Pozvánka

---

Čo potrebuje Slovensko ?

Slovenská realita, jubilea a ich výzvy

Vo štvrtok 14. júna od 13. h v Pálffyho paláci na Zámockej ulici v Bratislave bolo 92. riadne zhromaždenie a celkove 230. podujatie 20-ročného združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub. Zúčastnilo sa ho sto domácich osobností a viacerí hostia z domova a zo zahraničia. Okrem iných ako členovia predseda NKÚ SR Ján Jasovský a predseda SOPK Peter Mihók. Na otázku "Čo potrebuje Slovensko ?" odpovedal Ján Chryzostom kardinál Korec (čestný člen združenia a laureát Zlatého biatca 2001) formou posolstva, ktoré prítomným tlmočil zakladajúci člen združenia a jeho správca Peter Kasalovský. Na rovnakú tému hovorila aj bývalá predsedníčka vlády SR Iveta Radičová. Potom správca združenia P. Kasalovský, predseda výboru Ján Gabriel a Zdena Rabayová odovzdali prestížne ocenenie Prominent ekonomiky 2011 konateľovi KPMG Slovensko Ľubošovi Vančovi za osobný prínos k poradenstvu auditu, daní a investícií. O 20. výročí vzniku novej Slovenskej republiky sa zamyslel bývalý predseda vlády SR Ján Čarnogurský. O tom "Aká bude efektivita vládneho programu ?" rozmýšľal nahlas Peter Kasalovský. O tom, čo sa udialo za dvadsať rokov v slovenskom priestore od pamätnej konferencie o životnom prostredí v Rio de Janeiro pripomenul Laszló Miklós. Na záverečnú otázku tohto klubového zhromaždenia "Prečo byť eurooptimistom ?" odpovedal veľvyslanec SR pri EÚ Ivan Korčok.

Foto : E. Szombatová



Rokovacia sála v Pálffyho paláci s výstavou malieb A. Zimkovej.



Traja profesori pred začiatkom rokovania : prof. RNDr. L. Miklós (prvý vpravo), prof. MUDr. J. Breza (v strede) a prof. JUDr. J. Klimko.



Správca združenia Peter Kasalovský otvoril zhromaždenie príhovorom s názvom "Nebyť ako tie sochy na Rapa Nui" a tlmočil posolstvo s odpoveďou na otázku "Čo potrebuje Slovensko ?" Jána Chryzostoma kardinála Korca z 10. júna 2012.



Prof. Iveta Radičová v rozhovore s Jánom Čarnogurským.



Prof. Iveta Radičová o tom, čo potrebuje Slovensko ...



Prof. László Miklós o tom, čo všetko spôsobila za dvadsať rokov svetová konferencia v Rio de Janeiro o životnom prostredí a jeho rozvoji.



Stopäťdesiat minút rokovania bez prestávky...



Azda najťažšiu otázku "Prečo byť eurooptimistom ?" dostal od správcu združenia veľvyslanec SR pri EÚ Ivan Korčok.

---

Úvodné slovo správcu združenia Petra Kasalovského

Nebyť ako tie sochy na Rapa Nui

Vážené zhromaždenie !
Vážení hostia !
Dámy a páni !
Mám tú česť otvoriť tretie klubové podujatie v roku nášho 20. výročia. S potešením vítam medzi nami bývalú predsedníčku Vlády Slovenskej republiky prof. Ivetu Radičovú. Teším sa účasti viacerých zahraničných diplomatov a priateľov z Českej republiky a Rakúska. V tejto sále, kde tradične už niekoľko rokov rokujeme, a to vďaka Karolovi Pavlu, predstaviteľovi jej vlastníka, sú aj hostia z akademickej obce a ďaľších oblastí ľudských činností, laureáti našich cien z rokov minulých. Osobitnú radosť mám z troch nových firemných členov a dvoch jednotlivcov čakajúcich na členstvo.

V tejto chvíli si vás dovoľujem informovať, že som v súlade so Stanovami a z nich plynúcimi právomocami zmenil program dnešného 92. riadneho zhromaždenia. Minulý štvrtok som požiadal nášho priateľa Jamesa D. Wolfensohna, aby sme ho mohli prezentovať až na jesennom XII. valnom zhromaždení. Azda sa dovtedy pozvaní členovia vlády, poslanci a hospodárske osobnosti nášho štátu rozhodnú prijať pozvanie na naše rokovanie, a nebudú tak hrozne "pracovne zaneprázdnení". Ak má James D. Wolfensohn niekoho inšpirovať ako sa vyrovnať s dôsledkami civilizačnej krízy a globálnymi prioritami, tak sú to totiž predovšetkým štátni a vládni činitelia.

Je to trápne, ale u nás doma to nie je nič výnimočné. Za tých dvadsať rokov bolo niekoľko takýchto situácií. Napríklad, expozé nášho prvého zahraničného hosťa – prezidenta Slovinska Milana Kučana našich predstaviteľov nezaujímalo, na telemost s generálnym tajomníkom OECD D. Johnstonom okrem vtedajšieho prezidenta republiky Michala Kováča neprišiel ani jeden člen vládneho kabinetu, môjho hosťa v osobe prezidenta World Economic Forum prof. Klausa Schwaba nemal záujem prijať niekdajší predseda vlády, a nebyť Ivana Gašparoviča ako predsedu parlamentu, tak by sme sa dodnes červenali.

S úsmevom si pripomínam celý rad situácii, keď sa naši štátni, parlamentní a vládni činitelia, a lídri parlamentných politických strán niekoľkokrát ročne dopracovali k názoru, že osobnosti svetového významu sú pre nich málo významné, aby s nimi strávili aspoň dvadsať-tridsať minút. A nielen to, museli sme sa vyrovnať s ich veľkosťou, a s takým postojom, že odpovedať na názory tohto fóra ani netreba odpovedať. Mnohé z týchto "hviezd", ktoré hospodársky a spoločensky nespočetnekrát deklasovali túto krajinu a jej ľudí - občanov, sú v politickom suteréne a ďalší sa tam nič netušiac – chválabohu - približujú.

Dámy a páni,
za každej panujúcej garnitúry sme mali problémy v komunikácii. Taká je pravda, a nepríjemná predovšetkým preto, že keby politici čo len trocha počúvali, tak mohli prijať celý rad efektívnych riešení, aby život v tejto krajine bol lepší duchovne, hmotne i morálne a vôbec šťastnejší. A s prijateľnou perspektívou pre všetky vekové skupiny, čo je už niekoľko rokov vidinou a na úrovni mediálnych špekulácií, ktoré majú asi toľko s našou realitou ako ja s kybernetikou.

Náš program bude dnes takýto. Najprv si vám dovolím prečítať posolstvo nášho vzácneho člena Jána Chryzostoma kardinála Korca z 10. júna 2012 na tému "Čo potrebuje Slovensko" ?. Potom dostane slovo bývalá premiérka prof. Iveta Radičová. Po nej o našom štátnom, národnom aj občianskom jubileu sa bude zamýšľať bývalý premiér Ján Čarnogurský. Odo mňa si vypočujete odpoveď na otázku "Aká bude efektivita vládneho programu?". László Miklós má nemenej zaujímavú inšpiráciu, ktorou je dvadsať rokov od pamätnej konferencie o našom životnom prostredí v Rio de Janeiro. Náš veľvyslanec pri EÚ Ivan Korčok bude odpovedať na hamletovskú a životne dôležitú otázku "Prečo byť eurooptimistom ?" .

Vážené zhromaždenie,
na januárovom takmer 80-minútovom stretnutí s prezidentom Slovenskej republiky Ivanom Gašparovičom sme si predsavzali, že budeme rozhodnejšie vyžadovať od politikov zodpovednosť za výsledky a dôsledky ich vládnutia. Prirodzene, že to sa nepáči väčšine z nich, ale už môžeme stratiť len svoju podstatu : štátnu suverenitu a možnosti rastu na základe domáceho rozumu a jeho výsledkov, a s ňou prísť o národnú a občiansku identitu. Tu nejde o guľôčky, ale o to, aby sme mali budúcnosť. Je najvyšší čas prestať si navrávať, ako sa derieme vpred. "Vpred" sa môžeme hýbať aj k rozkladu. Dodal by som, že aj niekoľko našich členov nie je nadšených týmto predsavzatím. Nuž, ale väčšine z nás sa predsa len nechce byť ako tie sochy z Rapa Nui.

Dámy a páni,
infekcií mlčania a čakania sa nepoddali mnohí, a medzi nimi aj väčšina našich členov. V posledných dvoch-troch mesiacoch to opätovne a jedinečne potvrdili dvaja bývalí laureáti Zlatého biatca : Miroslav Demko a Michal Kravčík.

Prinajmenej sedemnásť rokov neúspešná snaha prijať do rodiny slovenského národa Franza Liszta viedla Miroslava Demka k napísaniu ďaľšieho diela z faktov v slovensko-anglickej verzii : Franz Liszt a Bratislava. Keby sme boli Rusmi, Angličanmi, Francúzmi, alebo takými Čechmi, tak by to bol nový bestseller a, obrazne povedané, povinné a ducha občerstvujúce čítanie aspoň pre národovcov a vlastencov.

Médiámi a niektorými vedcami neprávom a bez hanby hanený, ba trestuhodne obviňovaný z mrhania štátnymi financiámi sa Michal Kravčík so spolupracovníkmi pred niekoľkými týždňami rozhodol spracovať do knihy vlastné svedectvo v slovenskom aj anglickom jazyku s názvom : Po nás púšť a potopa ?. Je to kniha o veľkom a nedocenenom diele. Je o tom, čo priniesla viac ako ročná revitalizácia našej krajiny.

Vážené zhromaždenie,
obidve diela nájdete aj na titulnej strane www.hospodarskyklub.sk, a spolu so mnou načerpáte od týchto dvoch ľudsky statočných osobností životnú silu. V každej sfére ľudskej činnosti máme takýchto ľudí, ktorí sa prácu a jedinečnými výsledkami vzopreli nevôli a odporu okolia, ako aj osobnému znevažovaniu. Aj preto som presvedčený, že by sme mohli mať budúcnosť. Ak pochybujete, tak si otvorte www.hospodarskyklub.sk – Ankety 2012 a vnímajte to, čo je za menami...

---

Čo potrebuje Slovensko ?

Posolstvo Jána Chryzostoma kardinála Korca 92. riadnemu zhromaždeniu združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub

Vážené zhromaždenie,

niekoľkokrát v minulosti som verejne ocenil vašu činnosť a som rád, že ma považujete dvanásty rok za svojho člena. Aj ja spolu s vami si myslím, že nijaký život národa, nijaké hospodárstvo nie sú možné bez duchovného ľudského rozvoja, bez rozvoja úcty k človeku, k rodine, k národu a štátu, bez úcty k svedomiu a morálke, bez solídnej výchovy k opravdivým hodnotám. Preto podporujem vaše snahy o zdravý hospodársky a sociálny život.

Program 92. riadneho zhromaždenia je vskutku podnetný a v tomto čase prepotrebný pre spájanie síl v záujme lepších podmienok pre život. Dalo by sa povedať, že je veľkou výzvou pre politikov a vôbec pre našu občiansku verejnosť. Mojich osemdesiatosem rokov mi však nedovoľuje byť s vami. A tak, dovoľte mi, pripomenúť spätne niekoľko názorov, ako aj mojich myšlienkových reakcií na slová Jána Pavla II. a Benedikta XVI.. V mysli sa mi vynárajú aj ďaľšie myšlienky vyvolané odkazom sv. Cyrila a Metoda, celým radom vzácnych ľudí z domova i zo zahraničia, no i vašimi názormi, osobitne memorandom členov združenia o Ľudskej a spoločenskej zodpovednosti z mája 2010.

Vážené zhromaždenie,

je tu príležitosť zamyslieť sa najprv nad jubileom samostatného a štátne zvrchovaného Slovenska. Netreba sa veľmi rozširovať o tom, že po vzniku republiky prišlo na svet aj vaše združenie, ktoré malo, má a vždy bude mať snahu zaujímať sa a dbať o jej zdravie. O tom som presvedčený.

Neviem, kedy kto však vysvetlí, čo sa u nás a s nami stalo v novej republike. Základom obnoveného života mohli byť také inštitúcie ako je vaše združenie. Jeho iniciátorom sa totiž darí združovať odborníkov zo všetkých sfér ľudskej činnosti a podnikateľov, ktorí jednak vždy analyzovali situáciu, vyslovovali kritiky chýb, a zároveň navrhovali riešenia nielen hospodárskych, ale aj spoločenských problémov.

Je obdivuhodné, že za tých dvadsať rokov ste sa neponorili do politicky a odborne neplodných sporov. Významne ste prispeli k tomu, a to napriek nevôli celého radu politikov, že v našom štátnom a národnom domove máme čo chrániť, čo zachraňovať a o čo sa usilovať. Aby sa konečne riešila nezamestnanosť a hroziace sociálne napätie, no a nemenej nebezpečná bezduchosť života a absencia hodnôt v praktickom živote nemalého počtu ľudí v našej krajine.

Faktom síce je, že mnohí neúspešní sa z politickej scény vytratili, ale noví nepriniesli do svojho a vôbec do nášho života viac disciplíny, bez ktorej nemožno napredovať.

Vážené zhromaždenie,

v jubilejnom roku našej republiky treba vecný, triezvy, a najmä reálny pohľad na jej stav, ktorý vôbec nie je utešený. Máme slobodu, môžeme hovoriť, môžeme tvoriť... Lenže so slobodou sme sa nenaučili narábať. Ani v súčasnosti nemožno hovoriť o tom, že život najširších vrstiev ľudí je plnohodnotnejší a šťastnejší. Akoby ľudia stratili zmysel pre prejavy radosti, šťastia, pohody a pocitu z naplneného života. Oslavujú a v duši sú smutní, tvária sa, že sú plní radosti a pritom sa snažia byť iba veselí a zabaviť sa, radosť, šťastie a smiech neprežívajú, iba sa ich usilujú, tak ako iné druhy zábavy, konzumovať. Nechávajú sa robiť šťastnými a veselými od iných, ktorí za to berú veľké peniaze, a sami zostávajú smutní.

Každodenne sa zamýšľam nad príčinami a tiež dôsledkami takéhoto vývoja. Možno súhlasiť s viacerými autormi a ich neveľmi potešiteľnými predpoveďami. Sloboda je osobitný dar človeka. Ňou sa tvoríme na zrelých a zodpovedných kultúrnych ľudí. Ale slobodou, ak ňou šliapeme po pravde života, človek môže aj znetvoriť seba i život okolo seba. V súvislosti so slobodou sa často hovorí najmä o masmédiách. Médiá, tlačené a najmä elektronické, a z nich najmä niektoré televízie, môžu byť nielen požehnaním pre život a kultúru, ale môžu šíriť aj nevyliečiteľné choroby ducha. Nerobme z vážnych vecí obchod. Nezneužívajme ani politickú ani mediálnu moc. A nedovoľme odľudštiť Slovensko.

Vážené zhromaždenie, pripomínam si aj také názory že "bez väčšieho protestu a z hľadiska verejnej mienky skoro nepozorovane sa politika, náboženstvo, informácie, šport, osveta aj hospodárstvo zmenili médiami len na doplnok zábavného priemyslu." Vďaka tomu začíname byť národom, ktorý sa bude zabávať až na smrť, teda smerujúc k zániku našej kultúry a tradícií. A vôbec nás nemôže upokojovať, že lepšie tomu nie je v celom rade krajín. Jeden z hodnotiacich názorov o masových médiách - a vypovedajúci pravdu pravdúcu o ich vlastníkoch - je takýto : "Keď sa dá národ nimi zviesť triviálnosťou, čiže povrchnosťou a zahanbujúcim pohľadom na život, keď kultúrny život začne človek chápať ako ustavičnú zábavu a televíziu ako gigantickú fabriku zábavy, národ sa ocitne na márach". A zatiaľ, čo sa aj u nás na Slovensku niektorí do úmoru zabávajú a majú na dosť peňazí, mnohí iní naši ľudia a rodiny majú sotva na chlieb a na oblečenie pre svoje deti. No táto zábava prehlušuje chudobu a biedu. Pred siedmimi rokmi k sviatku sv. Cyrila a Metóda som povedal : " V mene slobody si ničíme dnes slobodu... Vlády nad ľuďmi sa zmocňuje kultúra zábavy a pôžitku, a ľudskej duševnej chatrnosti a nezodpovednosti k životu... Čo všetko robia s našou slobodou tí, ktorí majú peniaze a podrobujú si peniazmi naše telá i duše ?! ... Kam sa podela radosť zo života a láska k životu ? Aká hrdosť ? Triedené a denne dávkované informácie z nás utvoria jednomyseľných ľudí. Všetkému budeme veriť a všetko prijímať ako stádo... Ako sa ľudia nevzoprú proti týmto trendom, naši vnuci budú mať možno plné žalúdky, ale prázdne hlavy, srdcia a svedomia...".

Vážené zhromaždenie, bez hlbokých zdrojov úcty k človekovi, manželstvu, rodine a k výchove detí môže byť demokracia devastovaná a sloboda vydaná napospas zvôli, najmä hospodárskych a finančných záujmov, osobitne v znetvorenom trhovom hospodárstve, ktoré sa riadi len úspechom a ziskom podľa zásady "zomri rovná sa oži" a je vstave udusiť ľudskosť a kultúru. Dnešná spoločnosť potrebuje ešte naliehavejšie právnu a morálnu kontrolu možností človeka a moci. V spoločnosti aj u nás musí platiť nie právo sily, ale sila práva. Pre spravodlivé zákony nestačí len to, že ich odhlasovala väčšina v parlamente. Takéto zákony môžu byť slepé a nespravodlivé, môžu sa presadiť násilnou propagandou a mocou peňazí. Tu nestačí odvolávať sa na prieskumy verejnej mienky, ani na vedu. Verejná mienka nemôže hlasovať o násobilke, ani o zemskej príťažlivosti, nemôže hlasovať ani o etike, nemôže poprieť úctu a hodnotu človeka. Pre nás všetkých je dôležité vidieť svet a život, človeka i národy do hĺbky, také aké sú. Je dôležité z takto pochopenej pravdy žiť a konať. V tom spočíva blaho a zmysluplnosť nášho života. Na túto pravdu je odkázaný každý človek. Z verejnej ochrany, prezentácie a udržiavania pravdy o človeku žije celá spoločnosť, celý národ a štát. Túto pravdu života je potrebné pripomínať, odôvodňovať, stále prehlbovať a chrániť ako spoločný majetok národa. Takúto vlasť si želal ešte aj indický básnik, keď napísal, že by mala byť priestorom, kde duch je bez strachu a hlava vztýčená, kde netriešti sa svet na márne črepy, kde slová vychádzajú z hlbín pravdy, kde dobrá vôľa rozprestiera ramená po láske, kde prúd myslenia nestratil sa v piesku púšte, kde ducha vedie sám Boh k šírkam myšlienky a činu.

Vážené zhromaždenie, vážený správca a vážení členovia výboru,

veľmi ma bude tešiť, keď budete aj naďalej vyvíjať také aktivity vo vašom združení veľmi kompetentných osobností, ktoré budú priestorom na kritický dialóg o tom, ako tvorivo a na základe schopností, rozumu i srdca našich ľudí tvoriť zdroje tak, aby sa naozaj zvyšovala ľudská úroveň života na našom Slovensku.

S úprimnou vďakou za váš dvadsaťročný príspevok k zdravému mysleniu a dobrému menu Slovenska vo svete, žehnajúc vám a vašim blízkym


Ján Chryzostom kardinál Korec

V Nitre, 10. júna 2012


Nitra - Hrad, 30. november 2001 : Predseda výboru združenia Slavomír Hatina odovzdáva kardinálovi Korcovi osvedčenie o udelení Zlatého biatca. Za ním správca združenia Peter Kasalovský...

---

Ján Čarnogurský k 20. výročiu Slovenskej republiky

Príbeh Slovenskej republiky

Dvadsiate výročie vyhlásenia samostatnosti Slovenskej republiky, to v dejinách nie je dlhá doba, ale je to už doba, kedy možno vidieť udalosti v perspektíve a širších súvislostiach. Možno sa už pokúšať o prvé zovšeobecnenia a ponaučenia.
Pri hľadaní poučení pre budúcnosť Slovenskej republiky nemožno sa vyhnúť aspoň krátkemu pohľadu na jej vznik. Slovenská republiky vznikla akoby nevdojak. Žiadna relevantná strana nemala vo voľbách v júni 1992 na programe vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Slovenská národná strana síce mala, ale získala 8 % hlasov. Na druhej strane celých 2,5 roka od pádu komunizmu bolo vyplnených spormi a polemikami medzi Slovákmi a Čechmi o budúcu podobu štátoprávneho usporiadania Československa. Vo voľbách potom stačilo, aby na Slovensku zvíťazili iné sily než v Českej republike. Na Slovensku zvíťazilo HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom, čiže akési postkomunisticko-nacionalistické sily, kým v Českej republiky západniarsko-pragmatické sily pod vedením Václava Klausa. Ešte iný moment bol dôležitý. Slovensko malo na viac, než bolo jeho momentálne ústavné začlenenie do existujúceho štátu najmenej od r. 1848. Jeho ústavnoprávny vzostup však postupoval veľmi, veľmi pomaly. Takmer 150 rokov štátoprávnych dejín Slovenska možno charakterizovať menej ako štátoprávny vzostup a viacej ako prehlbovanie rozkolu a vzájomného odcudzenia v existujúcom štáte. Najskôr to bolo Uhorsko, potom Československo. Najmenej dvakrát boli rozhodujúce pre vznik či udržanie Československa bezpečnostné ohľady, po Prvej svetovej vojne, aj po Druhej. Po páde komunizmu však bezpečnostné ohľady ustúpili, pretože na obzore bola dnešná Európska únia a členstvo v nej poskytovalo väčšiu bezpečnosť než štátne spolužitie s Čechmi. Po páde komunizmu bolo jasné, že Československo v tej podobe, v akej dovtedy existovalo, sa nemôže udržať. Nemôže preto, že nebola navrchu komunistická strana, ktorá by držala, prípadne aj policajne oba národné celky pospolu. Ako účastník vtedajších diskusií s českou stranou aj zo znalosti vtedajších názorov na Slovensku trúfam si povedať, že Československo sa mohlo udržať – prinajmenšom nejaký čas do vstupu do EÚ – ako konfederácia. Ale konfederáciu Česi zásadne odmietali. Podstata štátoprávneho usporiadania sa preniesla do ekonomickej sféry. Populistickí politici v Čechách hovorili o peňazovode z Čiech na Slovensko, populistickí politici na Slovensku hovorili o vykorisťovaní Slovenska Prahou. Ani jedno, ani druhé nebola pravda. Uvediem iba dva detaily, vlastne perličky. Vtedy existovala ešte daň z obratu. Tá sa mala platiť tam a tej republike, kde sa obrat vytváral. Pri motorovej nafte a benzíne to mal byť Slovnaft, čiže Slovensko, pretože tu sa benzín vyrábal. Česká strana však trvala, aby sa táto daň platila v Českej republike z dôvodov, na ktoré si už presne nespomínam. Na druhej strane v r. 1991, keď sa vytváral rozpočet na nasledujúci rok, najskôr sa stretli ministri financií federálny, český a slovenský a skonštruovali základné parametre rozpočtov republík aj federácie. Keď však federálny minister financií Václav Klaus predložil tento návrh vo federálnej vláde, český predseda vlády Petr Pithart oznámil, že česká vláda nesúhlasí s takýmto návrhom a požaduje o 5 miliárd Kčs viacej do českého rozpočtu. Dopadlo to tak, že nasledovala schôdza predsedov vlád federácie a oboch republík a kompromis bol, že Česká republika dostala o 4 miliardy viacej, Slovensko o 800 miliónov viac a federácii zostalo 200 miliónov. Poznamenávam, že z pôvodných 5 miliárd, ktoré požadovala Česká republika. Vodné dielo Gabčíkovo – Nagymaros bolo federálnou stavbou, ale na r. 1992 už nedostalo federálne peniaze, pretože republika sa rozpadala. Dokončenie financovala Slovenská republika zo svojich zdrojov. Ak by sa Československo nebolo rozpadlo, možno predpokladať, že takéto finančné rozpory by sa stále viacej prehlbovali a nakoniec by viedli k rozpadu Československa. Všetky tieto a množstvo ďalších detailov prehlbovali vo vzájomných vzťahoch Čechov a Slovákov ochladenie. Žiadne vážne vonkajšie nebezpečie nebolo na obzore, obe strany pripúšťali aj plný rozchod, Slovensko viac než Česko. Podľa pamäti účastníkov povolebných rozhovorov medzi HZDS a ODS, vlastný rozpad republiky dohodli delegácie oboch strán, slovenská na čele s Michalom Kováčom a Mariánom Húskom v kuloári vlastného rokovania a bez prítomnosti predsedov strán. Z tejto formy si možno predstaviť, aký entropický charakter musel vládnuť vo vtedajšom Československu, keď to stačilo na rozdelenie republiky. Treba však zdôrazniť jeden kľúčový moment takéhoto rozdelenia republiky. Samostatná Slovenská republika vznikla pod politickou dominanciou HZDS. Inak by bolo všetko v poriadku, ale bola to politika, ktorá nebola kompatibilná s politikou rozvíjajúcej sa európskej integrácie. Slovensko bolo prijaté do medzinárodných organizácii, predovšetkým do OSN, predovšetkým vďaka tomu, že ku rozdeleniu došlo mierovou cestou na základe dohody s Čechmi a na základe ústavného zákona. Ale dnešná EÚ nám od začiatku najskôr iba naznačovala a neskôr jej výpovede boli tvrdšie, že s takou politikou, aká na Slovensku vládla sa do dnešnej EÚ nedostaneme. Svedčia o tom dve verbálne nóty, ktoré Slovensko dostala z Bruselu. Okrem samotných diplomatických nót to boli vyjadrenia jednotlivých politikov dnešnej EÚ, vyjadrenia veľvyslancov, ktorí pôsobili v Bratislave a celkový charakter vzťahov medzi vládou v Bratislave a európskymi štruktúrami. Vo voľbách v júni 1992, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky až do volieb v r. 1998 bolo hlavným bodom politickej agendy nie zápas za obnovenie Československa, ale vytváranie predpokladov pre prijatie Slovenska do dnešnej Európskej únie spolu s ostatnými postkomunistickými krajinami. V tejto politickej agende zaujalo KDH vedúce miesto. Bolo to z viacerých dôvodov. KDH malo najlepšie styky so západoeurópskymi centro - pravými stranami a KDH si prinajmenšom vo vnútri najpresnejšie ujasnilo, aké je životne dôležité pre novú Slovenskú republiku, aby nezostala medzinárodne izolovaná, ale čím skôr sa zaradila do integrovanej Európy. Osud Slovenskej republiky z r. 1939 – 1945 bol pre nás dostatočným poučením. Dôležitý bol aj čas zaradenia. Ak by sme zaostali za našimi susedmi, stali by sme sa predmetom vznášania rôznych požiadaviek. Príkladom je požiadavka Rakúska, aby sme v určitom čase odstavili V1, pretože inak by Rakúsko nesúhlasilo s našim prijatím do EÚ. Skúste si predstaviť, aké požiadavky by vznášalo na Slovensko Maďarsko, ak by Maďarsko bolo skôr členom EÚ ako Slovensko. A skúste si predstaviť, aké by bolo medzinárodné postavenie Slovenska, ak by Slovensko vôbec nemalo vyhliadky na prijatie do EÚ v krátkej dobe. Pre zaujatie postavenia dôslednej opozície proti vtedajšej politike Vladimíra Mečiara bolo potrebné, aby KDH a politickí spojenci hlasovali proti všetkým návrhom HZDS, ktoré mali v podstate iba propagandistický význam, ale žiadny praktický. Príkladom je napríklad Deklarácia o zvrchovanosti Slovenska, alebo Ústava Slovenskej republiky, ktorá naviac zavádzala dvojprávny stav ešte v rámci existujúcej Československej republiky. Slovensko sa muselo zaradiť do západných štruktúr zo zásadných geopolitických dôvodov. Východ nebol schopný poskytnúť Slovensku bezpečnosť, ani kľúčovú ekonomickú spoluprácu. To nie je schopný ani teraz a hovorím to ako predseda Slovensko-ruskej spoločnosti. Obrat Slovenska od politiky Vladimíra Mečiara k prijatiu za člena EÚ bol komplikovaný a namáhavý. Svedčí o tom pokus s vládou Jozefa Moravčíka. Vladimírovi Mečiarovi sa rozpadol poslanecký klub, stratil vládu, ale v r. 1994 opäť bol schopný vyhrať parlamentné voľby.

Vyzdvihol by som z tohto obdobia dva momenty. Vtedajšia opozícia, ale najmä KDH nikdy nežiadali o pomoc vo vnútropolitickom zápase zahraničné sily. Isteže sme na stretnutiach s partnerskými stranami zo Západnej Európy hovorili o problémoch, ktoré máme a ktoré politicky premáhame, veď to robila každá zúčastnená strana, ale nežiadali sme o vonkajší politický zásah do našich vnútropolitických zápasov. Základný politický obrat, ktorý na Slovensku nastal voľbami v r. 1998 a nasledujúcim vývojom bol dosiahnutý rýdzo vnútornými silami Slovenska. Druhý moment predstavuje únos Michala Kováča ml. Účasť Slovenskej informačnej služby na únose sa nedala utajiť. Ale použitie štátneho silového orgánu na hrubé porušenie zákona prekračovalo všetky prípustné medze západoeurópskeho ponímania zákonnosti a demokracie. Vladimír Mečiar musel byť o príprave únosu informovaný a v konečnom dôsledku musel dať naň súhlas. Tým urobil zásadnú chybu a urýchlil svoj pád. Únos Michala Kováča je dôkazom, že Vladimír Mečiar neprerástol vtedajšie slovenské pomery, nezorientoval sa vo vládnucich medzinárodných trendoch a vonkoncom nepochopil pomer politických síl na Slovensku aj v Európe. Spomínam si, ako sme boli sklamaní, keď asi mesiac alebo dva po únose boli zverejnené prieskumy verejnej mienky a HZDS vôbec nestratilo, ba azda nejaké percento ešte získalo. To uvádzam len ako ilustráciu, že prieskumy verejnej mienky a dôležité historické trendy sa nemusia pretínať.

V r. 1992-98 možno vyvodiť ešte jedno politické poučenie. Slovenskú spoločnosť, ako asi žiadnu spoločnosť, nemožno vystavovať prílišnému politickému tlaku. Spoločnosť potom hľadá cesty, ako sa tlaku zbaviť. V r. 1994-98 sa stalo už väčšine slovenskej spoločnosti známe, že Mečiar vedie Slovensko do vnútropolitických aj zahraničnopolitických kríz, ktoré môžu Slovensku iba poškodiť. Ekonomická situácia sa nezlepšovala a medzinárodná izolácia sa prehlbovala. Poznamenávam, že KDH nemalo záujem na prehlbovaní zahranično-politickej izolácie Slovenska. Niekedy v r. 1997 išiel Vladimír Mečiar na oficiálnu návštevu do Holandska a okolnosti sa zoradili tak, že to bola posledná príležitosť, aby preukázal, že vnútropoliticky vedie dialóg s opozíciou a nesmeruje ku autoritatívnej vláde. Pozval ma vtedy na stretnutie v budove Národnej rady a ja som pozvanie prijal, pretože v udržaní dialógu Slovenska s dôležitými politikmi dnešnej Európskej únie som videl spoločný záujem vtedajšej opozície aj koalície.

Pred voľbami v r. 1998 prieskumy verejnej mienky dávali dostatočne jasný obraz toho, že HZDS voľby síce vyhrá, ale budú prehrou. Prehrou preto, že svojou dovtedajšou politikou stratilo HZDS akýkoľvek koaličný potenciál. Pred voľbami sa Mečiar snažil zachraňovať situáciu zmenou volebného zákona, ale mu to nepomohlo. Opozičné strany, predovšetkým KDH, sa zlúčili do jednej strany Slovenskej demokratickej koalície (SDK) a v skutočnosti voľby vyhrali. HZDS síce skončilo asi s percentným náskokom pred SDK, ale nenašlo koaličných partnerov a nebolo schopné zostaviť vládu.

Nastúpila prvá Dzurindova vláda a zbližovanie s Európskou úniou nabralo rekordné tempo. Všetky politické prekážky pre prijatie Slovenska padli. Nakoniec sme boli prijatí do EÚ spolu s Českou republikou, Poľskom, Maďarskom a ďalšími krajinami. Nikto z týchto krajín nám nemohol klásť osobitné podmienky. Pre postoj Rakúska sme museli súhlasiť s určením dátumu uzavretia V1. Pri posudzovaní tohto rozhodnutia si treba postaviť rovnicu: na jednej strane vstup do EÚ, na druhej strane uzavretie V1. Nazdávam sa, že v takých okolnostiach rozhodnutie o uzavretí V1 bolo správnym rozhodnutím.

Vstup Slovenska do Európskej únie a právne, ako aj ekonomické reformy, ktoré uskutočnila prvá aj druhá Dzurindova vláda, urobili zo Slovenska dynamickú krajinu, ktorá sa rýchlo prepracovala na popredné miesta v ekonomickom rozvoji krajín EÚ. Hlbšie príčiny takéhoto rýchleho rozvoja možno vidieť v kvalifikácii slovenských robotníkov a technikov, získanej jednak vzdelaním a jednak prácou vo veľkých podnikoch, ktoré tu vyrástli jednak za socializmu, ale napr. zbrojársky priemysel existoval ešte z dôb prvej Československej republiky. V ekonomickej tlači sa uvádzajú aj ďalšie príčiny, predovšetkým nižšia mzdová úroveň Slovenska oproti aj okolitým štátom, takmer žiadne štrajkové hnutia a pod. Stručne by som to nazval skromnosťou slovenskej spoločnosti, ktorá vyplynula z predchádzajúce historického vývoja. Na Slovensku sa usadili tri veľké automobilky, vyrástli veľké podniky známych elektrotechnických výrobcov zo sveta. Slovenskú ekonomiku dnes ťahá automobilový priemysel a ďalšie priemyselné podniky rozosiate po celom Slovensku. Pripomeniem však: Slovensko bolo priemyselne najrozvinutejšia časť bývalého Uhorska. Kde - kto by si chcel privlastňovať zásluhu na takom postavení Slovenska, ale bez pracovitosti a kvalifikačnej štruktúry slovenského obyvateľstva by Slovensko také postavenie nezískalo. V dejinách sa opakujú nielen negatívne črty spoločnosti, ale aj pozitívne. Slovensko možno považovať za úspešný členský štát Európskej únie. Nevyvolávame v únii žiadne väčšie problémy a môžeme si dôverovať, že ak by sa vyskytli, dokážeme ich predovšetkým vlastnými silami prekonať.

Slovensko vstúpilo ako druhé po Slovinsku z postkomunistických krajín do Eurozóny. Boli sme na to patrične hrdí. Krajiny, ktoré nevstúpili do eurozóny, urobili tak skôr z väčšej opatrnosti, ako z menšej pripravenosti. Napriek tomu však možno považovať vstup Slovenska do Eurozóny za potrebný krok, pretože pri našej malej rozlohe a ekonomickej otvorenosti by bola stabilita Slovenskej koruny skôr iluzórna. Jednoducho zatiaľ sa neukazuje reálna alternatíva k nášmu súčasnému politicko-ekonomickému zaradeniu.

Nerobme si však ilúzie o vnútornej súdržnosti Európskej únie, či v súčasnom stave alebo aj redukovanom. Slovensko je skôr malý štát a nemáme žiadne hlbšie historické väzby na žiadny väčší štát Európskej únie. Ak by otrasy Európskej únie pokračovali, nemožno vylúčiť situáciu, že budú od nás požadovať napríklad zrušenie Benešových dekrétov od samého počiatku, ešte väčšie otvorenie sa slovenského hospodárstva aj na úkor domácich výrobcov, prípadne iné. Pre tieto a iné dôvody je v záujme Slovenska, aby sme prehlbovali a upevňovali vzťahy s čo najväčším počtom veľmocí. Historické väzby máme na dve veľmoci – na Rusko a na USA. Našim prvoradým spojencom je Európska únia, ale popri nej by sme mali rozvíjať ešte osobitné vzťahy s Ruskom a USA. Kde sa záujmy týchto dvoch štátov a prípadne aj Európskej únie dostávajú do rozporu, v takých prípadoch by sme sa mali zdržať všetkého, čo jedna z týchto strán považuje za svoje ohrozenie.

Slovensko má za sebou neobyčajne úspešné storočie. V r. 1875 uhorský minister vnútra Koloman Tisza povedal v Uhorskom parlamente, že slovenského národa niet. Dnes je Slovensko rovnoprávnym a úspešným členom všetkých významných medzinárodných organizácií. Najväčší vzostup vo svojom postavení sme dosiahli práve za posledných 20 rokov, keď si svoje záujmy obhajujeme sami ako nezávislá Slovenská republika. To je vysvedčenie o našom poslednom dvadsaťročí. Nech je zároveň poučením o budúcich dvadsaťročiach.

---

Aká bude efektivita vládneho programu ?

Príhovor zakladajúceho člena a správcu Petra Kasalovského

Vážené zhromaždenie,
moja úloha dať odpoveď na otázku "Aká bude efektivita vládneho programu ?" je napohľad dosť ľahká. Bude taká, akú zabezpečí SMER SD s 83 poslancami – s nadpolovičnou väčšinou v Národnej rade SR. Otázkou bude akurát to, či s tou efektivitou budú spokojní voliči. Teda, tí, ktorí tak spontánne vložili svoje životné aj občianske nádeje do rúk jednej strany. Svojím spôsobom sú spoluzodpovední za to, ako sa bude žiť na Slovensku. Keď sa bude u nás žiť lepšie ako dnes, tak pôjde nielen o šťastnú a správnu voľbu, ale aj o dodatočný výprask tzv. stredopravým a pravicovým stranám.

Keď druhá vláda Róberta Fica zverejnila vládny program, tak opozícia a spolu s ňou aj viaceré média mu vyčítali, že je dosť všeobecný. Zmohla sa síce na výhrady na niektoré vládne zámery, ale neprezentovala nič – vôbec nič rozvojové a vonkoncom nič nadchýnajúce voličské masy. Iba sa ďalej sporila o to, kto je vlastne opozičným lídrom, a kto má nárok na funkciu takpovediac pridelenú vládnou stranou SMER SD. Bolo to prinajmenej nevkusné a opozičné námietky – nie kritika ! – vyznievali ako pokračovanie voličmi odmietnutej predstavy o našom ďalšom vývoji a jeho lídroch.

Keď sa neudeje nič prevratné, tak SMER Sociálna demokracia bude vládnuť do 2016. roka. Treba však poznamenať, že ani jeho parlamentná väčšina z vyše milióna hlasov nie je garanciou 4-ročnej vlády. Opozícia však nemá ani na to, aby ho aspoň trocha vystrašila. Odborná verejnosť vie, ale nateraz taktne mlčí, čo môže spôsobiť problémy jednofarebnej vláde. Ak by bolo ako doteraz, nebudú žiadne otrasy, ale môže byť aj horšie. I keď, vážení prítomní, tak aj na to dali voliči mandát strane SMER SD. Mandát na prehru, nie však na krach, ktorý nie je len nočnou morou skeptikov – pesimistov.

Dovoľte však jednu myšlienku o zjednodušujúcom videní, ba možno aj myslení. Pred piatimi týždňami poskytla expremiérka I. Radičová rozhovor MfDnes pri príležitosti 20. výročia rozdelenia Česko-Slovenska. Nemalú časť venovala faktu že spoločnosť bola rozdelená hodnotením minulého režimu, sociálnych problémov a zahraničnopolitickej orientácie. K tomu zvestovala, že v rokoch 2006-2008 už bol však vyšší počet tých, ktorí považujú súčasný systém za lepší. Uniklo jej, že každoročne z pamäti národa "zmizne" úmrtím v priemere 80 tisíc ľudí, teda za 17 rokov do 2006. roka je to 1 milión 350 tisíc duší.

Uvedené údaje sú neúprosné. Rovnako ako ten fakt, že prichádzajú noví a noví voliči, ktorým zásluhy o pozitívne momenty v našej minulosti dávnej aj tej včerajšej nič nehovoria. Neplatí to len u nás, ale aj v okolitých štátoch, v celej Európe, no i vo svete. Žije sa dnes a v lepšom prípade sa žije pre blízku budúcnosť. Aj preto časť voličov môže prebehnúť za jedno jediné volebné obdobie do tábora protivníka, pokiaľ mu ten poskytne predstavu o reálnosti lepšieho života. Alebo sa udeje niečo priam zázračné a ľudsky deklasujúce aj tie najtvrdšie charaktery. V tomto smere naša opozícia nemá dnes šancu.

Dámy a páni, naša demokracia síce funguje, ale podľa pravidiel, ktoré nemajú ani v Spojených štátoch, ani vo Veľkej Británii, ani vo Francúzsku, ani v Taliansku, ani v Rakúsku, ani v Maďarsku, ale ani v Českej republike. V týchto štátoch totiž bojujú o voličov a parlamentné mandáty osobnosti - jednotlivci, ale u nás v jednom volebnom obvode politické strany, ktorým to veľmi-veľmi vyhovuje, môžu spať na vavrínoch. Je to dôkaz o našej nekultúre, a nie o špecifiku, alebo dokonca akejsi výnimočnosti. Parlament si to síce schválil, ale už v našej prehistórii, keď bol pri moci Vladimír Mečiar. A nič sa nezmenilo ani počas vládnutia jeho nástupcov.

Vážené zhromaždenie,

programové vyhlásenie vlády schválil parlament. I keď sme už prežili v roku 1989 a vlani, že si zákonodarná väčšina vyslovila nedôveru, tak v tomto prípade sa nič také nestalo. Preč sú tie časy, keď moc "ležala" na ulici. Ozajstne aj obrazne. Ale je tu predsa len kvalitatívne iná vážnosť doby a jej výzvy. Predchádzajúca vládna garnitúra zlyhala a v parlamentných voľbách padla ako podťatá, lebo neponúkla občianskej verejnosti nič sympatické. S dôverou stratila priam "pahorok" voličov, ktorí akoby cítili chabosť jej lídrov.

Postupne sa potvrdzuje, že medzi slovami a činmi niektorých lídrov vládnych strán bola a je priepasť. Ako dôverovať KDH, keď jeho líder v pozícii ministra vraj netušil, že jeho nominanti do štátnych funkcií majú právoplatné zmluvy o "zlatých padákoch". Stosedemdesiattisíc Eur "odchodného" v dvoch prípadoch, to je vskutku hanebnosť. Za mínusový hospodársky výsledok a štrnásť mesiacov vo funkcii ?! Dokonca sa vyhovárať, že rovnaké padáky boli aj v rokoch 2006-2010, tak to sa bez politického trestu môže stať iba na Slovensku. Obdobne to platí o nominantoch, ktorí dostali za "peknú tvár" byty a za ich predaj toľko peňazí, o ktorých sa môže doživotne snívať priemernému učiteľovi, vedcovi, alebo sociálnemu pracovníkovi.

Trápnosti majú na svedomí všetky akoby opozičné politické strany. Ich poslanci sa po volebnom debakli predvádzajú akoby sa nič nestalo. V tom ich podporujú aj média, teda ich vlastníci a mecenáši. Logicky, že nepodporili volebného víťaza vstupom do vládnej koalície, ale majú spoluzodpovednosť za to, aký bude náš politický, sociálny a ekonomický vývoj. Ich šanca prísť s riešeniami tvorby zdrojov a ich využitia je naďalej trvalá. Volebný víťaz sa správa síce víťazne, ale ako hasič zabezpečujúc povinné úspory v tomto a budúcom roku. Po slovensky, administratívnymi škrtmi a po jánošíkovsky, že bohatým sa bude brať. A čo tak páni tvorba vlastných zdrojov ?!

Dámy a páni,

banky sa poddali, keď šéf ich asociácie dokonca vyjavil, že pomôžu vláde odchytiť tých, ktorí dozaista neplatia štátu to, čo majú. Po verejnom vyhlásení tohto záväzku sa nedostavil ani len formálne prokurátor, aby sa jeho a ďalších bankových lodivodov povypytoval, ako je to teda s daňovými únikmi, resp. okrádaním štátu. Otázkou však je, kto je tu vlastne bohatý ! Je morálne trestať - "solidarizovať" niekoho za úspešnosť, alebo, nedajbože, sa od niekoho chce takto získať doplatok za sprivatizované štátne majetky ?!

Do konca minulého týždňa som hovoril viac ako s päťdesiatkou našich súčasných aj bývalých členov. S bývalými som sa stretol aj preto, lebo som pochopil, že niekto môže byť rozčarovaný z našich pomerov. Zväčša je unavený z neopodstatnených mediálnych atakov, z nevymožiteľnosti práva, z poskribovania, či priam vydierania mocou na najrôznejších úrovniach. Boli medzi nimi aj absolútne neveriaci v minimálnu pozitívnu a mlčiacou väčšinou želateľnú zmenu k nastoleniu poriadku, k disciplíne a k ústavnému princípu rovnosti v praktickom živote.

Všetci rešpektujú výsledok parlamentných volieb. Od programového vyhlásenia však čakali viac, najmä to, že bude nielen vecné, triezve, ale predovšetkým náčrtom plánu, ako zabezpečiť lepší život pre najširšie vrstvy v jednotlivých sférach – v rezortoch, a nezadlžovať sa. Koniec-koncov, čakali oprávnene, keďže volebný víťaz bol vyše roka odrezaný od štátnej moci a mal relatívne dosť času rozmýšľať, ako zvládnuť situáciu, ktorá láme charaktery v celom rade štátov Európskej únie. Nateraz sa to javí tak, že v tomto sa nič nezmení a budeme konzervovať.

Chcem veriť aj tomu, že súčasný minister hospodárstva pripravuje zázrak, keďže sa pred šiestimi týždňami kvôli pracovnej zaneprázdnenosti ospravedlnil neúčasť na tomto fóre. Keď hovorím "zázrak", tak preto, že len ten ho môže urobiť úspešným ministrom, ba vyniesť ho do nebies medzi také osobnosti akou bol napríklad nemecký Erhardt. Faktom však je, že výrobná základňa Slovenska je podľa kvalifikovaného odhadu na 95 % v zahraničných rukách, takisto bankovníctvo takmer na 98 % a obchod takmer na 90 %. Preto musí vymyslieť "zázrak", aby sme mali opäť slovenskú ekonomiku, ak chcete národné hospodárstvo, a nie "ekonomiku na Slovensku".

Vážené zhromaždenie,

máme tu však malých a stredných podnikateľov. Perné chvíle im pripravoval bývalý minister financií spolu s ministrom práce, ale k realizácii ozdravujúcich opatrení nedošlo kvôli pádu vlády. Ich nasledovníci sa nechali nimi inšpirovať, ale o spokojnosť a vnútornú harmóniu dotknutých sa bude musieť postarať prinajmenej Rada rozvoja a solidarity. Avšak zatiaľ platí, že "Reči sa hovoria a chlieb sa je !"... Takto treba vnímať aj priam fantastické predstavy o zamestnávaní mladých z európskych fondov.

Obyvateľstvo, teda prinajmenej jeho štvrtina, verí strane SMER SD, a tá napriek tomu skôr či neskôr bude musieť vyjaviť, ako je to s našimi úvermi – pôžičkami a vôbec s dlhmi. Prečo neurobiť konečne verejne odpočet, aby občania – voliči boli na čistom a vnímali, čo sme si prejedli a čo ďalej prejedáme. Nehovoriac o tom, aby podľa takéhoto dokumentu hodnotili aj zásluhy o náš štát, lebo miliardových otcov, synov a vnúčikov našej samostatnosti a štátnej zvrchovanosti by už stačilo.

Vážené zhromaždenie,

takže, ešte raz, ako je to s nami ? Nič nemáme, a sme len pracovnou silou. A to len tí, ktorí majú to šťastie... Sú to firmy v zahraničných rukách, získané od slovenských privatizérov. Slovenský názov firmy už zostáva iba marketingovou značkou pre domácich spotrebiteľov. Napríklad taký pivovar Topvar či Šariš, obidva sú súčasťou Juhoafrických pivovarov (SAB), alebo Zlatý Bažant Hurbanovo, súčasť holandskej nadnárodnej firmy Heineken. Alebo, Slovenské liečebné kúpele, a.s Piešťany sú súčasťou maďarskej Danubius Hotels, skupiny s americkým kapitálom. Michalovecká mliekareň, vyrábajúce známy syr Karička, je vlastne francúzska, patrí kapitálovej skupine BEL, dnes Syráreň Bel Slovensko.

Dámy a páni,

nebude novinkou takýto rechnung. Podstatným pre zahraničných investorov je, že pri minimálnych odvodoch a často odpustených daniach príjmy očistené od nákladov tvoria značnú časť zdrojov a sú vypumpované z firmy do materskej spoločnosti alebo odvádzané vo forme nezdanených dividend (podielov na zisku). Štát má preto minimálne podiely vlastného majetku v tzv. strategických spoločnostiach, rozdrobené zdroje... Prírodné zdroje sú na dlhoročné obdobia zablokované zmluvami s nevypovedateľnými podmienkami, čím štátna administratíva stráca dvakrát – raz že ich nemôže používať a raz, že ak by chcela vypovedať zmluvy s investorom, musela by mu uhradiť akoby celý zisk z podnikania po vypovedaní zo zmluvy do konca zmluvného obdobia. Teraz sa už hrá o suroviny, o pôdu a o vodu ...

Vážené dámy, vážení páni,

dovoľte niekoľko poznámok - podnetov z rozhovorov s našimi členmi. Aký rozmer a charakter by mala mať slovenská ekonomika ?" Máme dobré prepojenie tejto cudzej ekonomiky na vonkajšie ekonomické prostredie. Používanie spoločnej meny a spoločný európsky trh je zárukou, že sa z tohto marazmu ešte stále môžeme dostať. Taktiež naša stredová geografická poloha a vonkajšia hranica Schengenského priestoru bude len vtedy výhodou, ak ju dokážeme využiť. Iste nemôžeme súhlasiť s podmienkami za akú cenu sú sem dnes lákaný zahraniční investori a neobstojí ani tvrdenie, že by bez takýchto výhod odišli.

Budem citovať mne blízkeho Tomáša Baťu : Nemôže byť bohatstvo tam, kde sú ľudia zamestnaní vzájomným podvádzaním. Nemajú čas na vybudovanie hodnôt, teda ani na vytvorenie bohatstva." Žiaľ spomínaného stavu sme si na Slovensku zatiaľ užili viac ako je vôbec zdraviu únosné.

Programové vyhlásenie tvrdí, že v roku 2008 začala kríza pôsobiť aj na Slovensku. Nie je to celkom pravda, lebo vonkajšie ekonomické prostredie bolo už nestabilné viac ako dva roky. Aj keď Programové vyhlásenie je neúmerne rozsiahle, je z čoho čerpať. Chýba mu však kvantifikácia súčasných východísk. Tým je program nekontrolovateľný. Tu sa opäť dostávame typicky slovenskému problému, ktorým je kontinuita politiky a ekonomiky pri striedaní vlád. Našťastie štruktúra materiálu z pohľadu fungovania Európskej únie jasne mapuje, na čo máme ešte ako krajina a štátne orgány vplyv a na čo už nie.

Program z hľadiska veľkosti obsahu je koncipovaný najmenej tri funkčné obdobia. Pokúša sa riešiť aj strategické systémové chyby. Je dôsledne pragmatický, čo však nemôže byť na škodu veci. Tvorcovia programu sa pokúšajú byť adresný k niektorým skupinám obyvateľstva, zabudli na ostatnú sociálno-triednu štruktúru, bez ktorej sa nedajú realizovať najmä strategické ciele. Program obsahuje aj nové prvky, ale bez bližšieho vysvetlenia ako by mali vôbec fungovať. Nebojme sa preto ani konvergenčných krokov a demokracie v ekonomike, ktoré by prevzali dobré prvky štátneho, súkromného, družstevného, ale aj urbárneho sektoru ekonomiky a ďalej ich rozvinuli.

Verte mi, že táto problematika je tak široká, že nato nestačí môj jediný príhovor. Ale určite by na to postačovalo nie viac ako 60 strán programového dokumentu, ktorý by tento klub určite dokázal vytvoriť. A o tom som presvedčený, že by tých spomínaných 60 strán priestoru postačovalo. Nespomenul som fungovanie štátnej správy na nových ekonomických princípoch a ďalšie oblasti spoločenského života. Snažil som sa pre krátkosť času venovať len ekonomickému rozmeru niektorých aspektov spoločenského života. A práve takýto doslovne revolučný obsah som očakával od programového vyhlásenia vlády. Až toto by vytvorilo dostatočný a hlavne systémový ekonomický ťah v spoločnosti na udržateľný rozvoj obyvateľstva a skončilo s retardačnými tendenciami smerom k chudobe.

Vážené zhromaždenie,

veľmi nebezpečnou oblasťou pre každú ekonomiku je postupné plazivé zadlžovanie municipality. Zákonná úprava o hospodárení miest a obcí na Slovensku je jednoznačné, avšak zdá sa že legislatíva so svojimi dvoma jednoduchými pravidlami tu neplatí. Opäť pár čísiel štatistického úradu, kde jasne vidieť ako sa vyhrážky vlády o potrestaní starostov minuli účinku.

Kto má najviac dlhov okrem štátu, vážené dámy a páni, tak by mohla znieť aj ďalšia z hamletovských otázok.

Dlhy krajských miest k 31. 12. 2010, mil. eur :




Napriek dokumentovanému stavu, si starostovia dvíhajú platy za pomoci nastrčených poslancov, ktorí bez ohľadu na stav rozpočtu navrhnú takéto zvýšenie. Udeľujú iracionálne odmeny a ja sa pýtam za čo, ak je tu dlh ? A to už nehovorím o zbavovaní sa majetku štátu obhospodarovaného obcami ako v úvodzovkách "prebytočného". Ide najmä lukratívne podniky fungujúce v miestnom hospodárstve, nehnuteľnosti pôdu, mestské lesy, kde sme svedkami umelého znižovania ich pôvodnej trhovej hodnoty, aby potom boli rozpredané za "babku" blízkym a spriazneným osobám. Samozrejme, že tu by mali orgány činné v trestnom konaní zasiahnuť. Žiaľ ako keby takéto orgány v štáte neexistovali napriek proklamovaným pseudoúspechom, najmä vo výbere pokút v doprave, ostávajú inak relatívne pasívne. Ani kontrolné orgány štátu sa do problematiky nehrnú. A tak nám korupcia prekvitá ako ružová záhrada. Keďže doterajšie opatrenia nepomáhajú, tak to znamená že nám nefunguje systém. Už sa ani nebudem rozčuľovať nad ľuďmi sediacimi na troch stoličkách správy štátu a tvrdiacimi, že vraj stíhajú robiť svoje funkcie riadne a k spokojnosti občanov.

Vážené dámy a páni,

teraz keď poznáme vývoj vnútorného ekonomické prostredia, mali by sme obrátiť pozornosť aj k tomu vonkajšiemu. Skúsim zadefinovať súčasný stav. Medzi základné princípy Európskej únie patrí prenášanie právomocí národných štátov na medzinárodné európske inštitúcie. EÚ však zatiaľ nemá inštrument ako privlastniť si vyššiu právomoc, ako jej udelia jednotlivé štáty, nedá sa preto hovoriť o federácii. Jej spôsob rozhodovania je v medzinárodnom práve unikátny. Európska únia je považovaná za štátne usporiadanie sui generis. Európska únia získala právnu subjektivitu prijatím Lisabonskej zmluvy. Týmto krokom sa Európska únia stala nástupcom Európskych spoločenstiev. Ale to je všetko.

Vo finančnej kríze v ktorej sa únia momentálne ocitla, je tu stále predpoklad, že vývoj, lepšie povedané "samo vývoj" (s tým "samo", máme na Slovensku tzv. "veľmi dobré skúsenosti"), pôjde ďalej. Bude to ťažké a hlavne v ťažkých pôrodných bolestiach. Aj Slovensko uzavrelo manželstvo z rozumu s týmto subjektom. Napriek tomu nie sme únijným a už vôbec nie federálnym štátom. Ale... Len vás chcem upozorniť na maličkosť. Podľa všetkých dostupných štatistík je samotné manželstvo jednoznačne aj hlavnou príčinou každého rozvodu. V praxi zatiaľ naše manželstvo s úniou nefunguje vôbec ideálne. Stále sa tu krajiny delia na starých členov a nové členské krajiny, má to ďalšie politické nedostatky, ktoré nemôžeme len tak prehliadať. EÚ trpí značným nedostatkom demokracie, hlavne tam, kde by sa demokracia najviac vyžadovala, napríklad mechanizmus voľby prezidenta EÚ a ďalších funkcionárov, mechanizmus dotačnej politiky vedie k nerovnému prístupu k spoločným zdrojom.

To samozrejme platí pre ekonomiku. Aj tam je možná demokracia, ale na iných princípoch a iných podmienok ako dnes vládnu. Ale to je téma na teoretickú diskusiu, končiacu v okamihu pádu súčasného výrobného systému. Čiže, tu nejde o odmietanie kapitalizmu, ale ide o hľadanie alternatív jestvujúcemu systému, ktorí plodí chyby vedúce k jeho zániku, poškodzuje životné prostredia a spôsobuje kellerovskú "nesúmeriteľnú" majetkovú polarizáciu. EÚ musí prestať so socializáciou strát a privatizovaním ziskov, lebo táto finančná politika sa stane likvidačná pre menšie štátne ekonomiky. Tej našej to ale skutočne nehrozí, takmer žiadnu totiž nemáme. Ten biedny zvyšok slovenskej ekonomiky by bolo veľmi žiaduce dobudovať naspäť na riadne fungujúcu štátnu ekonomiku. Ale určite nie socialistického typu, akú sme poznali.

Napriek dobrej transatlantickej spolupráci, musí EÚ začať s posilňovaním eura, aj keby to malo ísť na úkor USA. Keď kapitalizmus, tak so všetkým čo k nemu patrí a teda aj trh, v našom prípade trh peňazí, konkurencia, akumulácia a podobne. Každá integrácia prináša zdravé plody, žiaľ nikdy nie okamžite. To nám ukazujú celé dejiny vývoja ekonomiky. Ale na tému poučiteľnosti – respektíve nepoučiteľnosti, by som urobil len krátky záver: História je vždy poučná a človek ako vždy - rovnako nepoučiteľný.

Vážené zhromaždenie, vážení hostia a členovia,

to bola odpoveď na základnú otázku, "Aká bude efektivita vládneho programu?", a to s poukázaním na názory členov klubu predovšetkým na niektoré vnútropolitické momenty, na reálny stav ekonomiky na našom území. Ide najmä o obrazne povedané politické, sociálne a medzinárodné "míny", ba aj bažiny, z minulých rokov, ale aj zo súčasnosti a takmer nesmrteľný byrokratizmus. Presnejšie, ide o tie smery pri uplatňovaní vládnej moci, ktoré nemožno nazvať inak ako konzervárenstvo, ak nie konzervativizmus.

Doterajšie rozhodnutia a snahy vlády naznačujú, že jej chýbajú mozgy i keď si to nepriznáva. Tie, ktoré sa jej ponúkajú z opozície sú zahľadené do seba a vôbec nemajú silu. O časti vládnych by sa to síce dalo tiež povedať, ale tie majú za sebou viac ako 40% voličov z tých, ktorí využili volebné právo. Je tu vládny program a ambícia jedinej vládnej strany SMER SD s Róbertom Ficom na čele vládnuť nielen jedno volebné obdobie. Pôjde o to, či sa jeho realizácia pohne na rýchlostný stupeň 2 a potom až po šiesty, čo by znamenalo isté miesto v nebi slovenských velikánov. Každej vláde to zatiaľ slušný a rozumný občan želal. Všetky vlády viac - alebo menej napokon zlyhali a svoje nádeje s cieľmi utopili v škandáloch a arogancii vládnej moci. Ich šťastím bolo, že slovenský občan sa ako taký len prebúdza k svojmu občianstvu. Tento moment v jeho živote by mohol byť návestidlom "na voľno" pre vládnu garnitúru Róberta Fica a k pozvaniu najmúdrejších a čestných občanov k tvorbe hodnôt a nových zdrojov s pomocou našich ľudí. Potenciál tu je, ale chce to nielen vôľu, ale aj rozhodnosť, schopnosť tolerancie, komunikácie, v nejednom prípade radikálnu chirurgiu a dobré organizátorské schopnosti.


V Bratislave, 14. júna 2012

---

Dve desaťročia trvalo udržateľného rozvoja
v Slovenskej republike 20 rokov po Rio Summite ´92

László Miklós

  Trvalo udržateľný rozvoj má už aj v názve zakódovaný aspekt dlhodobosti. Ako však tento pojem vnímame v súčasnosti? Bez hlbokých analýz možno povedať, že 20 rokov po všeobecnom a celosvetovom prijatí pojmu "sustainable development" na slávnej Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED– United Nations Conference on Environment and Development), ktorá vyvrcholila na slávnom Summite Zeme´92 (Earth Summit ´92, známejší pod názvom Rio Summit ´92) v dňoch 3. – 14. Júna 1992, sa pojem stal veľmi často používaným heslom, až otrepanou frázou, často zneužívanou barličkou v najrôznejších súvislostiach, akoby podtvrdzujúc dobré úmysly autora voči životnému prostrediu. Ako je to však v skutočnosti?
  Predovšetkým je veľmi ťažké až nemožné presvedčiť hospodársku sféru a najmä nezainteresovanú verejnosť, že trvalo udržateľný rozvoj nie je totožný s trvalým rastom. Pritom všetky základné idey trvalo udržateľného rozvoja práve tento fakt podčiarkujú, najjednoduchšie na príklade využívania prírodných zdrojov: práve trvalý rast exploatácie prírodných zdrojov (napr. ropy, uhlia) je v protiklade s trvalo udržateľným rozvojom.
  Iným problémom je posudzovanie "trvalosti". Samozrejme, environmentalisti sú presvedčení, že trvalo udržateľný rozvoj sa preukáže ako rozvoj len vtedy, keď bude skutočne trvalý, bez časového obmedzenia, nekonečný. Je to dôležité aj z toho hľadiska, že rôzne opatrenia pre takýto rozvoj majú najrôznejší časový priebeh a prejavujú sa po najrôznejšom, niektoré po kratšom, niektoré po dlhšom čase. Pre verejnosť, nezainteresovaného občana je dôležité, aby sa trvalosť rozvoja prejavila aspoň počas jeho života. Hospodárske subjekty by si predstavovali, aby sa rozvoj udržal aspoň počas ich činnosti, no a pre riadiacu, politickú sféru, najmä pre hospodárske rezorty je dôležité preukázať úspechy počas volebného obdobia za 4 roky. Opatrenia, ktoré sa prejavujú po dlhšej dobe, sú ďaleko menej príťažlivé.

* * *

  Historické hodnotenie akéhokoľvek javu, aj trvalo udržateľného rozvoja, najmä pri významných výročiach, je lákavou témou. Aby sme však mohli hodnotiť nejaké obdobie takéhoto javu, treba striktný časový rámec uvoľniť, pripustiť prekryvy ako aj menej presný popis niektorých období.
  To, čo sa udialo posledných dvadsať rokov v oblasti ochrany životného prostredia na Slovensku má základy celkom iste v roku 1990. V tomto a v nasledujúcich dvoch rokoch aj v oblasti ochrany životného prostredia nastali výrazne revolučnejšie zmeny, než kedykoľvek potom. V tomto porevolučnom environmentálnom zápale malo životné prostredie naozaj otvorené dvere. Vytvoril sa úplne nový vrcholný environmentálny orgán – Slovenská komisia pre životné prostredie (SKŽP) – treba zdôrazniť, že nie ministerstvo – ktorý bol ideovo konštituovaný ako nadrezortný, prinajmenšom prierezový orgán, zasahujúci svojou činnosťou do všetkých ostatných ministerstiev. Vytvorila sa aj samostatná štátna správa životného prostredia. V prvom období "nadrezortnosť" bola potvrdená aj personálne: minister-predseda SKŽP bol zároveň podpredsedom vlády (v tom období túto funkciu zastával V. Ondruš). Neskôr sa to zmenilo, predsedom bol už len "radový"minister . Ba po voľbách v 1992 prvá Mečiarova vláda zmenila SKŽP na "radové" Ministerstvo životného prostredia SR, ktoré nielen de facto, ale aj de jure stratilo svoje nadrezortné postavenie.

Roky 1990 – 1992 a Summit Zeme ´92

  Prvé dva roky po nežnej revolúcii boli rozhodujúce aj preto, lebo ideová línia prvej environmentálnej politiky Slovenska sa formulovala presne v čase príprav UNCED a Summitu Zeme´92 v júni 1992. Mimochodom, práve v čase druhých slobodných volieb v Československu. V tom čase som bol námestníkom ministra a podpredsedom SKŽP ja a mal som v referáte aj environmentálnu politiku. Zúčastnil som sa všetkých prípravných konferencií (Nairobi 1990, Ženeva 1991, New York 1992), ešte ako reprezentant Československa a mal som možnosť z blízka sledovať celosvetové trendy a priamo ich pretavovať do našej národnej politiky.
  Prvú oficiálnu environmentálnu politiku SR v roku 1990 sme označili ako "Ekologizácia spoločenského rozvoja", pričom slovo ekologizácia v tom čase vyvolala určitý rozruch doma, aj v zahraničí. V súčasnosti by sme túto politiku označili už ako "trvalo udržateľný rozvoj", ale nezabúdajme, vtedy sme boli ešte pred Summitom Zeme ´92. Anglický výraz "sustainable development" ešte ani nemal ustálený slovenský preklad, obsahovo však naša politika, aj slovo ekologizácia, určite napĺňali jeho črty. Táto politika – so všetkými nedostatkami vyplývajúcimi z politickej neskúsenosti – totiž preniesla dôraz na zmenu postoja v jednotlivých sférach spoločnosti ku životnému prostrediu, s dôrazom na to, že ochrana životného prostredia nie je nejaké osobitné odvetvie hospodárstva, ktoré vyrobí dobré životné prostredie, preto sa nemá riešiť oddelene, ako nejaké osobitné nevyhnutné zlo, ale ako súčasť hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Dobrý stav životného prostredia je nevyhnutným predpokladom rozvoja každého odvetvia a podieľa sa na ňom každá sféra spoločenského života. Dnes sú už tieto tézy samozrejmosťou, vtedy to však tak nebolo, vyvolávali otázniky nielen u iných rezortov, ale dokonca aj u úradníkoch SKŽP.
  Zásady ekologickej politiky SR boli sformulované do 4 hlavných smerov. Nestratili na aktuálnosti dodnes, bez ohľadu na to, že odvtedy sa pri zmenách vlád rôznym spôsobom menili, prispôsobovali sa záujmom a schopnostiam každej vlády. Prvé dve kapitoly mali nadstavbový charakter. Na prvé miesto sme zaradili kapitolu Ekologizácia spoločenského vedomia práve preto, že za najdôležitejší moment ďalšieho smerovania ochrany životného prostredia sme považovali prerod myslenia. Prioritizácia tejto témy v tom čase vyvolala počudovanie a otázky, prečo nezdôrazňujeme napríklad ochranu vtedy ešte dramaticky znečisteného ovzdušia a vôd. Bolo to práve kvôli vyššie opísanej potreby zmeniť myslenie. Nakoniec táto snaha predsa len pomohla ku všeobecnému akceptovaniu dnes už samozrejmých ideí trvalo udržateľného rozvoja. Za hlavné nástroje sme už aj vtedy označili ekologickú výchovu a vzdelávanie, ktoré v súčasnosti už nechýbajú ani v škôlkach. Osobitným programom bolo tzv. "Ekologické minimum", akýsi rýchlokurz ekologickej politiky, najprv pre úradníkov v štátnej správe, potom aj pre ostatné sféry. Jeho osnova sa postupne rozrastala, dopĺňala a zosilňovala, postupne prenikala aj na univerzity. Dnes už neexistuje vysoká škola, kde by chýbala environmentálna výučba v nejakej forme. V tomto čase sa vytvorilo Krajinnoekologické centrum v Banskej Štiavnici s osvetovou a informačnou funkciou, ako predchodca Slovenskej agentúry životného prostredia, vypracovala sa aj základňa pre vytvorenie jedinej špecializovanej fakulty na Slovensku – Fakulty ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene.
  Druhá kapitola niesla názov Ekologizácia právnych a ekonomických nástrojov. Išlo tu nielen o vytvorenie nových zákonov, ale aj o prienik ekologických ideí do ostatných existujúcich zákonov. Za osobitný významný počin treba považovať vytvorenie nezávislej štátnej správy životného prostredia, ktorá s určitými prestávkami funguje dodnes. V tom čase sa začali rozvíjať špecifické prierezové právne normy, najmä posudzovanie vplyvov na životné prostredie (E.I.A. – Environmental Impact Assessment), ktoré bolo skutočne prepojením ostatných sektorov so životným prostredím. Významnú pomoc počiatočnému rozvoju životného prostredia poskytlo vytvorenie Štátneho fondu životného prostredia.
  Tretia kapitola Ekologizácia technologických procesov bola najklasickejšou kapitolou. Táto časť sa zameriavala na sprísnenie a zdokonaľovanie veľmi širokej škály technologickej ochrany zložiek životného prostredia pred poškodením a znečistením. Samozrejme, tento smer pretrváva dodnes, znečisťujúce technológie sú už nahradené novými, stále sa rozvíja vlastne nové priemyselné odvetvie – environmentálne technológie, podporujú sa tzv. "čisté" a bezodpadové technológie, vznikol recyklačný priemysel. Postupne sa tieto technológie stávajú úplne samozrejmou súčasťou výrobných procesov, už ich nikto nepovažuje za niečo výnimočné. Táto oblasť ochrany životného prostredia sa stáva normálnou súčasťou hospodárstva a obchodu. Niekedy sa dokonca úplne odtrháva od environmentálnej podstaty a stáva sa "biznisom ako obyčajne" (BAU – business as usual).
  Štvrtá kapitola Ekologizácia priestorovej organizácie krajiny bola takisto pre mnohých veľkou neznámou. V súčasnosti by sme ju asi nazvali ako integrovaný manažment krajiny. Tento smer ochrany životného prostredia vychádzal z presvedčenia, že mnohé problémy nie je treba– ba často ani nie je možné – chrániť drahými technológiami, ale myslením, plánovaním, vhodným rozmiestnením činností v krajine. Tu sme sa zamerali predovšetkým na ekologizáciu územného plánovania a pozemkových úprav, ktoré dodnes považujem za veľmi významné nástroje ochrany životného prostredia. Implementovala sa koncepcia územných systémov ekologickej stability (ÚSES), rozpracoval sa generel ÚSES, ako aj regionálne ÚSES-y všetkých okresov.Naše myšlienky nakoniec prenikli aj do dokumentov UNCED 92, do Agendy 21, ktorá metodiku krajinnoekologického plánovania LANDEP priamo odporučila vládam na použitie ako integrujúci nástroj.
  Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji(UNCED– United Nations Conference on Environment and Development) a Summit Zeme ´92, ktoré prebehli 3. – 14. Júna 1992, postavili trvalo udržateľný rozvoj ako paradigmu rozvoja spoločnosti. Definoval ho ako neustále zvyšovanie kvality života ľudí s dôrazom, že to nie je len hospodársky rast. V tom čase však výsledky vyvolávali určité rozpaky, či Summit Zeme bol, alebo nebol úspechom. Možno odborníci, environmentalisti očakávali viac, ale s odstupom času možno jednoznačne povedať, že to bol obrovský celosvetový úspech. Skôr by som vyslovil výraznú pochybnosť o tom, či by sa rovnaký počin svetu podaril v súčasnosti.

Roky 1993 – 1998 a boj o Európsku úniu v rokoch 1998 - 2003

  Po búrlivých a intenzívnych začiatkoch v rokoch 1990 – 1992 došlo k pribrzdeniu tempa aj v životnom prostredí. Z SKŽP sa stalo Ministerstvo životného prostredia SR (MŽP), nezávislá štátna správa životného prostredia sa stala tŕňom v oku jednak mnohým riadiacim osobám všeobecnej štátnej správy, ako aj výrobným rezortom. Nezabúdajme, že to bolo obdobím búrlivej privatizácie, a to aj tých podnikov, ktoré zanechali za sebou výrazné environmentálne stopy a dlhy , ktoré v súčasnosti nazývame staré environmentálne záťaže. Problémy s určením zodpovednosti za ne, ako aj zabezpečenie prostriedkov na ich odstránenie pretrvávajú dodnes. Bez hlbšieho analyzovania rokov 1993 – 1998, ktoré muselo prekonať aj MŽP, však možno povedať, že pri zmene vlády na jeseň 1998 bolo MŽP snáď najmenej spolitizovaným rezortom aj keď ho problémy neobišli úplne. Napr. Štátny fond životného prostredia bol na poldruha roka dopredu vyprázdnený.
  Nasledujúce roky novej vlády boli poznačené snahou dobehnúť ostatné stredoeurópske krajiny v súťaži o Európsku úniu. Na MŽP sme túto súťaž snáď až tak intenzívne a dramaticky nepociťovali, ako na ostatných rezortoch. Aj teraz možno konštatovať, že Slovensko v tom čase malo už dostatočne rozvinutú environmentálnu legislatívu, preto požadované záväzky smerom na EÚ sa nás dotkli skôr evolučne, nie revolučne. Dôkazom toho boli napr. aj výčitky smerom ku MŽP, že sme pápežskejší ako pápež. Tieto výčitky v niektorých oblastiach dodnes pretrvávajú. Ťažkosti sme teda nemali s podstatou požiadaviek EÚ, ale s administratívnymi postupmi a zvyklosťami bruselskej administratívy.
  Najjednoduchšie možno toto obdobie charakterizovať ako obdobie boja o Európsku úniu, vrátane predvstupových aj povstupových aktivít. Čo vyzdvihnúť? Vo všeobecnosti možno konštatovať, že vysoká dôležitosť životného prostredia v EÚ výrazne pomohla posilneniu postavenia environmentálnych rezortov aj v kandidátskych štátoch. Aj MŽP SR bolo v roku 2002 zaradené medzi hospodárske rezorty, minister životného prostredia sa stal členom hospodárskej rady vlády a podpredsedom rady vlády pre trvalo udržateľný rozvoj. Na druhej strane všetky aktivity v politickej aj praktickej rovine sa takmer výlučne sústredili na požiadavky EÚ. Aj na MŽP chodili radcovia z EÚ, niektorí z nich vyvolávali v nás rozpaky tak, ako aj prvé skúsenosti na rokovaniach v Bruseli, a to práve preto, lebo v tom čase sme už v oblasti ochrany životného prostredia neboli začiatočníci.
  Výrazný zásah do životného prostredia znamenali predvstupové fondy. Bola to finančná pomoc úplne inej dimenzie, než na ktoré sme boli v životnom prostredí zvyknutí. Okrem výraznej pomoci a významných úspechov sa implementácia fondov neobišla ani bez nových, nie vždy pozitívnych javov. Vytvorila sa osobitná profesia "pisateľov" a "čitateľov" (hodnotiteľov) projektov – nie nevyhnutne odborníkov v životnom prostredí, zato administratívne dobre pripravených. V štátnej správe sa vytvorili celé sekcie a odbory projektov, projekt sa stal modlou, cieľom, zlatým teľaťom. Neznamenalo to však automaticky zvýšenie kvality projektov. Na cieľ projektov sa často zabúda, výsledky sú často druhoradé, rozhodujúce je získanie projektu, jeho správne zadministrovanie a vyúčtovanie.
  Treba zároveň povedať, že napriek masívnemu prílivu zdrojov zlepšenie fyzického stavu životného prostredia nebolo na rovnakej vlnovej dĺžke, nebol to ani revolučný skok v kvalite životného prostredia. Na druhej strane nastúpili dovtedy menej známe negatívne javy, ktoré pretrvávajú dodnes a neobišli ani MŽP: vysoké nároky na prípravu projektov, administratívna náročnosť projektov, a tým aj ich predraženie, dovtedy nepoznané problémy s verejným obstarávaním, ktoré sa stalo z pohľadu EÚ rozhodujúcim prvkom realizácie projektov, hodnotenie projektov podľa formálnych kritérií a predstáv bruselskej administratívy, nie podľa ich potreby v danom regióne. Heslo EÚ prebíjalo všetky ostatné argumenty. V predvstupovej ére to však boli peniaze daňových poplatníkov starých členských štátov, museli sme rešpektovať ich pravidlá. Problémom je, že vyššie spomenuté negatívne sa zachovali aj po vstupe do EÚ. Bez osobitného spolitizovania témy možno uviesť, že za masívne prostriedky z európskych fondov sa dalo pre fyzické zlepšenie stavu životného prostredia, najmä za uplynulý čas tzv. druhého plánovacieho obdobia (2007 – 2012) urobiť výrazne viac.
  Medzitým, s ďaleko menšou slávou ako pred desiatimi rokmi, v relatívnej tichosti, sa po rôznych predchádzajúcich konferenciách na desiate výročie Summitu Zeme ´92 v roku 2002 zišiel Svetový summit o trvalo udržateľnom rozvoji (World Summit on Sustainable Development – WSSD) v Johannesburgu. Treba povedať, že na ňom nechýbala určitá skepsa, dokonca sa otriasal aj samotný princíp trvalo udržateľného rozvoja, prekvapujúco práve jeho environmentálny pilier. Kým Summit Zeme ´92 zdôrazňoval jednoznačne potrebu prispôsobiť hospodárske činnosti životnému prostrediu, WSSD mal nádych, že treba prehodnotiť prísne environmentálne princípy, keď ich nevieme prepojiť s ekonomickým rastom, konkurencieschopnosťou, zastavením chudoby. Určite to nebola konferencia na výrazný posun v podpore princípov ochrany životného prostredia. Nakoniec trvalo udržateľný rozvoj predsa len zostal a konferencia sformulovala niekoľko významných profesionálnych téz o partnerstve, o regionálnej spolupráci a potvrdila potrebu integrovaného prístupu k využívaniu prírodných zdrojov. Viac-menej sa od tohto obdobia sformulovali celosvetové trendy ochrany životného prostredia do troch, relatívne zreteľných, aj keď nie ostro ohraničených prúdov, a to:
- technologický smer, vrátane zapojenia ekonomických nástrojov a obchodu do tohto procesu. Zameriava sa na klasické zložky životného prostredia – vodu, vzduch, odpady. Do tejto skupiny možno zaradiť aj problém klimatických zmien, energeticko-environmentálno-politický boj za či proti znižovaniu vypúšťania skleníkových plynov a s tým súvisiaci postupne sa prebúdzajúci nový šláger – obchodovanie s emisiami.
- Ekologický smer je reprezentovaný najmä aj politicky akceptovanou vedúcou ideou ochrany biodiverzity a prírody, integrovaným manažmentom krajiny.
- Veľmi široký prúd, nie presne zaraditeľných, tzv. horizontálnych (prierezových) politík, ako napr. hodnotenie vplyvov na životné prostredie, environmentálny manažment a audit, prístup k informáciám, environmentálne právo, environmentálne vedomie atď.
  Pochybnosti o smerovaní trvalo udržateľného rozvoja sa prejavovali aj v európskych štátoch. V definícii základných princípov hospodárskej politiky SR tiež prebehol menší zápas: boj medzi trvalo udržateľným rastom, pod čím sa chápal jednoducho ekonomický rast a podporovali ho hospodárske rezorty, a trvalo udržateľným rozvojom, ktorý podporovalo MŽP. Skončilo sa to kompromisom – definícia znela ako trvalo udržateľný rast v rámci trvalo udržateľného rozvoja.

Slovenská republika v Európskej únii: od roku 2004 až dodnes

  Napriek všetkým problémom sme predvstupový proces zvládli dobre aj v životnom prostredí a po vstupe do EÚ v máji 2004 sme sa pokúsili plniť teraz už naše spoločné záujmy aj v oblasti životného prostredia. Veľmi výrazné dotvorenie našich predpisov vyžadovala EÚ v oblasti tzv. horizontálnej (prierezovej) legislatívy. Bolo treba upraviť zákony o slobodnom prístupe k informáciám, definovať účasť verejnosti v konaniach štátnej správy, upraviť postupy hodnotenia vplyvov na životné prostredie, vytvoriť nový zákon o integrovanej prevencii a kontrole znečistenia, prepojenie s priemyslom (aj so zahraničím) v oblasti priemyselných havárií, zaviesť environmentálne manažérske a auditorské systémy, hodnotenie environmentálnej kvality výrobkov a ďalšie. Zákony o ochrane ovzdušia, ozónovej vrstvy a o zmene klímy sa postupne novelizovali, viac-menej bez problémov. Otázkou stále zostávalo financovanie záväzkov. Osobitný problém znamenalo riešenie záväzkov podľa Kjótskeho protokolu: kontrola a úprava obchodovania s emisiami. Obchodovanie s emisiami ku koncu desaťročia úplne prerástlo rámec ochrany životného prostredia, stalo sa obchodným procesom, biznisom – pejoratívne označovaným ako obchodovanie s teplým vzduchom – žiaľ, s menším dopadom na zlepšenie emisnej situácie, ako by sa dalo dosiahnuť, ale s veľmi negatívnym dopadom na environmentálne vedomie spoločnosti. Problémy obchodovania s emisiami úplne prekryli prípadné pozitívne počiny MŽP v tomto období.
  Pozitívne treba hodnotiť spojenie celého vodného hospodárstva pod rezort MŽP v roku 2003, čím sa ochrana kvality a množstva vôd stala rozhodujúcim sektorom v MŽP. Postupne sme prebrali aj Rámcovú smernicu o vode do nového zákona o vodách. Stálym a doteraz neriešeným problémom však ostalo financovanie vodného hospodárstva, jednak v oblasti protipovodňovej ochrany, ako aj v oblasti kanalizácie a čistenia odpadových vôd, kde máme plniť veľmi prísne záväzky smerom k EÚ. Sektor doteraz výrazne zaostáva v plnení úloh v oboch vyššie uvedených oblastiach.
Riadenie odpadového hospodárstva zažilo v poslednom desaťročí prerod. V tomto sektore sa najvýraznejšie prejavuje princíp "znečisťovateľ platí". Významným počinom bolo vytvorenie Recyklačného fondu s veľmi významnými zásadami, a to najmä: (a) Fond má zabezpečiť prostriedky na recykláciu celého objemu vzniknutých odpadov, nielen na percentuálny podiel, ktorý predpisuje EÚ. (b) Tok príjmov a výdavkov fondu kontrolujú zástupcovia tých odvetví, ktoré do fondu prispievajú. (c) Fond výrazne pomohol rozvoju separovaného zberu obciam, ako aj rozvoju recyklačného priemyslu. Iným významným novátorským prístupom malo byť zálohovanie PET fliaš. Nakoniec sa to nepodarilo pre veľký odpor obchodnej sféry, ako aj hospodárskych rezortov.
  Nečakane silno medializovaným sektorom sa stala ochrana prírody. Najvýznamnejšou udalosťou tohto desaťročia bolo zavedenie systému NATURA 2000,čo vyžadovalo ohromný objem prác od mapovania v teréne, až po novelizáciu zákona o ochrane prírody a krajiny. Samozrejme, začlenenie nových území pod ochranu prírody privítali najmä ochranári, ale nie vlastníci a užívatelia lesov a poľnohospodárskej pôdy, ktorí požadujú kompenzáciu skutočnej, ale aj domnelej alebo vykonštruovanej majetkovej ujmy. Mnohé problémy vznikli v dôsledku nedostatočnej komunikácie medzi rôznymi skupinami. Za trvalé riešenie považujeme odkúpenie všetkých plôch v prírodných rezerváciách a ich zverenie do správy štátnej ochrany prírody. Spory medzi ochranou prírody a ekonomickými záujmovými skupinami nadobudli novú dimenziu po veternej kalamite vo Vysokých Tatrách v novembri 2004. Jednoducho to možno charakterizovať tak, že kým pred touto udalosťou by sa vyrúbanie viac ako dvanásť tisíc hektárov lesa v TANAP-e považovalo za svätokrádež, po kalamite sa "mravy" uvoľnili, majitelia lesov, potom aj developeri vystúpili s požiadavkami, ktoré sú často nezlučiteľné s ochranou prírody v prírodných rezerváciách a národných parkoch. Nemení na tom nič ani výrazné rozšírenie podkôrného hmyzu. V Tatrách došlo k boju o drevo, ktorý je obchodným artiklom. Samozrejme, nejde o zatracovanie lesného hospodárstva, ktorého konečným cieľom je produkcia a zhodnotenie dreva, ale o to, aby sa tento boj odohrával mimo národných parkov, lebo národné parky sú predovšetkým významným celospoločenským (nie skupinovým, sektorovým, podnikovým) artiklom. K tomu je možné podotknúť, že v chránených územiach Slovenska leží len minimálne množstvo (2 – 3 %) kalamitného dreva, všetko ostatné leží mimo nich, kde ochrana prírody nemá žiadne námietky, aby sa spracovali. Treba ešte spomenúť silnú medializáciu až "fetišizovanie" plánovanej zonácie TANAP-u v poslednom období, od ktorej sa očakáva spasenie ochrany prírody. Je to mylná predstava, veci sa môžu dobre riadiť aj bez zonácie, len ku tomu treba koncenzus všetkých strán.
  Významným momentom tohto obdobia bola aj implementácia zákonov o kontrole obchodovania s ohrozenými druhmi živočíchov a rastlín, ako aj o kontrole geneticky modifikovaných organizmov. Tieto boli taktiež pôvodcom sporov medzi ekonomickými záujmami a záujmami ochrany prírody.
  Tak isto nečakane sa za posledné 3 roky niekoľkokrát do popredia dostal sektor geológie po nástupoch záujemcov o ťažbu zlata a ťažbu uránu. Parlament zákony novelizoval kompromisne (až alibisticky), návrh na komplexné riešenie problémov s harmonizáciou geologického, banského, a stavebného zákona a zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredia parlament odmietol.
  Možno ešte spomenúť rozvoj optimálnej priestorovej organizácie krajiny, ktorú sme začali rozvíjať podľa Agendy 21 a trvalo udržateľného rozvoja, a pokračovali v ňom podľa záverov z Johannesburgu, a to koncepcie integrovaného manažmentu krajiny. Desaťročie sa začalo sľubne, výrazne sa "ozelenil" zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Dostala sa do nej geosystémová definícia krajiny, vlastnosti prvkov krajiny sa definovali ako regulatívy priestorovej organizácie. Územný systém ekologickej stability sa stal povinnou súčasťou územného plánovania, pozemkových úprav, vodohospodárskych plánov. Začali sme rozpracovávať jednotný informačný systém – krajinnoekologickú základňu integrovaného manažmentu krajiny. Vydali sme významné dielo – Atlas krajiny Slovenskej republiky (Miklós, Hrnčiarová, eds., 2002), ako aj Atlas reprezentatívnych geoekosystémov Slovenska (Miklós, Izakovičová a kol., 2006).
  Po voľbách v roku 2002 sa však začalo "putovanie" územného plánovania a to na základe politických rozhodnutí, bez odbornej analýzy a voči vôli odborníkov, a to najprv na Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, potom na Ministerstvo vnútra SR a nakoniec na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Kým na MŽP sme územné plánovanie považovali za významný nástroj priestorovej starostlivosti o životné prostredie, za nosnú koncepciu, na tejto tŕnistej ceste stratilo na váhe, metodický rozvoj sa zastavil. Zákon o krajinnom plánovaní, ktorý by kompenzoval túto oblasť, sa odvtedy nepodarilo presadiť. Túto stratu sa podarilo čiastočne nahradiť v novom zákone o ochrane pred povodňami. Tento zákon okrem iného definuje jednoznačnú koordináciu plánov povodňového rizika s vodnými plánmi, územným plánovaním, projektmi pozemkových úprav. Zákon taktiež definuje, že všetky tieto nástroje vytvárajú spolu integrovaný manažment povodí. Za významný zákon v tomto smere možno považovať aj zákon o národnej infraštruktúre priestorových informácií (NIPI), ktorého význam bude docenený až po rokoch.
  Za iné obdobie po kvalitatívnej stránke treba považovať obdobie po voľbách v r . 2006. Sumarizujúc toto obdobie akokoľvek opatrne a nezaujate, vývoj v oblasti ochrany životného prostredia, jej pozícia, ako aj pozícia MŽP, ktoré boli do roku 2006 primerane silné, bez výrazných problémov, bez medializovaných káuz, tieto roky boli z tohto hľadiska diametrálne odlišné od predchádzajúcich. Sila a renomé MŽP sa rozplynuli. Nemožno inak, než negatívne hodnotiť vývoj, ktorý viedol k tomu, že takmer presne po dvadsiatich rokoch sa jeden z výdobytkov nežnej revolúcie, symbolov demokracie, priblíženia sa k Európe a strážca trvalo udržateľného rozvoja, vrcholný orgán ochrany životného prostredia, MŽP SR v júni 2010 zaniklo, a to rozhodnutím parlamentu, ktoré prebehlo za pár minút, bez analýzy činnosti, bez riadneho pripomienkového konania, bez spoločenskej rozpravy. Zrušenie MŽP a pričlenenie k rezortu pôdohospodárstva – chvalabohu len na krátke obdobie - bolo vrcholom skazy rezortu. MŽP sa v tomto období postupne vzdalo spolupráce so spojencami, jednostranne vypovedalo zmluvu s Ekofórom, bolo v spore s mimovládnym sektorom, často aj so samosprávami. MŽP sa stalo trvalo terčom médií pre kauzy. Stalo sa nečakané – jedna z najvýznamnejších politicko-hospodárskych škandálov nedávnej minulosti sa prevalil práve v rezorte životného prostredia – predaj emisných kvót tzv. garážovej firme. Aj ďalšie väčšie či menšie medializované kauzy oslabovali dôveryhodnosť ministerstva a viedli k výmene ministrov aj odborných pracovníkov. Za 6 rokov sa tu vystriedalo 8 ministrov, viac-menej bez odborného zázemia, nastala masívna výmena riadiacich, ale aj radových pracovníkov, na niektorých významných postoch sa vystriedalo niekoľko osôb v rýchlom slede. Toto samo o sebe vylučuje normálny rozvoj takého rezortu, na ktorý celý svet, ako aj EÚ kladie stále väčšie a väčšie nároky, kde sa vyžaduje vysoká odbornosť, kontinuita, inštitucionálna pamäť. Tieto negatívne aspekty výrazne prebili všetky ostatné činy ministerstva a jeho poctivých pracovníkov, ktorých činnosť si treba naďalej vážiť a možno vysloviť len ľútosť nad tým, že ich výsledky takmer zanikli v záplave veľkých problémov ministerstva.
  Roky 2010 – 2012 tiež nie sú najpokojnejšie. Ani nová vláda po voľbách v r. 2010 nestačila výrazne zmeniť tento trend, však trvala celkom krátko. Zostáva len s nádejou čakať na lepšie časy po ostatnej zmene vlád.

* * *
Ak toto všetko sumarizovať?
  Začali sme s tým, že trvalo udržateľný rozvoj znamená "ekologizáciu" všetkých sfér spoločenského bytia, vrátane hospodárskeho rozvoja. S trochou nadnesenosti by sme však mohli povedať, že v poslednom období nedochádza ekologizácii hospodárskych rezortov, ale skôr k "ekonomizácii" životného prostredia.
  Preto oblastí, ktoré čakajú na renesanciu v duchu trvalo udržateľného rozvoja, na posilnenie v najbližšej budúcnosti, je samozrejme viac. Na tomto mieste by som možno znovu vyzdvihol úlohu ekologického vedomia, a to najmä v týchto oblastiach:
a) Medzinárodné environmentálne dohovory a ich implementácia
  Proces tvorby medzinárodných dohovorov prebieha tak, že počiatočný varovný signál o ohrození sveta, ktorá prichádza z vedeckej sféry, každý akceptuje a víta potrebu medzinárodnej spolupráce a vypracovanie dohody. Od tohto momentu je však celý proces procesom konfrontácie a kompromisov o tom, ako by sa dala splniť litera dohovorov tak, aby sa štáty nemuseli vzdať žiadneho rozvoja, žiadneho obchodu, vlastne ako literu dohovorov bezbolestne obísť. Typickým prípadom je Kjótsky protokol a tzv. flexibilné mechanizmy na jeho plnenie. Tento prístup by mala prehodnotiť aj pripravovaná jubilejná konferencia OSN o udržateľnom rozvoji, tzv. Rio + 20.
b) Integrovaný manažment krajiny a prírodných zdrojov
  Agenda 21 zo Summitu Zeme ´92 sformulovala pred 20 rokmi myšlienku, ktorá pre odbornú sféru už ani vtedy nebola objavná. Po dvadsiatich rokoch však vieme, že pre svet, pre ekonomickú sféru, bola až príliš ambiciózna. V celosvetovom meradle sa za ten čas žiaden výrazný spoločný nástroj nesformuloval, integrovaný manažment závisí od úrovne myslenia a vedomia v jednotlivých štátoch. Preto trend integrovaného prístupu v zmysle 10. Kapitoly Agendy 21 treba znovu potvrdiť, vyzdvihnúť a realizovať.
c) Environmentálne vzdelávanie a výchova
  Veda, vzdelávanie a výchova sa musia podriadiť jednak obsahovým/kvalitatívnym kritériám, ktoré budú odrážať súčasné trendy rozvoja, riadenia životného prostredia, poznatky vedy a techniky, jednak kapacitným/kvantitatívnym kritériám, ktoré budú odrážať potrebu odborníkov pre jednotlivé profesie v praxi. K tomu sa musia prispôsobiť aj školy. Armáda nezamestnaných ochrancov prírody, ekológov a environmentalistov určite nepomôže zvýšiť vážnosť a postavenie sektoru.
d) Ekologizácia hospodárskeho a spoločenského rozvoja
  20 rokov svet tento pojem ignoroval, pričom tento trend považujeme za záchranu trvalo udržateľného rozvoja pred úplným prevážením ekonomicko--sociálnych princípov, ako aj záchranu pôvodného zmyslu rozvoja tejto idey, ktorej jednoznačnou prioritou bola ochrana prírodných zdrojov a životného prostredia pred nadmernou exploatáciou.Trvalo udržateľný rozvoj má mať teda za cieľ prienik ekologických princípov do každej sféry spoločnosti a nie ich odsunutie v prípade, keď sa objavia ekonomické alebo sociálne problémy! S miernou osobnou satisfakciou môžem konštatovať, že ostatné stretnutie ministrov životného prostredia európskych krajín v novembri 2011 v Astane pojem "ekologizácia" začal znovuobjavovať, Rio + 20 by tento znovuobjavený trend mal potvrdiť.

  Ekologizácia je stále imperatív doby!


Literatúra:
Miklós, L., Hrnčiarová, T. (eds.): Atlas krajiny Slovenskej republiky. 1. vydanie. Bratislava : MŽP SR, Banská Bystrica : SAŽP, 2002, 344 s.
Miklós, L., Izakovičová, Z. a kol.: Atlas reprezentatívnych geoekosystémov Slovenska. Bratislava : ÚKE SAV, 2006, 124 s.

Autor:
Dr. h. c. prof. RNDr. László Miklós, DrSc.,
miklos@tuzvo.sk
Katedra UNESCO pre ekologické vedomie a trvalo udržateľnýrozvoj
Fakulta ekológie a environmentalistiky
Technická univerzita vo Zvolene
T. G. Masaryka 24, 960 53 Zvolen

---

Veľvyslanec Ivan Korčok, Stály predstaviteľ SR pri EU

„Prečo byť eurooptimistom ?“

Ďakujem za pozvanie a možnosť vystúpiť na tomto fóre. Keď som dostal pozvánku aj s návrhom môjho príspevku, zostal som trochu v rozpakoch. Na rozdiel od ostatných rečníkov má totiž otázka, ktorú mi kladiete, určitý emočný podtón. Skôr by sa zamyslenie nad fenoménom „eurooptimizmu“ žánrovo hodilo pre esejistu ako pre diplomata.

Zároveň ale musím uznať, že otázka o optimizme je aktuálna. Pokúsim sa ju uchopiť tak, aby som vám na veľmi limitovanom priestore poskytol pohľad na súčasné dianie v EU, ktoré dôvodov optimizmus dáva skutočne málo. Keď si zoberiete len titulky týchto dní z najvýznamnejších mienkotvorných médií ako napríklad „Európsky dom je v plameňoch“, „Na riešenie zostávajú už len dni“, „Eurozóna pred kolapsom“ či „Koniec EU“, tak zatváranie očí pred realitou nijako nepomôže. Situácia je ozaj vážna. Toto konštatovanie si bohužiaľ môžem dovoliť, pretože takto sa dnes vývoj v EU označuje nielen v médiách ale otvorene o ňom hovoria najvyšší predstavitelia členských štátov i EU inštitúcií.
Na tému príčin súčasnej krízy, zlyhaní a dôsledkov - a tu mám na mysli aktuálnu situáciu v eurozóne – zaznelo na Slovensku všetko a so všetkými parametrami legitímnej politickej diskusie. Nebudem opakovať známe fakty, prečo sme sa ocitli tam kde sme a zmienim sa o 5 bodoch, ktoré s touto krízou súvisia.

1. Akútna fáza dlhovej krízy trvá už viac ako dva roky a na mieste je otázka, prečo ju nevieme definitívne vyriešiť. Prečo pretrváva neistota a napätie, a napokon, klesá aj dôvera v euro a šíri sa skepsa, pokiaľ ide o celý integračný projekt a jeho budúcnosť. Táto otázka je na mieste o to viac, že história EU je tiež históriou väčších či menších kríz, pričom mnohé z nich EU po ich vyriešení dokonca posilnili resp. kvalitatívne posunuli ďalej. Táto kríza je však zjavne iná. Hlavný dôvod spočíva z môjho pohľadu v tom, že všetky naše pokusy o riešenia sú okamžite testované externými faktormi a partnermi, ktorými sú finančné trhy. Na toto nie sme zvyknutí, pretože na dohodu, či vyriešenie vnútornej krízy sme doteraz prakticky nepotrebovali nikoho ďalšieho. Predchádzajúce krízy sme boli doteraz schopní zvládnuť na základe politického kompromisu medzi členskými štátmi a každá kríza bola viac-menej zažehnaná.. Toto musíme vnímať ako novú politickú realitu. Zároveň to naznačuje odpoveď na otázku, ako dlho bude tento stav ešte bude trvať. Pravdepodobne dovtedy, kým sa vrátime do istej rovnováhy z pohľadu dôvery trhov voči štátom, ktoré sa usilujú o refinancovanie za udržateľnú cenu. Pretože, kým sú vlády odkázané na prostriedky získavané na finančných trhoch, dovtedy musíme s nimi hľadať dohodu. Zároveň tiež platí, že trhy bohužiaľ očakávajú riešenia, ktoré možno majú ekonomickú logiku a je dosť možné, že by krízu rýchle ukončili, sú ale politicky nereálne, pretože sledujú značne odlišné ciele v porovnaní s politikmi, ktorých akcionármi sú vlastne voliči. Najtrefnejšie túto situáciu pomenoval jeden bankár, ktorý mi povedal, že politici jednoducho nemajú mandát na to čo treba urobiť ! Dimenziu zrážky politiky a ekonomiky dokresľuje fakt, že za ostatnú dobu došlo k zmenám vlád až v 11 členských štátoch, samozrejme, že všade išlo o špecifiká, ale prvýkrát v histórii EU je kontext jej krízy priamym faktorom pri vnútropolitických zmenách.
   
   
2. Dlhová kríza znamená bezprecedentnú akceleráciu resp. prehĺbenie európskej integrácie. Dovolím si tvrdiť, že dlhová kríza a opatrenia na jej riešenie, menia Úniu doslova pred našimi očami a viac ako Lisabonská zmluva, ktorú sme pripravovali takmer 10 rokov. Ak zoberieme len vznik eurovalov a zreformovanie celého fiškálneho a makroekonomického dohľadu, tieto posúvajú integráciu na úroveň, ktorá bola ešte prednedávnom nepredstaviteľná. Samozrejme, že sa vynárajú aj otázky politickej legitimity týchto procesov. Zároveň je faktom, že kríza a vývoj na finančných trhoch nás nútia reagovať mimoriadne rýchlo, nezostáva priestor na postupné kroky a táto kríza mimochodom tiež značne nabúrava ideálne predstavy o priblížení únie občanom či transparentnosti a zjednodušení mnohých procesov a rozhodnutí.
   
   
3. Spomínal som, že kríza nás donútila na veľmi rýchlu reakciu v mnohých oblastiach, ktoré priamo súvisia s príčinami dlhovej krízy. Popri vytvorení eurovalov patrí medzi ne kľúčová oblasť ako fiškálneho tak i makroekonomického dohľadu v eurozóne. Pripomeňme si, že pri vzniku spoločnej meny bola menová únia postavená na dva piliere – jeden z nich je jednoznačne pevnejší v podobe spoločnej menovej politiky, ktorú sme zverili ECB. Ten druhý sme postavili na pravidlách v podobe Paktu rastu a stability, kde sa bohužiaľ ukázalo, že štáty EU vlastnú schopnosť dodržiavať dohodnuté pravidlá vysoko precenili. Preto sme dnes v rámci tzv. systému hospodárskeho riadenia v eurozóne výrazne sprísnili ako fiškálny tak aj makroekonomický dohľad nad krajinami. V praxi ide o to, že krajina sa pod drobnohľad dostáva nielen v momente keď porušuje maastrichtské kritériá ale oveľa skôr keď sa odchyľuje od udržateľných verejných financií alebo narastajú makroekonomické nerovnováhy. Tento systém by mal byť účinnejší okrem iného preto lebo obsahuje nemalé sankcie pre krajiny eurozóny ale hlavne by nemal ponechať krajinu v situácii, že robí nekontrolované deficity a rastie neudržateľný dlh.
   
   
4. Ďalšou oblasťou, kde nás kríza núti k reakcii, je bankový sektor. U mnohých štátov – ako napr. u Írska kde náklady na reštrukturalizáciu bánk predstavovali takmer 40% HDP, a v týchto dňoch sme svedkami obdobnej situácie u Španielska, vidíme, že sa pozícia štátov stáva neudržateľnou kvôli nákladom na záchranu bánk. Aby sme dimenziu tohto problému vedeli predstaviť uvediem štatistiku EK, ktorá v rokoch 2008-2011 schválila štátnu pomoc pre finančné inštitúce vo výške 4,5 bilióna Euro - 4500 mld euro čo predstavuje 37% celého EU HDP. Dopad nákladov na stabilizáciu finančného sektora je enormný a preto sa v EU teraz pracuje na nastavení systému tak, aby sme čo najmenej boli nútení prenášať náklady na daňových poplatníkov. Komisia predstavila minulý týždeň návrh legislatívy, ktorá určí podmienky reštrukturalizácie, navrhuje zároveň vytvorenie európskej garancie depozitov a vytvorenie spoločného európskeho bankového dohľadu.
   
   
5. Keď som spomínal prísne nastavenie rozpočtového a makroekonomického dohľadu a najmä reštriktívnej fiškálnej politiky podľa Fiškálnej zmluvy, nedá sa nespomenúť problém, ktorému sa dostáva logicky veľká pozornosť – je ním hospodársky rast. Aby sme si uvedomili kde sa nachádzame: prepad hospodárskeho výkonu v rokoch 2007-2010 v dôsledku krízy znamená pre EU vo finančnom vyjadrení stratu o 2 000 mld. Eur. Aj aktuálny hospodársky výhľad vychádza z poklesu hospodárskeho rastu v rámci eurozóny na úrovni – 0,3% HDP a nulového rastu v rámci celej EU 27. Problematika hospodárskeho rastu je komplexný ekonomiko-politický fenomén. V súčasnosti sa na úrovni EU zvažujú nasledovné opatrenia ako nástroje na podporu resp. prefinancovanie impulzov pre hospodárske oživenie:
   Projektové dlhopisy
   Navýšenie kapitálu Európskej investičnej banky (EIB)
   Daň z finančných transakcií (FTT)
   Presmerovanie časti štrukturálnych fondov EÚ
   Urýchlenie rokovaní o dohodách o voľnom obchode so strategickými partnermi EU.
   Implementácia opatrení na dobudovanie vnútorného trhu
   Samozrejme platí, že najsilnejším impulzom pre hospodársky rast by bolo v tejto chvíli obnovenie dôvery spotrebiteľov a investorov ktorých dôvery je otrasená neistotou ohľadne Grécka a Španielska a situáciou v bankovom sektore.

Záver:

Nie som si istý, že by sme si mali v tejto chvíli ordinovať nasilu optimizmus. Skôr si myslím, že výzvou dňa nie je prepadať panike. Najmä nie preto lebo máme diagnózu, poznáme príčiny a urobilo sa za poslednú dobu ozaj mnoho - čo som sa snažil naznačiť – od sprísnenia pravidiel dohľadu cez nastavenie fiškálnej politiky tak, aby nám nerástlo zadĺženie, inštrumenty pre stabilitu finančného sektora, návrhy na prorastové opatrenia. Dokonca sa odvážim hovoriť o istom optimizme do budúcna ale pripraviť sa treba na to, že najbližšie dni a týždne budú veľmi dynamické.

---

Čo potrebuje Slovensko?

Z myšlienok prof. Ivety Radičovej

Nebudem hovoriť o politike, makro ekonomike tzv. „zhora“. Odpoveď na otázku má politickú dimenziu, ekonomickú a sociálnu dimenziu, kultúrnu a najmä občiansku, každodennú.
Banálna veta: spoločnosť je veľmi rozmanitá a diferencovaná. Komunistický režim navonok, ideologicky, hlásal sociálnu homogenitu, ale v realite uprednostňoval „svojich“, v každej oblasti viedol k majetkovým a príjmovým nerovnostiam. Komunistický pokus vyústil do vytvorenia nových druhov nerovností, viedol k strate ľudskej slobody, dôstojnosti a k deformovaniu prirodzených vzťahov medzi ľuďmi.
Po roku 1989 sme sa snažili o návrat k slobode a demokracii, ktorá dodnes, na Slovensku, nemá znaky konsolidovanej demokracie. Jej nástup je sprevádzaný nárastom nerovností, ktoré, vďaka poruchám právneho štátu a demokratických inštitúcií, nemajú charakter objektívnych, spravodlivých, na výkone založených nerovnostiach.
Dôsledkom je zmena vývoja sociálnej stratifikácie, ktorá má ambície približovať sa k modelu stratifikácie tzv. západných krajín. Model sociálnej stratifikácie v SR je však výrazne odlišný, čo vyvoláva pochybnosti o smerovaní a úspešnosti transformácie slovenskej spoločnosti. Pretože, určitý typ sociálnej stratifikácie je nielen výsledkom transformácie, ale aj predpokladom jej úspešného zavŕšenia.
Iba na pripomenutie známe fakty: faktory sociálnej stratifikácie sú v zásade majetok, moc a prestíž. Výsledkom je šesť základných vrstiev: vyššie triedy, stredné triedy, nižšie stredné triedy, kvalifikovaní manuálni robotníci, čiastočne kvalifikovaní a nekvalifikovaní robotníci, a ostatní (závislí od štátu). Podľa zastúpenia jednotlivých tried môžeme identifikovať, o akú spoločnosť ide. Deltoidné, jablkové usporiadanie je založené na prevahe stredných tried a malej početnosti vyšších a nižších vrstiev. Takéto spoločnosti sú ekonomicky a politicky stabilné, s vysokou životnou úrovňou a ľudským rozvojom. Pyramidálne, hruškovité usporiadanie je typické širokým zastúpením najnižších vrstiev, ekonomicky a sociálne tieto spoločnosti zaostávajú v porovnaní s jablkovým typom spoločnosti. Každý z nás sa odlišuje na základe pozície na trhu práce, pozície v zamestnaní a sociálnej pozície.
Novovytvorená sociálna stratifikácia nie je taká výrazná v rozdieloch v kultúrnej úrovni, v štýle života, v myslení a konaní. Existujú však výrazné rozdiely v príjmoch, majetku a životnej úrovni, pretože vznikla politicko-ekonomická elita a najnižšia spoločenská trieda.
Sociológovia sa zhodujú, že rozhodujúce faktory procesu nového rozvrstvenia na Slovensku sú: privatizácia a reštitúcie, vstup zahraničných firiem a kapitálu do ekonomiky, liberalizácia a deregulácia cien, vznik a nárast nezamestnanosti. Tieto faktory vytvorili nové rozvrstvenie a špecifiká, ktorými sa odlišujeme od západných demokracií. Výsledkom je neštandardné zloženie tried, ktoré je citlivo vnímané, negatívne hodnotené ako nespravodlivé.
Dôvodom je, že časť vyššej triedy má silnú väzbu na socialistickú minulosť a profituje zo socialistickej minulosti (mala lepšie štartovacie podmienky ako pozíciu, vzdelanie, prístup k informáciám, kontakty, atď.), časť má silnú väzbu na divokú privatizáciu z čias vlády Vladimíra Mečiara a z tejto privatizácie profituje dodnes. Iba postupne sa zaraďujú odborníci, mladí, minulosťou nezaťažení manažéri. Stredná trieda, ktorá je vo vyspelých spoločnostiach politickým, ekonomickým, sociálnym a kultúrnym hegemónom, nie je na Slovensku významná ani početnosťou, ale ani spoločenským významom.
Sociálna stratifikácia v SR má stále podobu hrušky a spoločnosť stále nesie niektoré znaky zaostávajúcej spoločnosti.
Tlak súčasnej krízy vstupuje do priestoru zaostávania a vytvára tlak na prehodnocovanie priorít. Najmä na prípravu budúcnosti svojich detí.
Stredná vrstve je jadrom európskych ekonomík: udržiava spotrebu, je poprednou hybnou silou ekonomického rastu, ale čelí jednej kríze za druhou: finančnej, ekonomickej, dlhovej. Dôsledky sú zrejmé:

• Nálada klesá, zhoršuje sa. Výnimkou je Nemecko – Nemci nikdy predtým neprejavovali toľko dôvery a pozitívnych očakávaní voči schopnostiam svojej krajiny,(obnovenie dobrého fungovania trhu práce), miera nezamestnanosti klesá od roku 2009, dnes je nižšia ako 6%, čo je najnižšie číslo od zjednotenia Nemecka.
• Zameranie sa na sporenie
• Osobnú situáciu hodnotia Európania lepšie ako situáciu svojej krajiny
• Kolektívne hodnoty sú nejasné, každý sa pokúša nájsť vlastné riešenia na prekonanie krízy (opäť okrem Nemecka, kde je osobná situácia rovnako vnímaná ako celkový stav krajiny)
• Globálna stagnácia kúpnej sily a narastajúca záťaž z obmedzovania výdavkov a z dlhov. Faktormi sú nárast cien, obmedzenie príjmov (nezamestnanosť, čiastočné úväzky, úväzky na dobu určitú, pokles príjmov v celých sektoroch), zvyšovanie daní
• Zužovanie manévrovacieho priestoru pre domácnosti (je rozdiel v spokojnosti v západných a východných demokraciách. Na východe len 34% je spokojných , vs. 54%., na východe prevláda pocit frustrácie
• Prehodnocovanie priorít pod tlakom krízy. Sociálna ochrana – istoty, budúcnosť detí a kúpna sila sa stávajú poprednou trojicou záujmov strednej triedy. Konkrétne, mať dobré zdravotné zabezpečenie, zdravie je stále viac vnímané ako dôležitá potreba a hlavná starosť strednej triedy. Chorobu si nemôže dovoliť. Budúcnosť detí znamená dôraz a starosť o ich profesionálnu budúcnosť, predovšetkým pod tlakom narastajúcej nezamestnanosti mladých. Potreba dostatočnej kúpnej sily spája osobný osud s osudom národnej a svetovej ekonomiky. Stredná trieda vníma, že problémy jednej krajiny môžu mať priamy vplyv na našu krajinu a teda aj na našu domácnosť.

Kríza je okamihom pravdy a nutnosťou rozhodnutia sa.
Nutná schopnosť prispôsobenia sa je občas spojená s radikálnymi voľbami (aj v rámci politického spektra a politických preferencií), ústi do vynaliezavého správania sa, obchádzania pravidiel. Vytvára priestor pre neštandardné politické a záujmové zoskupenia, často s prvkami extrémizmu, nacionalizmu, ochrany "vlastného", zvýšenia anómie.
Pozitívny trend je znovuobjavenie hodnoty detí. Deti a rodičia sú súbežné priority starostlivosti aktívnej strednej triedy – zabezpečenie vstupu detí do aktívneho života a ukončenie aktívneho života rodičov. Vo východných krajinách, vrátane SR, narastajú očakávania voči štátu. Od štátu sa očakáva, že bude fungovať ako regulátor, prisudzuje sa mu úloha zvládnuť situáciu.
Stredná vrstva je synonymom sociálneho vzostupu. Prevláda však pocit nespokojnosti, nepohodlia, hlbokého znepokojenia z množstva zlých správ a zlyhaní. Zároveň stúpajú životné náklady, zvyšujú sa dane, ...
Má to však aj pozitívne dôsledky:

• Silnejúce ekonomicko –ekologické vnímanie sveta a života, sprevádzané šetrením, uvážlivejším používaním zdrojov
• Etické rozhodovanie sa v uvedomelom prístupe k spotrebe a k životnému prostrediu
• Investovanie do vzdelania, vzdelanie chápané ako faktor úspechu.

Kríza prináša nové trendy, ekologické a etické, s cieľom zabezpečiť deťom budúcnosť a sebe zabezpečiť zdravie a dôchodok. Otázka je, či s vyriešením krízy nezaniknú pozitívne trendy a nevrátime sa do starých koľají. A bohužiaľ, existuje aj desivejší scenár.
A čo v tomto kontexte potrebuje Slovensko? Silnú strednú vrstvu. Znamená to postupne meniť model sociálnej stratifikácie: ak chceme vyššiu ekonomickú a politickú stabilitu a ak chceme zvyšovať životnú úroveň občanov, je nevyhnutné prijímať opatrenia na posilnenie strednej vrstvy a vytvárať podmienky na jej rozširovanie.