúdu", vzniklo na hore Butkov a stále sa za šesť rokov dobudúva miesto, ktoré má podľa nórskeho historika Christiana Norberta Schulza všetky atribútu vzniku GÉNIA LOCI. Kým v rímskej mytológii to bol duch, ktorý ochraňoval isté miesto, dnes je to význam, ktorý označuje špecifickú atmosféru. Je to miesto rozvoja kultúrneho a duchovného dedičstva generácií, teda historického odkazu Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy. Je to miesto viery, ľudskej pohody, pokoja a mieru. Miesto, ktoré nenarúša rovnováhu krajiny, ale rozširuje vzťah k prírode. Ani pri výstupe do areálu, ale ani v areáli, nie sú nič nehovoriace figúry, či iné objekty so šedosťou internacionálneho štýlu. Naopak, sú to výnimočné umelecké sochárske a remeselné diela šikovných sochárov, umeleckých kováčov a kamenárov, pričom dominujúcim stavebným prvkom sú skaly z miestneho kameňolomu.
Objekty ako monumentálna socha Matky Božej, kamenné oblúkové zastavenia krížovej cesty, doplnené reliéfmi špičkového slovenského medailéra, desiatky kaplniek a pamätníkov svätcov, ktorých duchovno zvýrazňuje oblúková architektúra, majú významový zmysel. Oslovujú nielen ľudí veriacich, ale aj ľudí hľadajúcich či turistov, ktorý na horu prichádzajú pre jedinečný, často poetický pohľad na slovenskú krajinu. Ľudia sa identifikujú s prostredím, ktoré ich prostredníctvom odtlačkov fosílií vracia do tajomnej minulosti. Zažívajú pokoj a vedú vlastný duchovný dialóg s priestorom a časom.
Výnimočnosť tohto miesta je daná tým, že ľudia sa stretávajú na vrchu. Z vrchu vidíme svet a ľudí z inej perspektívy, teda predovšetkým jeden celok. Vrch pripomína, že ľudia nemajú byť rozdeľovaní, ale spájaní. Vrch zmenšuje vzdialenosti medzi ľuďmi. Ľudia si uvedomujú, že tam dole sú zaťažovaní vecami, ktoré do života viacmenej netreba.
To všetko sú dôvody, prečo na horu Butkov putujú tisíce pútnikov v rámci organizovaných skupín, ale aj rodiny a individuálni pútnici. Hora Butkov sa za krátky čas stala najnavštevovanejším pútnickým miestom na Slovensku. Pri organizovaných kultúrnych a duchovných podujatiach prichádza na lom 5 - 6 tisíc ľudí. Ďalšie tisíce prichádzajú každý deň, osobitne cez víkend. Pútnici neprichádzajú iba zo Slovenska a zo susedných štátov, ale v podstate z celého sveta. Ľudia si na hore uvedomujú pravé hodnoty pre ich život, ktoré majú večnú platnosť. Preto prichádzajú na miesto s osobitnou atmosférou, ktoré je príkladom uchopenia našich kultúrno-duchovných tradícií a súčasne výzvou k jednote a spájaniu.
Mnohí to miesto, ktoré dostalo názov Skalné sanktuárium, vnímajú ako zázrak dnešnej doby. Prikláňam sa k tomu, že je to prirodzené chovanie ľudí, ktorí sú presýtení internetom, televíziou, politikárčením, neistotami, nepokojom a všeobecným zlom. Ľudia sú zneisťovaní permanentnou nestabilitou. Množstvo aktuálnych zdrojov napätia je vážnym nebezpečenstvom pre mierový život a pre prežitie civilizácie na zemi. Svet nedelia hranice, ale predovšetkým neschopnosť komunikovať. Hora Butkov je príkladom, že treba viac investovať do vecí a vzťahov, ktoré ľudí spájajú.
O význame tohto miesta nechám na záver prehovoriť aspoň štyroch z viac ako 10 tisíc písomných vyjadrení nadšených pútnikov:
"Úchvatné miesto, aké nemá na svete páru. Som vďačná za dar, že som tu mohla byť."
"Prišla som sem, lebo som hľadala. Hľadala lásku a nádej. Je tu krásne a pokoj. I ja som ho v duši našla. Pokoj, ktorý v živote potrebujem."
"Ďekujeme, překásné místo, kde může každý lidský duch načerpat posilu, klid a mír."
"To, čo sme videli, to, o čom sme nemali ani predstavu, mňa, ktorý som precestoval mnoho krajín sveta a videl diela obdivuhodné, nás uchvátilo a naozaj nadchlo. Skláňam sa s úctou nielen pred dielom, ale hlavne jeho tvorcami, ..."
Sme obdarení schopnosťou rozmýšľať
Peter Čatloš
Svojím príspevkom by som chcel trochu zavŕtať do osieho hniezda a pokúsiť sa o čisto konšpiračný pohľad na realitu pri príležitosti tridsiateho výročia Novembra. Konšpiračný preto, že sa nezhoduje s názorom vnucovaným nám médiami, ktoré už dávno neodrážajú objektívnu realitu, ale realitu programujú vytváraním určitého želaného postoja ľudí k jednotlivým udalostiam. Aj dcéra hlavného amerického ideológa Studenej vojny Z. Brezinského sa k otázke úlohy médií vyjadrila v tom zmysle, že médiá sú na to, aby si ľudia mysleli to, čo médiá chcú. Takže naša komunita obdarená schopnosťou rozmýšľať a mať vlastný názor, bola médiami už niekoľkokrát označená za konšpiračnú práve z týchto dôvodov. Ja by som si teda v tomto duchu dovolil nasledujúcu úvahu.
Začal by som definíciou, ktorú som nevymyslel ja, ale je najbližšia môjmu názoru. Čo je štát ? Štát je systém samoriadenia spoločnosti, ktorý zabezpečuje rozvoj, alebo aspoň prežitie národa pod vplyvom vonkajších faktorov pri zachovaní jeho kultúrnej identity. Na to, aby štát mohol plniť svoje funkcie smerom dovnútra ako aj smerom von, potrebuje mať k dispozícii konkrétny súbor nástrojov riadenia spoločnosti. Štát, ktorý tieto kompetencie nemá, vie zabezpečiť svoje úlohy výlučne tak, že mu tieto kompetencie poskytne iný štát, ktorý ich má. Samozrejme to znamená, že sa prijímajúci štát musí podriadiť poskytujúcemu štátu. Existuje šesť základných kompetencií, ktoré sú potrebné na to, aby mohol byť štát považovaný za suverénny a mohol plnohodnotne plniť svoju funkciu. Nejdem ich tu teraz rozoberať, lebo to nie je podstata mojej úvahy. Dôležitý je ten fakt, že Slovenská republika svojimi silami nemá k dispozícii ani jednu z týchto kompetencií a to teda znamená, že nám ich musí poskytnúť iný štát alebo spoločenstvo štátov a my sa samozrejme musíme podriadiť. Dlhú dobu nám (a samozrejme aj iným štátom ) tieto kompetencie v súlade s dohovorom mocností na Jalte poskytoval Sovietsky zväz, samozrejme s príslušnými dôsledkami a následkami. Nakoľko vplyvom rôznych okolností, ktoré tu tiež nehodlám rozoberať, Sovietsky zväz prišiel o schopnosť poskytovať tieto kompetencie ďalším štátom, nasledovala Malta, kde sa tie isté mocnosti dohodli, že nám (a ďalším štátom bývalého sovietskeho bloku) bude tie kompetencie poskytovať niekto iný. Potom túto zmenu poskytovateľa kompetencií už bolo treba len organizačne zabezpečiť a na to v zmysle perfektne prepracovaných metodológií je vždy najlepšia mládež a umelecká komunita. Toto je môj pohľad na udalosti nielen spred 30-tich rokov, ale aj na udalosti z dávnejšej minulosti. Nemôžu preto niektorí nadávať Rusom za "68-my", a niektorí Američanom za "89-ty". Jednoducho musíme vychádzať z reality, že existenciu nášho štátu musí svojimi kompetenciami zabezpečovať nejaký iný štát a tak sa musíme aj správať. V podobnej situácii je samozrejme väčšina štátov tejto planéty, takže nemusíme trpieť žiadnymi komplexami. Dúfal som, že túto situáciu vyriešime vstupom do EU, ktorá disponuje na to dostatočnými zdrojmi či už ľudskými alebo ekonomickými, žiaľ EU nemá schopnosť riadiť samu seba nie to ešte zabezpečovať potrebnými kompetenciami svojich členov.
Len tak mimochodom, nezachytil som to v našich médiách, ale pred nedávnom boli v RF čelní predstavitelia 54 z 56 afrických štátov - prečo asi?
Voľakedy nás v škole učili, že sloboda je akceptovanie nevyhnutnosti. Skúsme sa teda pozrieť na našu slobodu zo zorného uhla tejto mojej úvahy.
Na záver by som len chcel vysloviť jedno želanie - aby som si nemusel vždy slobodne voliť z dvoch ziel a rozmýšľať, ktoré je to menšie.