Peter Mihók
J A R 2022
Jar nastupujúcu po únavnej, pochmúrnej zime mnohí obľubujú preto, že je pre nich akýmsi reštartom, dobíjaním energie a momentom zakladania budúcej úrody, a tým aj budúcnosti. Iní ju zasa nemajú radi, vnímajú ju prostredníctvom známej jarnej únavy a s ňou spojenou aj nechuťou začínať niečo nové, čo často evokuje obavy o budúcnosť. Tieto priority zodpovedajú nastaveniu mysle, či uvažujem pozitívne alebo negatívne, ale tiež fyzickému či zdravotnému stavu a aj celkovému vonkajšiemu prostrediu v čase príchodu jari. Tieto osobné a individuálne nastavenia však pôsobia aj spoločensky, ekonomicky alebo globálne.
Do akej jari vstupujeme my na Slovensku, v Európe a vo svete? Veľmi jednoduchou, ale nedomyslenou odpoveďou by bolo, že je to dopad či výsledok predchádzajúcej zimy. Tá reálna odpoveď je oveľa komplexnejšia a zložitejšia. S určitou mierou abstrakcie môžeme konštatovať, že v ekonomickej oblasti najviac vnímame dopady neriadenej a bezbrehej globalizácie, ktoré charakterizujeme ako negatívne, čím vôbec nechcem vymazať tú časť globalizácie, ktorá mala aj nesporne pozitívne efekty. Globalizácia určite prispela k rýchlemu transferu technológií a know-how, ale zároveň aj k ďalšej neúmernej finančnej koncentrácii v rukách úzkej skupiny jednotlivcov, finančných skupín či korporácií. Tieto sa aj individuálne alebo korporátne stali silnejšie ako väčšina štátov sveta. V ich prospech hrá tiež razantne rastúci verejný dlh väčšiny národných ekonomík vrátane Slovenska. Toto veľmi výrazne do budúcna obmedzuje operačný priestor národných štátov tak v oblasti investovania, ako aj v oblasti zdravotníctva, školstva, kultúry, sociálnej oblasti alebo zahraničnej politiky. Ťarcha dlhovej služby bude nočnou morou budúcich generácií nielen malých a stredných krajín, ale z dnešného pohľadu aj tzv. silných ekonomík či už v Európe, alebo v Amerike.
V Európe sme totálne prepásli efekt pádu železnej opony koncom osemdesiatych rokov 20. storočia, ktorý sa len čiastočne a dočasne zužitkoval na časový odsun krízy časti európskej ekonomiky. Mám na mysli hlavný efekt, ktorým mal byť rozvoj celoeurópskej spolupráce, vybudovanie dôvery a vzájomného rešpektu, Miesto toho sme sa zamerali len na posun novej železnej opony smerom na východ, ale Európa ako kontinent zostala naďalej rozdelená a možno viac ako predtým. Kto na toto dopláca, je v konečnom dôsledku len Európa, jej krajiny, firmy a občania. Európa v období po páde železnej opony zažila dva vojnové konflikty. Prvý v bývalej Juhoslávii a druhý v súčasnosti na Ukrajine. Obidva boli a sú zlyhaním európskej kontinentálnej politiky a vo svojom sumáre Európu ďalej rozdeľujú a oslabujú dovnútra aj navonok.
Na Slovensku sme svedkami výrazného pádu kredibility štátnych orgánov, ich predstaviteľov, ako aj mnohých kľúčových inštitúcií verejného sektora. Štát bez rešpektu voči základným atribútom moci sa stáva nestabilným a z pohľadu mladej generácie neperspektívnym. Štát postupne odumiera či v dôsledku nízkej pôrodnosti, alebo odchodom produktívnej časti obyvateľstva do zahraničia často s jednosmerným lístkom bez návratu. Odumiera nielen fyzicky, ale aj mentálne alebo intelektuálne, čím stráca svoju identitu a stáva sa tvárnou masou vhodnou do akejkoľvek formy. Prečo zabúdame na vlastných občanov, firmy, regióny, za ktoré štátne orgány majú plnú zodpovednosť? Radšej sa ústavní činitelia venujú, z ich pohľadu, "veľkým" medzinárodným témam, ktoré ovplyvňujeme len okrajovo, a zabúdajú na hlavnú zodpovednosť štátu, ktorou je starostlivosť o jeho prosperitu, spokojnosť občanov, firiem a rôznych spoločenských skupín. Štát musí spájať, a nie rozdeľovať. Článok 55a Ústavy Slovenskej republiky hovorí: "Slovenská republika chráni dlhodobú udržateľnosť svojho hospodárenia, ktoré sa zakladá na transparentnosti a efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov". Je potrebné si tento článok Ústavy, ale aj mnohé ďalšie preklopiť do reality a reálne sa opýtať, ako ho v spoločenskom a ekonomickom živote napĺňame.
Vráťme sa na záver k téme k jar. Jar je v židovsko-kresťanskej tradícii tiež obdobím Veľkej noci či Pesachu. Čo majú tieto dve kategórie spoločné? Obidve patria k najväčším sviatkom týchto dvoch monoteistických náboženstiev, ale spája ich aj niečo oveľa viac a tým je sloboda či oslobodenie a nádej. Nádej na lepší život, nádej na lepší svet. Tá cesta vedie cez každého z nás, cez prekonávanie vlastného ega a presadenie zdravého rozumu. Pri riešení problémov súčasnosti, ale aj tých budúcich sa držme známeho rímskeho príslovia:
"Albata causa hollitur effectus"
"Keď sa odstráni príčina, odstraňuje sa následok"
Zamyslime sa seriózne nad príčinami dnešného stavu spoločnosti, Slovenska, Európy a sveta a odhaľujme ich tak v sebe, ako aj v systéme v ktorom nielen žijeme, ale ho aj tvoríme. Nesmieme len pasívne vnímať nepravdu a neprávosť. Musíme sa stať aktívnym článkom vlastného života, prostredia, v ktorom pôsobíme, a prostredníctvom neho aj v širšom lokálnom, štátnom, európskom či globálnom prostredí. Nenechajme so sebou manipulovať alebo sa dokonca nechať ohlupovať polopravdami. Žime plnohodnotným životom, lebo len tak budeme mať sebaúctu, ale aj úctu a rešpekt voči tým, ktorí si to skutočne zaslúžia.
Odhaľujme príčiny toho, s čím sme nespokojní, a eliminujme ich zo svojho života. Hľadajme cesty k pravde, slobode a spravodlivosti. Dokážme, že nie sme upadajúcou civilizáciou, ale hodnotovou spoločnosťou s perspektívou do budúcnosti.
Peter Mihók
Predseda SOPK