Peter Mihók
Žiť znamená myslieť
Každý jedinec, spoločenstvo, firma, národ či štát má vždy dve opcie, buď chce žiť alebo prežívať. Žiť znamená aktívne sa podieľať na svojom vývoji, prispievať k rozvoju, či meniť to čo sa prežilo, alebo je nesprávne. Takýto spôsob života obohacuje jedinca, spoločnosť či spoločenstvá. Samozrejme aktívny spôsob života prináša mnohé riziká, omyly aj porážky, ale aj víťazstva. Je to však jediná cesta pokroku a pozitívneho vývoja tak v osobnej ako aj v spoločenskej rovine. Život je napokon neustály boj nielen o prežitie, ale aj o jeho lepšiu kvalitu.
Prežívanie je naopak veľmi lákavé, neprináša so sebou konflikty. Život prebieha pohodlne, bez osobitnej námahy či stretov alebo stresu. Prežívame, lebo žijeme z podstaty vytvorenej minulými generáciami. Prežívame bez toho, aby sme mysleli na budúcnosť a myslíme si, že je to tak správne, veď žijeme dnes a pre dnešok. Takýto spôsob života je lákavý a v histórii mu prepadli stá milióny ľudí, mnoho spoločenstiev či krajín. Jeho výsledok je postupná degradácia, často zánik a stratenie sa v histórii. "Vivere est cogitare" - žiť znamená premýšľať povedal známy rímsky filozof Cicero. Avšak filozofi a múdri ľudia to nemali nikdy a nikde na ružiach ustlané a samotná Rímska ríša, tak ako mnohé ríše pred ňou, ale aj po nej skončila neslávne. Zmena myslenia z aktívnej a expanzívnej podoby ako aj akceptovanie novej životnej filozofie - my už nemusíme robiť, veď robia na nás iní sa stala pre nich osudnou. Vysoká závislosť v základných materiálnych či spoločenských potrebách na vonkajších zdrojoch vedie k užívaniu si a zábave ako aj k ľahkému prežívaniu a prejedaniu plodov minulosti. Zábava môže a má byť súčasťou nášho života, napokon ona nás tiež obohacuje. Avšak len aktívna činnosť, tvorba hodnôt, výroba materiálnych statkov, či duchovných a umeleckých hodnôt nás posúva dopredu.
Práve toto je snáď najväčšia výzva pre dnešný svet, najmä pre tú jeho časť, ktorá sa sama nazýva vyspelá západná civilizácia, lebo práve ona sa už nachádza v bode straty dynamiky ďalšieho rozvoja, v bode, v ktorom sa iní vyvíjajú rýchlejšie a efektívnejšie a napokon v bode krízy hodnotových a spoločenských kategórií. Toto plne platí aj pre našu krajinu - Slovenskú republiku. Súčasťou všetkých významných historických zvratov, či geopolitického prepolovania boli pandémie, klimatické zmeny, vojny, vzbury, hospodárske a sociálne krízy, hladomory .... Oni boli vo finále nielen príčinou, ale aj súčasťou týchto zmien a naštartovaním nových spoločenských a ekonomických pomerov. Čo nám chýba z týchto charakteristík dnes? Dnes už nestačí sa nad týmto stavom iba zamýšľať. Dnes musíme začať efektívne konať v osobnej, firemnej či v spoločenskej rovine. Najmä konať zodpovedne voči sebe a svojmu okoliu. Zodpovednosť požadovať od všetkých a osobitne tých, ktorí majú ambíciu riadiť spoločenstvá, štáty, nadštátne zoskupenia, či tento svet. Hazard musí skončiť, lebo jeho finále je krach.
V súčasnosti je široko frekventovaný pojem mainstream, ktorý má vyjadrovať hlavný prúd v myslení a konaní ľudí, založený na spoločenskom konsenze. Jeho dnešný reálny význam je ovládnutie mediálnej a kultúrnej oblasti úzkou skupinou ľudí, ktorá sa práve cez tieto kroky snaží ovplyvňovať postoje ľudí a deklarovať mediálny mainstream aj za mainstream spoločenský. Reálna situácia je však úplne odlišná. Deklarovaný mainstream vôbec nie je vyjadrením pocitov či názorov väčšiny. Vytvárame ním iba sebaklam, ktorý má veľmi blízko k "potemkinovským dedinám". V histórii sa ľudia vždy stavali proti takémuto "mainstreamu" zhora. Práve vzbury proti vôli zhora predstavovali revolučné zmeny a pokrok.
Belle Epoque - krásna doba skončila prvou svetovou vojnou, la dolce vita - sladký život je už tiež niekoľko rokov za nami. To čo potrebuje súčasný svet, najmä v jeho západnej verzii vrátane Slovenska je návrat k hodnotovej a spoločenskej renesancii, ktorá už raz zachránila Európu v tom čase od stredovekého úpadku. Slovo renesancia sa nevzťahuje len na umenie, ale predstavuje významné spoločenské, politické a ekonomické zmeny. Jeho preklad znamená znovuzrodenie, obrodu či nový rozkvet. Renesancia zrodila nový typ renesančného človeka s dôrazom na ľudský rozum a poznanie s vysokým akcentom na vzdelanie a realizmus. Toto bolo silne podporované rastom hospodárskej prosperity, rastúcej politickej slobody a podporou súťaživosti. Politická sloboda, rozvoj ekonomiky a rast vzdelanosti boli z časovo priestorového pohľadu nielen impulzom ale aj dôsledkom renesancie.
Tu je aj jednoduchý, ale súčasne náročný návod na dnešné riešenia, k čomu potrebujeme len obetovať trochu vlastného pohodlia a odstránenie nezodpovednosti a amaterizmu v riadiacich štruktúrach štátov a spoločenstiev. Zanechať slastné prežívanie a prebudiť sa do reálneho sveta, pretvárať seba a svoje okolie. Pochopiť, že bez tvrdej a zodpovednej práce, sebaobetovania a rozvoja intelektu to jednoducho nejde. Nečakať, že túto zmenu myslenia urobí niekto za nás. Keď ju neurobíme my, tak kto? Keď ju neurobíme teraz, tak zajtra bude neskoro. Život v klamstve, v ilúziách či v pasívnom očakávaní nás bude iba hlbšie ponárať do bezvýchodiskových situácií bez ďalšej perspektívy.
Doc. Ing. Peter MIHÓK, CSc.
Predseda SOPK
Člen združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub
Vydržíme, alebo to postupne vzdáme?
Úlohou ekonomiky každého štátu je zabezpečovať kvalitu života občanov a spoločnosti ako celku a dosahovať medzinárodne konkurenčnú schopnosť krajiny, ktorá ju zaraďuje medzi rešpektované a perspektívne ekonomické priestory.
Túto funkciu plní ekonomika vtedy, keď jej štátne orgány vytvárajú priestor v oblasti legislatívy, daňovej politiky či administratívy. Dôležitým faktorom je taká hospodárska politika, ktorá vytvára stabilné a predvídateľné prostredie. Rozhodnutia, ktoré škodia ekonomike a jej aktérom škodia celej spoločnosti, lebo ekonomika je jedinou oblasťou ľudskej činnosti, ktorá vytvára materiálne a finančné zdroje bez ktorých ostatné oblasti života spoločnosti nemôžu existovať.
Ekonomika Slovenskej republiky si budúci rok pripomenie 30 rokov svojej samostatnej existencie. Zmeny, ktorými prešla sú obrovské. Zmena vlastníckych vzťahov, zavedenie vlastnej meny, integrácia, prechod z vlastnej na európsku menu, štrukturálne zmeny či zmena orientácie vonkajších ekonomických vzťahov. V celom tomto období ekonomika bola schopná plniť svoje základné funkcie, aj napriek často nepriaznivým podmienkam v hospodárskej politike jednotlivých vlád, či negatívnym vonkajším vplyvom. Ekonomika bola schopná plniť svoje poslanie najmä vďaka pragmatickému prístupu väčšiny podnikateľských subjektov, ktoré dokázali uvažovať a rozhodovať s víziou do budúcnosti.
Dnes sa však nachádzame na križovatke, na ktorej ekonomika doráňaná dopadmi pandémie bez možnosti nadýchnutia sa, musí čeliť globálnej kríze, ktorá ohrozuje jej podstatu a základy. Čelíme bezprecedentnému nárastu cien prakticky všetkých výrobných vstupov, osobitne cien energií. Mnohé výrobné komponenty sú nielen drahé, ale aj ťažko dostupné. Krajiny Európskej Únie stoja pred bránami recesie, čo výrazne mení trhovú situáciu s vážnymi sociálnymi dôsledkami. Nehľadáme príčiny a riešenia sami u seba, ale všetko sa snažíme populisticky zvaliť na vojnovú situáciu na Ukrajine. Bezpochyby vojnový konflikt na Ukrajine prispieva k zhoršovaniu súčasnej ekonomickej situácie vo svete, ale najmä v Európe. Je tu však celá séria chybných politických a ekonomických rozhodnutí tak na úrovni jednotlivých krajín, ako aj Európskej Únie ako celku a spolu s neschopnosťou ich prehodnotenia, ako formy riešenia súčasnej situácie. Dlhodobo sa ekonomická agenda odsúvala a odsúva naďalej, výsledkom čoho je strata dynamiky a zaostávanie za ostatným svetom. Európska Únia prestala byť klasickým integračným zoskupením vytvárajúcim lepšie podmienky pre jeho účastníkov, jej ambícia na politickú dimenziu je dominantná, avšak nie vždy, ani medzinárodne, ani vo vnútri zoskupenia akceptovaná. Snaha o federalizovanie Európskej Únie je v určitých politických kruhoch veľmi populárna, avšak bez širšej podpory občanov členských krajín. Aj my na Slovensku sa musíme jasne rozhodnúť či chceme žiť v integrovanej alebo federalizovanej Európe. Rozdiel je obrovský. Ja osobne som bol vždy zástancom integrácie pri zachovaní štátnej suverenity vo všetkých kľúčových oblastiach so súčasným využitím širokého európskeho hospodárskeho či občianskeho priestoru. Zvlášť politici by mali tiež prestať sa hrať na mačku a myš a jasne definovať svoju vlastnú pozíciu.
Absencia národnej stratégie komplexnej bezpečnosti v jednotlivých segmentoch spoločnosti a ekonomiky nás dlhodobo robí nielen zraniteľnými, ale aj nepredvídateľnými. Tápeme v prístupe, tápeme aj v riešeniach a vo finále experimentujeme. Našou spoločnou úlohou a zodpovednosťou je dať jasnú vlastnú perspektívu pre krajinu, občanov a firmy. Nastávajúce 30 výročie samostatnosti je nielen príležitosťou, ale aj výzvou predstaviť náš pohľad na budúcnosť. Naša ambícia musí ísť ďaleko za hranice 30 rokov existencie. Záleží iba na nás či máme potenciál vydržať alebo to postupne vzdať. Netreba však zabúdať, že "Zájsť ďaleko je možné len vtedy, ak vieme kam cesta vedie" (O. Cromwell).
JESEŇ 2022 - neporazme sami seba
Jeseň je obdobím, v ktorom zbierame to, čo sme na jar zasadili a v lete kultivovali. To platí v prírode, ale aj v našom živote. Horšie je, keď nesadíme a nezakladáme budúcu úrodu a pole či záhradu necháme spustnúť. Tak to vyzerá aj v spoločnosti, ktorá sa rozhodne ignorovať realitu a zaujme pozíciu nečinnosti s naivnou predstavou, že "sa to" vyrieši samo alebo, nebodaj, to vyrieši niekto za nás. Bohužiaľ, alebo správne našťastie, takto to v živote nechodí a účet za takýto prístup je vysoký a bolestivý.
Akosi takto by som charakterizoval situáciu v Európe aj u nás na Slovensku v týchto dňoch. Zámerne píšem o Európe ako o kontinente a nie iba o Európskej únii, lebo Európa ako celok vychádza z tohtoročného hodnotenia jednoznačne porazená a so stratou vlastnej perspektívy. Situácia na európskom kontinente je neporovnateľne horšia, ako bola počas najhorších rokov tzv. studenej vojny. Postupne sme zrádzali myšlienku celoeurópskej spolupráce, tak blízku zakladateľom európskej integrácie, až sme dospeli do stavu roka 2022.
Jeseň na Slovensku je výrazom akumulácie nečinnosti a odkladania riešenia akútnych problémov prakticky vo všetkých kľúčových odvetviach života spoločnosti. Prvou a hlavnou obeťou tejto situácie je slovenská ekonomika. Súčasná ekonomická situácia na Slovensku a aj prognózy jej najbližšieho vývoja poukazujú na zlé vyhliadky, podľa ktorých naše hospodárstvo smeruje do recesie so všetkými negatívnymi dôsledkami pre podnikateľských sektor, obyvateľstvo, ako aj celú spoločnosť.
Preto považujem za nevyhnutné, aby sa vláda SR v prvom rade sústredila na ekonomické problémy a ich riešenia, hľadala cesty, ako minimalizovať nepriaznivé vonkajšie dopady, a reformne posúvala Slovensko na cestu progresívneho hospodárskeho vývoja. Vláda a celé politické spektrum si musí uvedomiť, že problémy obyvateľstva a firiem sa musia riešiť paralelne, lebo ide o spojené nádoby. Keď sa odstaví časť ekonomiky priemyslu či služieb, bude to mať priame dopady na každodenný život a porastie nezamestnanosť. Bez funkčnej ekonomiky nie je možné riešiť dramatickú situáciu v poskytovaní zdravotníckych služieb či nevyhnutné investície do vzdelávacieho systému a posilňovanie výskumnej a technologickej vyspelosti Slovenskej republiky. Zároveň je nevyhnutné, aby vláda Slovenskej republiky hrala oveľa aktívnejšiu politiku v rámci Európskej únie a jednoznačne akcentovala potreby našej ekonomiky ako jedného z plnohodnotných členov spoločného trhu. Nesmieme sa hanbiť povedať, že aj my máme svoje záujmy a potreby.
Procesy, ktoré v súčasnosti prežívame, menia politickú aj trhovú situáciu v globálnej ekonomike. Ich výsledkom bude tiež nastavenie nových parametrov. A ako každý takýto kľúčový proces aj tento bude mať svojich víťazov a porazených. Neporazme sami seba. Predovšetkým začnime profesionálne, ale aj ľudsky seriózne komunikovať navonok v rámci európskeho či globálneho priestoru, ale najmä dovnútra. Komunikácia podložená vzájomným rešpektom absentuje celospoločensky, vo vnútri jednotlivých komunít a osobitne v rámci politického spektra. Stále hľadáme to, čo nás stavia proti sebe, čím môžeme toho druhého uraziť, namiesto toho, aby sme ho pochopili. Takto hlboko rozdrobená spoločnosť stráca nielen dynamiku, ale aj perspektívu. V celom politickom spektre nám výrazne chýba osobnosť hľadajúca cestu pokory, rešpektu voči iným či hľadajúcu témy, ktoré pozitívne ovplyvňujú medziľudské a spoločenské vzťahy a väzby. Vytvárajme väčší priestor na dialóg v politickom, ale možno oveľa viac v občianskom a ekonomickom priestore. Súčasný stav začína byť vážnou brzdou nielen ďalšieho spoločenského vývoja, ale aj ekonomickej prosperity krajiny.
Peter Mihók
Predseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory
Člen Medzinárodného mierového výboru