Andalúzske pobrežie
Apartmány









Pozvánka



V horúčave s chladnou hlavou

Vo štvrtok 20. júna krátko pred 11. hodinou bolo pred Pálffyho palácom 39 st. C a vo vnútri rovných dvadsať. Na 96. riadne zhromaždenie a celkove 236. podujatie združenia prišlo 79 riadnych členov a 15 hostí. Medzi nimi boli aj minister hospodárstva SR Tomáš Malatinský a predseda MOK a SOPK Peter Mihók, ako aj veľvyslanci VSR a Kuby a diplomati z ďaľších štátov mimo EÚ. Faktom je, že dvaja z účastníkov mítingu odišli predčasne zo zdravotných dôvodov.
Zhromaždenie otvoril a o zodpovednosti spoločenských lídrov hovoril zakladajúci člen združenia Peter Kasalovský. (Podstatnú časť z jeho prejavu uverejňujeme na tomto priestore.) Vyhlásil aj štyroch nových laureátov Zlatého biatca za rok 2012 zo Slovenskej republiky. Stali sa nimi Techniserv, s.r.o. a jeho riaditeľ Roman Danda za export znalostí a skúseností do zahraničia, za prezentáciu SR ako krajiny s vysokoznalostným potenciálom a za spoluprácu s vysokými školami, prezident Prvej stavebnej sporiteľne Imrich Béreš a členka predstavenstva VÚB, a.s. Elena Kohútiková za prínos k bankovej kultúre SR a bývalá predsedníčka vlády SR 2010-2012 a sociologička prof. Iveta Radičová za štátnickú zodpovednosť vo vzťahu k Európskej únii a procesu celoeurópskej integrácie. Zlatý biatec odovzdával jeho laureát spred dvoch rokov prof. MUDr. Ján Breza, CSc. spoločne s predsedom výboru Jánom Gabrielom a podpredsedníčkou výboru Teréziou Lovíškovou.
Na pravé poludnie sa teplota v rokovacej sále zvýšila na 29,5 st. C, avšak neznížila sa pozornosť účastníkov zhromaždenia, keď veľvyslanec VSR v SR Xuan Luu Nguyen prezentoval vietnamské hospodárstvo a spoločenské pomery, ale aj podmienky na podnikanie (Prezentáciu prinášame na tomto priestore.)
Pred 13. hodinou bolo už aj v rokovacej sále nad 31 st. C. Viacerí prihlásení do druhej časti celoklubovej diskusie "Aké chce – potrebujeme S1ovensko ?" navrhli, že svoje diskusné príspevky pošlú písomne. V diskusii však vystúpili Milan Mňahončák, ktorý hovoril o rusínskej národnosti, a po ňom poslanec NR SR Radoslav Procházka. (Prejavy obidvoch diskutujúcich nájdete na zvukovom zázname na tomto priestore.)
Tému novej celoklubovej diskusie "Média a ich ovplyvňovanie verejnej mienky a politiky" prezentoval v úvodnom slove Vadim Brezny a jej rámec vyznačil Peter Kasalovský (pôsobil desať rokov ako šéfredaktor HN a Hospodárskeho denníka a celkove v médiách 26 rokov).

Foto : E. Szombatová




Ešte nikdy nebolo klubové zhromaždenie v takom horúcom dni... Predsedajúci P. Kasalovský ho otvoril za účasti ministra hospodárstva SR T. Malatinského a predsedu MOK a predsedu SOPK P. Mihóka.



Zlatý biatec za rok 2012 odovzdal bývalej premiérke I. Radičovej za jej štátnickú zodpovednosť voči EÚ a celoeurópskej integrácii podľa tradície jeho predchádzajúci laureát prof. MUDr. J. Breza, CSc.



Slávnostné fanfáry a potleskom pre prof. I. Radičovú.



Štyria noví laureáti prestížnej ceny Zlatý biatec : I. Béreš, prezident PSS, prof. I. Radičová, E. Kohútiková, členka predstavenstva VÚB a R. Danda, riaditeľ TECHNISERV, s.r.o., Bratislava.



Vietnamský veľvyslanec Xuan Luu Nguyen prezentuje hospodárske a spoločenské pomery, ale aj podmienky pre podnikanie a investície.



Do celoklubovej diskusie prispel ako hosť aj poslanec a možný uchádzač o prezidentský úrad NR SR R. Procházka.



Peter Kasalovský, zakladajúci člen a správca
O zodpovednosti politických a spoločenských lídrov

Vážené zhromaždenie,
spomínam si, že aj v miléniovom roku som mal to šťastie diskutovať s jedným z najčestnejších ľudí v našej krajine. Na našej pôde som už viackrát spomínal záver 2-hodinového rozhovoru s kardinálom Korcom, ktorým bola otázka : "Kde sa stala chyba, že najvyššou hodnotou sú peniaze – majetky, a nie človek a v jeho záujme zlepšujúce sa sociálno-hospodárske a občianske pomery ?".
Viaceré uznávané osobnosti aj v tejto sále majú názor, že medzi ideálmi režimovej zmeny a skutočnosťou je priepastný rozdiel. Ospravedlňujú ho nielen dnes, ale v celom období od 1989. roka akousi daňou "transformácii" a "demokratizácii", ale aj pomermi vo väčšine štátov. Triumfálny návrat z jedného režimu do predošlého po štyroch desaťročiach sa však neudial. I keď jeho 101-percentnosť, medikamentóznu zázračnosť a ľudskú úspešnosť hlásali tí, ktorí sa stali vďaka tomu priam ikonami-modlami nového režimu.
Ešte aj dnes "vodcovia" nových strán, ktorí sú tu dobrých dvadsať rokov a pomaly sa dĺžkou svojho pôsobenia v politike vyrovnajú predchodcom z čias do 1989. roka, porovnávajú s minulým režimom. Ani jeden z nich (!) si však už nespomína na to, čo deklarovali občanom buď na námestiach a uliciach, alebo v médiách. Akoby potom ktokoľvek z nich mohol porovnávať sľuby, verejné záväzky, ba dokonca plány s našou skvostnou realitou ?!
Inou otázkou by bola občianska drzosť v podobe žiadosti na bohviekoho o odpočet činov a ich dôsledkov konkrétnych politikov. Tí sú však chránení lepšie ako ohrozené druhy fauny a flóry, pokiaľ nedôjde k vzbure policajtov, prokurátov, alebo sudcov, ako sa to stalo minulý týždeň u našich západných susedov. Alebo by sa mohla vyjadriť "národná elita" na túto tému, ale tajne. Požiadať občanov o názor na dielo ponovembrovej garnitúry, to by mohlo byť vskutku problémove.
Dámy a páni,
pôvodne som chcel povedať niekoľko poznámok z nadhľadu. O tom, ako to chodí v šírom svete a tiež u nás. Avšak dušovanie sa dvoch politikov o tom, že ich bytostným záujmom je len blaho, radosť a šťastný život v pomeroch, v ktorých bude viac a viac sociálnej spravodlivosti, môj zámer zmenilo. Páni Július Brocka a Ján Richter v diskusnej relácii "O 5 minút dvanásť" z 26. mája, opäť len potvrdili, že za realitu nepociťujú zodpovednosť.
Obaja akoby nepôsobili v politike, ktorej výsledkom je aj "slovenská kríza”. Všestranná a dlhodobá, deprimujúca a dehonestujúca občana. Nepodpísali sa pod priepastné sociálne rozdiely v spoločnosti ?! Jeden z nich dokonca hovoril o tom, že ľudia poberajúci viac odmien a platov zo štátnych a verejných zdrojov sú kvalitatívne výnimoční oproti ostaným - druhoradým občanom, (!). Druhý politik toto prisudzoval len vládnucej strane, a o súkmeňovcoch sa nezmieňoval.
"Kde nič nie je, tam ani smrť neberie !", táto ľudová múdrosť žiaľ akosi stratila platnosť. Možno, že táto "neúplatná pani", t.j. smrť, sa dala na cestu korupcie, lebo ťažko je vysvetliť zarážajúci následný spoločenský jav. V 1989. roku mali občania u nás okrem holých rúk aj "holé zadky", ale niekoľko desaťtisíc z nich sa stalo nie zo dňa na deň, ale podstatne rýchlejšie ako istý Rotschild majetkovými a potom finančnými multimilionármi. V ubiedenej krajine a na pokraji bankrotu podľa nových vodcov, ktorej bohatstvom sú len a len ľudia so svojimi túžbami a predstavami a znalosťami, sa konal zázrak.
Štátny majetok "SA” transformoval. A práve to smiešne "SA” spôsobilo, že sa tak stalo. Majetok sa za smiešne sumy dostal do súkromných rúk. A potom sa ten pôvodne konkurencieschopný majetok dostal k zahraničným investorom. Neinkasoval štát, lež naši občania, ktorí dnes chcú byť považovaní za úspešných podnikateľov. Vďaka vazalským médiám, nehovoriac už o médiách, ktoré nič netušia o tom, čo je vôbec verejnoprávnosť, sa tak deje. Sú tu aj jedinečné "predaje", akým sú Slovenské elektrárne. Kde sme energeticky ?! Čo tu stojí kWh ?
Najširšia verejnosť je pamäťovo ochudobnená o 1,8 milióna občanov, ktorí zomreli od zmeny režimu, sa už vyrovnala s tým, že "holosť" je opäť dedičnou.
Aká je to morálka, keď trebárs poslanec parlamentu "šéfuje" o. i. vysokej škole, keď primátor "šéfuje" o.i. dvoch katedrám na dvoch vysokých školách ?! Je nám čo závidieť, dámy a páni. Je to predsa vec zorného uhla. Priemerná mzda je kdesi okolo osemsto Eur, ale máme pekný kopec osôb, ktoré zarobia desaťkrát viac. Nie podnikateľsky, ale drancovaním štátnych a verejných zdrojov. Treba im tlieskať a prípadne začať so stavbami bustičiek a pomníkov. A pán minister Richter to vníma tak ako sa to má správne vnímať. Prečo by nemali byť odmenení za svoju výnimočnú kvalitu ?
Je tu štát v štáte (a to v každom štáte na tomto svete). To však neznamená, že je to normálne pre väčšinu rozmýšľajúceho národa. Je tomu tak vo všetkých oblastiach života spoločnosti a bez výnimiek. Tieto mechanizmy fungujú však preto, že sú vyživované zo štátnych a verejných zdrojov. A čo je podstatné, dlhodobo fungujú na dlh – na pôžičky a úvery, ktorých splatnosť už nie je svojou výškou nad ani oblakmi a časovo v nekonečne. Finančná zadlženosť štátu, miest a obcí, firiem, ale aj občana je vskutku desivá. A radosť nad radosť, opäť sme predali dlhopisy v hodnote 200 miliónov Eur za výbornú cenu, hlásali unissimo rezort a média. Na čo potrebujeme ďaľších 200 miliónov Eur ?!
Pod hranicou biedy je 700 tisíc ľudí a s exekúciou sa potýka viac ako 350 tisíc občanov a teda aj voličov budúcich vlastných pomerov. A tak každé "demokratické" voľby sa potom podobajú myšlienkam samovraha. Aj ten myslí na to, že chce ukončiť život, ale v skutočnosti len hľadá spôsob ako ho ukončiť. Občan si voľbami určí z nepotrebného tovaru ponúkaného politickými stranami ten najmenej škodlivý. Inú možnosť nemá. A to je vlastne spôsob, akým ho jedna s politických "organizácií" na Slovensku bude nasledujúce roky balamútiť a "schudobňovať".
Ako to je teda s tou našou demokraciou ? Pripomenúť by sme mohli názory, že nadbytočnými sú vlastne dôchodcovia, ktorí by mali žiť takých päť rokov po nadobudnutí dôchodku. Tak sa predsa vyjadrili "otvorene" českí politici z ODS a sociálnej demokracie. Kdeže sú tie ich peniaze zo sociálneho poistenia, ktoré platili po celý život ?! Alebo sa z predaja štátnych firiem, alebo z družstevných dali bokom financie, ktoré do nich tiekli v ére "socializmu" aj z týchto zdrojov. Kto by tomu dnes uveril ? Prečo by sa teda politici mali klaňať dôchodcom a vytvárať im také podmienky, aby mohli hovoriť o "šťastnej jeseni života" ?!
Nič také. Kedysi som takmer dostal pokarhanie za to, že som meditoval na "filozofiou" mladomanželských pôžičiek v 70-tych rokoch. Len som nahlas vyslovil vtedy aj dnes kacírsky názor, že zadlženosť obmedzuje slobodu človeka. Aká je sloboda ľudí s hypotekárnymi úvermi na dvadsaťpäť - tridsať rokov ? A to nechcem vytvárať paniku, že do desiatich rokov poklesne počet súčasných pracovných miest o 50%, keďže ľudí budú nahrádzať IT a vôbec nové technológie. O tom naši politici ešte nerozmýšľajú, ale spoločne v EÚ chcú riešiť zamestnanosť mladých bez ohľadu na spomínaný faktor.

Filozof Václav Bělohradský hovorí v tejto súvislosti o paradoxe, ktorý treba politicky formulovať. Zmyslom technológie je oslobodiť človeka od práce, zatiaľ čo všeobecne presadzovaný zmysel ekonomického rastu je vytvoriť nové pracovné príležitosti. Zatiaľ oslobodzujeme človeka od práce, ale napriek rétorike rastu, nové pracovné miesta, ak vôbec pribúdajú, nie sú schopné nahradiť úbytok tých starých. Čoraz vyššia produktivita práce, čoraz menej zamestnancov.

Nebodaj sa politici zobudili. Nie, nestalo sa. A my "miniobčania" už o tom diskutujeme roky a aj o nepodmienenom príjme ako jedinom momentálnom riešení. Samozrejme vrátane zdanenia neživej práce, ktoré by bolo tiež na osožné.

Dámy a páni,
ak dnes máme na programe pokračovanie diskusnej témy "Aké chceme (potrebujeme) Slovensko?", tak si treba povedať pravdu pravdúcu. Nepríjemnú, ba aj neželanú, tvrdo odmietanú všetkými politikmi. Prečo je dnes toľká bieda s osobnosťami ? Z jediného dôvodu, jestvuje minimálny priestor pre "človečiu politiku". Aby sme nevedeli, čo ľudia naozaj potrebujú ? Tak tomu bolo aj v minulom režime, čo mi raz dosť obšírne vysvetľoval môj sused – neskôr objavený velikán ducha Egon Bondy, tak je tomu aj v súčasnosti.
Je to o ošiali politickej moci, o vojenskom potenciáli, o financiách a o podriadenosti individuálneho vedomia pravdám samozvaných elít. Tie vznikajú a rozvíjajú sa ako huby po daždi nielen vo svetovom meradle, ale aj u nás doma. Sú večnejšie ako niekdajší vodca svetového proletariátu. Je ich nespočetne veľa a sú vlastne akýmsi DDT. Nielen z presvedčenia, ale aj dobrovoľne kvôli vlastnej neschopnosti pohybu vpred a, pochopiteľne, aj zo zištných dôvodov : získať zaujímavú pozíciu.
Čo tam po národných potrebách a záujmoch? Môj priateľ z vysokého duchovenstva pred rokmi zistil, že jeden z našich premiérov celý rok nespomenul ani raz termín "národ slovenský". Vtedy by bolo choré spytovať sa, či si vyjasnili v Bruseli, čo je a čo má byť Európska únia... Najširšie vrstvy obyvateľstva a medzi nimi aj inak rozumní ľudia (vyznávači Schumana, Kohla aj Mitteranda) sa spoliehali, že po jej prvom a druhom rozšírení to bude známe a diskutovateľné. A dnes tu máme problém, ktorým je zradnosť, lež nestrestateľných politikov, ktorí sami seba nezvládli a celkove zlyhali, ba strápnili sa.
Čo s takými, ktorí verejne a bez akýchkoľvek zábran deštruujú Európsku úniu a eurozónu ? Napríklad tak činí niekdajší nemecký minister financií Oskar Lafontaine. Činia tak len z dôvodov najprozaickejších, ktorými je vlastná popularita, odpútanie pozornosti od vlastnej škodnosti a vlastný prospech. Čo s takými, ktorí opomínajú, že o tom, aká má byť EÚ musia rozhodnúť jej občania, a nie niekoľko ministerských predsedov, ktorých životnosť je krátka.
Dámy a páni,
o zodpovednosti by sa dalo hovoriť v každom rezorte – odvetví ľudskej činnosti. My však máme absenciu demokracie, a neraz hlavne nedostatok zdravého rozumu. Inak by sme chceli počuť – vedieť, o čom je Slovensko, aké je, aká má byť a aké bude na základe konkrétnych plánov. V živej pamäti mám, keď sa ma thajský vicepremiér , neskôr šéf WTO Supačai spytoval v 1995. roku, prečo sme odstúpili od centrálne plánovaného rozvoja. Rozvíjal totiž myšlienku, že je to významné pre politickú stabilitu, ako aj pre občiansku demokraciu.
Politické strany si postupne z plánov, ktoré ako tak používali v prvej polovici 90-tych rokov, urobili akési skice svojich predstáv. Azda aj o tom, čo by bolo treba, lež príliš "vzdušné", a teda nekontrolovateľné. Nepotrebujú predsa občana, ktorý ich chce kontrolovať, alebo aj odvolať, či nevoliť. Želajú si trvalú situáciu, keď budú mať poivoir rozhodovať za občanov, teda v mene zastupiteľskej demokracie, lebo, kto iný ako oni vedia, čo je pre štát a jeho občanov najlepšie !
Na záver by som chcel zdôrazniť, že tento marazmus je z vôle politikov a bude dovtedy, kým sa nezruší "jeden volebný obvod", čo je tá najhoršia totalita – vo forme trápnej súťaže politických strán, ktorá znamená strnulosť a postupný úpadok, ktorého svedkami sme vo všetkých smeroch. Kým sa nedopracujeme k tomu, aby do parlamentu mohli kandidovať aj nezávislé osobnosti, ktoré nemohli profitovať na financiách za poslanecké mandáty, za lobistické úplatky a podobne. Aby sa zabránilo napríklad tomu, aby sa v politike exponovali ľudia, ktorí sa len nedávno narodili v zbohatnuvších a nedostatočne mravných rodinách v rokoch našej nezabudnuteľnej transformácie, ktorej ciele sa nenaplnili a ani ich nemajú v úmysle splniť. Aby dostali rovnaký spoločenský status ako má dnes známa ŠtB.
Dôvodom nášho marazmu bola praobyčajná ľudská dôvera, ktorá je zneužiteľná. Bez právomocnej občianskej kontroly o to viac. Za povestných sedem rokov nám tu vznikla elita, ktorá sa strieda vo vládnutí, resp. má schopnosť samovýroby, ale nemá schopnosť samočistiacu.



Z diskusného príspevku M. Mňahončáka

O Rusínoch na Slovensku

Môj diskusný príspevok vyvolal predseda vlády Slovenskej republiky Róbert Fico svojím vyhlásením: “Slovenský štát sme nezaložili pre národnostné menšiny.“ Predseda vlády má medzery vo vedomostiach z dejín, ale sa mu nečudujem, lebo v škole sa to nemohol naučiť, lebo dejiny nepíše pravda, ale víťazi. Slovenský štát nikdy neexistoval, až od roku 1918 po skončení Prvej svetovej vojny, kedy sa národy Čechov, Moravanov, Slovákov a Rusínov dohodli, že územia, ktoré obývajú spoja do jedného celku a vytvoria Československú republiku.
V zmysle Parížskej dohody mala československá vláda urobiť referendum na určenie hranice medzi Slovákmi a Rusínmi. Bohužiaľ sa to do dnešného dňa nestalo, a možno že je to tak dobre. Pri sčítaní obyvateľov v roku 1910 žilo v Uhorsku 568 tisíc Rusínov. Dnes prehlasuje ukrajinská vláda, že na Podkarpatskej rusi žije len 10 tisíc Rusínov, čo je z celkového počtu jej obyvateľov 1,2 milióna len 0,8 %. Na Slovensku pri sčítaní obyvateľstva v roku 1910 žilo 225 tisíc Rusínov. V roku 2001 počet obyvateľov Rusínov stúpol oproti poslednému sčítaniu o 41% a v roku 2011 o 38%, čo je 33 tisíc.
Komunistická strana Slovenska v máji 1952 svojím uznesením rozhodla, že Rusíni sú Ukrajinci a preto v školách bol zavedený vyučovací jazyk ukrajinský ako ich rodný jazyk.
V roku 1990 bola konečne uznaná rusínska národnosť a 27.1.1995 bol kodifikovaný rusínsky jazyk.
Vo februári 2013 k 18. výročiu kodifikácie bola odhalená pamätná tabuľa na vysokoškolskom internáte Družba, teda tam, kde bola kodifikácia podpísaná. Bolo to aj napriek protestom ukrajinského veľvyslanca u Vladimíra Mečiara, ktorý nátlaku nepodľahol a dovolil kodifikáciu.
Prečo po Druhej svetovej vojne došlo k pripojeniu Podkarpatskej rusi k Sovietskemu zväzu? Zámer Vladimíra Iljiča Lenina realizoval Stalin z vojensko-strategického hľadiska, kde Sovietsky zväz chcel mať z Rusínov vytvorenú nárazníkovú zónu.
Po pripojení Podkarpatskej rusi k Sovietskemu zväzu sovieti toto územie nazvali Zakarpatská Ukrajina. Odvtedy sa vymývajú mozgy Rusínom, že Rusín je vlastne Ukrajinec, s čím Rusíni nemôžu súhlasiť a považujú to za hrubý zásah do práv občanov na sebaurčenie a hrubé porušovanie zákonov rady Európy. Prečo Rusíni netrvajú na určenie hranice medzi Rusínmi a Slovákmi, tak ako je určená hranica medzi Čechmi a Moravanmi?
Je to z toho dôvodu, že dnes žije väčšina Rusínov mimo územia 196 rusínskych obcí. Ako príklad môžem uviesť moju rodinu, kde v mojej rodnej obci Nižná Jedľová, odkiaľ všetci štyria súrodenci pochádzame, nežijeme ani my, ani našich 10 detí ani 10 vnúčat. Čo činí 28 Rusínov, ktorí by po vytýčení hranice žili v zahraničí. Oproti sčítaniu obyvateľov z roku 2011 žilo na Slovensku 33 tisíc Rusínov, čo je skresľujúce, lebo ku gréckokatolíckej viere sa hlási 200 tisíc veriacich a k pravoslávnym 50 tisíc, čo je neodškriepiteľný fakt, lebo úniu v roku 1648 v Užhorode podpísali pravoslávni duchovní z donútenia a boli to duchovní, ktorí pôsobili medzi Rusínmi.
Rusíni po roku 1952 si radšej písali slovenskú národnosť ako ukrajinskú a preto po 60 rokoch už si nechcú meniť národnosť na rusínsku. Mnohí z nich ani nevedia, že sú Rusínmi.
Napríklad Rusíni z Michalovského alebo Trebišovského okresu, ktorí odišli na Dolnú zem pred 260-timi rokmi vedia v Chorvátsku, že sú Rusíni a ich viera je gréckokatolícka a že tam prišli z Hornej zeme, hoci rozprávali zemplínskym nárečím, nie rusínskym. Jasný je príklad predsedu Svetovej rady Rusínov Juraja Papugu zo Srbska, ktorí rozpráva zemplínskym nárečím.
Tí Rusíni, ktorí ostali doma v Michalovskom alebo Trebišovskom okrese už nepovedia o sebe, že sú Rusíni. Strach Rusínov z toho, že ich vysťahujú do Sovietskeho zväzu, keď sa budú hlásiť k Ukrajincom spôsobil, že, keďže žijú na Slovensku, tak sú Slovákmi aj tí Rusíni, ktorí v roku 1947 odišli na Ukrajinu za údajným blahobytom a tam sa začali hlásiť k Slovákom, aby sa mohli na Slovensko vrátiť, a keďže im na Ukrajine vymyli mozgy tým, že sú vlastne Ukrajinci, dnes sa na Slovensku hlásia k neexistujúcej národnosti Rusín-Ukrajinec (tzv. pomätení Rusíni).
Rusínom to spôsobuje veľké problémy, keďže ich kultúru prehlasujú za ukrajinskú a ešte dodnes tomu napomáhajú všetky slovenské vlády.
Pred dvoma rokmi som sa stretol s Francúzmi z Horných Pyrenejí, ktorí mi hovorili, že ich jazykom sa už nerozpráva nielen na ulici, ale ani v domácnostiach. Prijali regionálny zákon a už na školách v ich regióne sa vyučuje ich zabudnutý jazyk.
To čaká aj Rusínov o 50 rokov. Vo Francúzku, ak má arab, černoch, Turek, Portugalec francúzsky pas, je Francúzom. Vo Francúzsku nie sú úradne uznané národnostné menšiny. Tak je to od pádu Bastily. Rusi chceli to isté zaviesť v ZSSR, že všetci obyvatelia sú sovieti, ale sa to neujalo .Podpísanie memoranda štátnym tajomníkom zahraničných vecí v roku 2012 v Kyjeve o tom, že vláda Slovenskej republiky bude aj naďalej podporovať múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku, to múzeum, ktoré bolo presťahované z Krásneho Brodu jednoducho nemôže byť ukrajinským múzeom. Je to zrada na štátotvornom národe Slovenskej republiky a pchanie sa do zadku ukrajinskej vláde!
Úrad vlády Zväzu Rusínov-Ukrajincov dáva 14€ na Ukrajinca a na Rusína len 6€. Kde je spravodlivosť?
Táto vláda dáva na Slováka 23,6€. V čom sme my Rusíni podradnejším národom ako Slováci v spoločnom štáte?
Dnes už ani nie sme rusínskym národom, ale len národnostnou menšinou!
Ľudovít Štúr sa v hrobe obracia, čo s jeho bratským národom Adolfa Dobrianskeho Slováci urobili!
Štúrovci pred 150-timi rokmi spolu s Rusínom Adolfom Dobrianskym v jeho byte v Banskej Štiavnici založili k 1000 výročiu príchodu Konštantína a Metoda Maticu Slovenskú. Preto je v znaku Matice Slovenskej nápis v cyrilike. Prvý časopis v Budapešti v slovenskom jazyku vydal Adolf Dobriansky. Požiadavky na Všeslovanský zjazd do Prahy Hurbanovi napísal Adolf Dobriansky, medzi tými požiadavkami bola aj požiadavka Slovákov a Rusínov na autonómiu v rámci Uhorska. Kto bol Adolf Dobriansky? Vzdelanec, filozof, právnik a banský inžinier, ktorý učil na baníckej škole v Banskej Štiavnici, narodil sa v Zamutove pri Vranove gréckokatolíckemu farárovi. Za Šarišskú župu bol jediným slovanským poslancom v uhorskom parlamente, ktorý pre svoje pokrokové zmýšľanie a práva Slovanov v Uhorsku mal zakázaný vstup do parlamentu a žil vo vyhnanstve vo Viedni a neskôr v Innsbrucku, kde aj zomrel. Jeho telo dala manželka previesť do Čertižného, kde spočíva v rusínskej zemi. Minulý rok si Rusíni pripomenuli 195 rokov od jeho narodenia. Slováci si na neho nespomenuli a v slovenských učebniciach nie je o ňom ani zmienka. Prečo je to tak? Ako som písal, dejiny píšu víťazi a nie pravda.
Všetkým vládam Slovenskej republiky ide len o to isté, aby sa Rusíni čím skôr asimilovali na Slovákov a územie Rusínov bolo čím skôr územím Slovákov.
Asimilácia Rusínov prebieha veľmi rýchlo. Napríklad pred 2. svetovou vojnou boli dve rusínske dediny, Nižný a Vyšný Svidník. Dnes je to okresné mestečko. Podľa posledného sčítania obyvateľstva tam nie je ani 20% Rusínov! Odkiaľ tam prišli Slováci? No predsa z rusínskych obcí z okolia Svidníka! Je to hanba, že sa hanbia za svoj rusínsky pôvod. Ich deti rozprávajú po slovensky. Som hrdý na svojho krajana Michala Micenka, ktorý žije v Bratislave a jeho 5-ročná dcérka krásne rozpráva po rusínsky! Rusíni sa roku 1918 rozhodli, že chcú žiť v spoločnom štáte s Čechmi, Moravanmi a Slovákmi, pretože tu boli aj snahy pripojiť ich územie k Ukrajine alebo Maďarsku. Zvíťazil zdravý rozum, keďže sme mali spoločné dejiny so Slovákmi vo Veľkomoravskej ríši, ako aj v Uhorsku. Preto to priateľstvo štúrovcov s Dobrianskym.
Aj dnes sa nájdu medzi Slovákmi priatelia Rusínov ako je napríklad dnes, zZatým biatecom ocenený Imrich Béreš, ktorého Prvá stavebná sporiteľňa minulý rok sponzorovala rusínsky festival Dni Habury a tohto roku sponzoruje Festival Rusínov v Mikovej, rodisku rusínskych rodičov Andyho Warholu.

Čo ešte dejiny o Rusínoch zamlčujú?
  • že Konštantín a Metod boli Rusínmi, o čom svedčí záznam v českých archívoch z roku 1028 o tom, že české knieža Bořivoja v roku 870 pokrstil Rusín Metod,
  • že rusínski bojovníci dostali pod Solúnom územie za hrdinstvo vo vojne,
  • že verní rusínski vojaci v Uhorsku mali tú česť strážiť uhorských panovníkov,
  • že rusíni boli Maďarmi vytlačení z úrodnej pôdy do horských oblastí karpát,
  • že rusínska inteligencia bola maďarizovaná(výnimkou bol Adolf Dobriansky),
  • že niektorí vzdelaní Rusíni ušli pred maďarizáciou do Sankt Peterburgu, kde zastávali významné posty na cárskom dvore (napr. Baluďanský, rodák z Nižnej Olšavy pri Stropkove),
  • že Jánošík bol s 12-timi zbojníkmi pionierom oproti zbojníkovi Andrejovi Savkovi s 500-člennou družinou, ktorého nikdy nechytili a stopa po ňom sa stratila, keď odišiel na Kyjevskú rus s Bohdanom Chmeľnickým a Jánošíka obesili za rebro po necelých dvoch rokoch zbojníčenia.
  • že zbojník z Ruskej volovej Fedor Holovatý bol slávnejší ako Jánošík a bardejovský páni sa ho báli, keď im písomne sľuboval pomstu,
  • že Rusíni nikdy neviedli žiadnu vojnu voči iným národom,
  • že za všetky zásluhy musí hrdinský rusínsky národ sa asimilovať, lebo úspech sa na Slovensku neodpúšťa,
  • že Tisov slovenský nacistický štát sa pridal k Hitlerovi a slovenskí vojaci v 2. svetovej vojne napadli poľskú armádu na hranici ju bez výstrelu odzbrojili. V Medzilaborciach vystavovali zbrane poľskej armády, ktoré pri odzbrojení boli ukoristené (dôkaz je v knihe brata kapitána Nálepku),
  • že slovenská armáda s hitlerovcami napadla Sovietsky zväz, bratský slovanský národ.
  • že Slovensko prišlo o územie Podkarpatskej rusi ako porazený štát 2 svetovej vojny,
  • že Beneš vymenil poľské územie Sliezko, ktoré pribudlo Čechám za rusínske územie Rusínov-Lemkov, ktoré patrilo Slovensku a Poľsku. Rusínov rozprášilo po celom Poľsku, hlavne ich presunulo k nemeckým hraniciam v akcii pod názvom Visla, keď za 2 hodiny museli opustiť svoje domovy,
  • že prvý koncentračný tábor v 1. svetovej vojne bol zriadený pre Rusínov v Tallerhofe pri meste Graz v Rakúsku?
  • že Maďari v roku 1939 okupovali územie Rusínov na východnom Slovensku až po Stakčín a neľútostne zaobchádzali s Rusínmi(viď kniha o Ubli).
Už sa mi nechce pokračovať o ďalšom utrpení Rusínov, ktoré hrdinsky za svojej existencie vytrpeli. Taká je pravda o Rusínoch!


Prezentácia JE Nguyen Xuan Luu, veľvyslanca Vietnamskej socialistickej republiky



Vadim Brezny : Poznámky k úvodnému slovu do diskusie "Média a ich ovplyvňovanie verejnej mienky a politiky."

Manipulácia médiami.

» Nevzdaj sa nikdy, keď tvoje úmysly sú spravodlivé «
VLADIMĺR ŽUFFA

Cieľ: Poukázať na manipulácie médiami
a ich dopad na budúcnosť.


Sú otázky, ktoré treba zodpovedať:
Podporujú média pozitívny vývoj spoločnosti?
Spĺňajú média úlohu, ktorú majú voči demokracii?
Čo znamená sofistikované dianie?
Čo budeme robiť, keď nebudeme dostávať eurofondy?
Aká je naša ekonomická sila?
Quo vadis media?

Spôsob ovplyvňovania a manipulácie:
Priamy - nepriamy - latentný.
Skresľovanie a zatajovanie reality .
Procesy manipulácie myslov a citov.
Diskriminácia ako jedmosmerka.
Hawthornov efekt.
Hladkanie primitivity, perversie a bezcitnosti.

Prostriedky ovplyvňovania a manipulácie:
Pravda vs. polovičná pravda.
Zovšeobecňovanie.
Informácie a ich moc.
Preferovanie vyvolených.
Manipulačné vety.

Rozhodnutie na križovatke budúcnosti:
1. cesta: Vývoj úspešnej spoločnosti.
2. cesta: Prežívajúca spoločnosť.
3. cesta: Hľadanie nepriateľa.

Príklady:
Verejné obstarávanie. (Prieťahy a korupcia.)
Zahraničné a domáce správy. (Svetové, EU, Parlament)
Nezamestnanosť mladej generácie.
Zákonodarstvo. (Brzdiace faktory vývoja a zákony pre právnikov.)
Podniková kultúra. (Zahranicne firmy)
Prezidentské voľby.
Manipulácia strachom a jej dopad na hospodárstvo.
Mediálna zodpovednosť voči budúcnosti.