S odstupom troch desaťročí: Bola naozaj nežná
Rudolf Schuster, prezident SR 1999-2004
Keď si dnes, s odstupom tridsiatich rokov spomínam na prelomové chvíle nežnej revolúcie v rokoch 1989 - 1990, keď som stál na čele SNR, znovu sa mi objavia ako živý vizuálny záznam. Našťastie mi pamäť, chvalabohu, ešte dobre slúži a môžem aj po takom dlhom čase urobiť rekonštrukciu týchto historických udalostí v našom vtedajšom československom štáte, ale zvlášť na Slovensku, ktorých som bol aj sám svedkom.
V novembri 1989, presne tridsiateho, sa na Slovensku konali verejné zhromaždenia za účasti veľkého počtu ľudí, ktoré organizovala VPN (Verejnosť proti násiliu). Vedenie ÚV KSS (Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska) hľadali vhodných komunistov, ktorí by mali svoju prirodzenú podporu medzi ľuďmi. Vtedy si spomenuli aj na mňa. Dokonca ma chceli za ideologického tajomníka ÚV KSS. To som však rezolútne odmietol. A tak prišli s návrhom, aby som sa stal predsedom SNR. Odrazu bol dovtedy najspoľahlivejší a najuvedomelejší súdruh Viliam Šalgovič nevhodným kandidátom na tento post, lebo vraj bol už starý. V tom čase som bol predsedom Východoslovenského krajského národného výboru (Vs. KNV) v Košiciach, a preto som bol aj členom ÚV KSS. Moje vystúpenia na zasadaniach ÚV KSS, ku ktorým sa ešte aj dnes hlásim, boli vždy veľmi kritické a konkrétne, lebo väčšinou boli zamerané na riešenie vážnych ekologických otázok vo Východoslovenskom kraji, napríklad uzavretie teplej prevádzky Slovenských magnezitových závodov v Košiciach, nesúhlas s výstavbou neoverenej výroby gumárenských urýchľovačov v Strážskom, riešenie havarijnej situácie s pitnou vodou v Košiciach a celom kraji a pod. Vyslúžil som si za to mnoho kritiky od vyšších straníckych orgánov, dokonca som mal byť odvolaný z postu predsedu predsedu KNV v roku 1988. Napriek tomu som sa stal vhodným kandidátom za komunistickú stranu na predsedu SNR.
Na plenárnom rokovaní SNR 30. novembra 1989 spomedzi dvoch kandidátov, druhým bol Ing. Jozef Širotňák za Stranu slobody, som voľby vyhral. Bolo to logické, lebo v tom čase vysoko prevyšovali komunisti nad nečlenmi strany zastúpenými v SNR. Najprv som odmietol kandidovať v tomto zložitom období plnom neistôt, lebo nikto nevedel, ako sa nežná revolúcia na Slovensku bude vyvíjať. Presviedčali ma však viacerí poslanci, nielen komunisti, ale aj nečlenovia strany a zástupcovia Strany slobody a Strany národnej obrody, aby som túto funkciu prijal. Tvrdili, že mám všeobecne dobrý kredit, ako bývalý primátor Košíc, ktorý som si vytvoril pri riešení pitnej vody v Košiciach a v boji za presadenie ekologických požiadaviek v kraji apod. Doslova mi povedali: "V tejto zložitej politickej dobe by mal byť na čele SNR človek, ktorý bude upokojovať politickú situáciu na Slovensku a nie vyhrocovať, aby nedošlo k fyzickému stretu medzi novými revolučnými silami a ortodoxnými komunistami."
V tomto napätom stave nemohol nikto vedieť, ako sa zachová nové revolučné vedenie VPN voči predstaviteľom komunistickej strany, na ÚV KSS, v krajoch , okresoch, mestách, či obciach. Stačilo, aby predstavitelia VPN či jednotlivec, zaútočili na bývalých predstaviteľov komunistickej strany, že by ich napríklad fyzicky napadli, zbili, zastrelili, alebo obesili a už by to nikto nevedel v štáte zastaviť, lebo komunisti stále ešte ovládali tajnú vyzbrojenú políciu, rovnako ako aj Ľudové milície. Aj v samotnej polícii bolo mnoho straníkov, ktorí v prípade útokov na komunistov by ich rozhodne bránili. Ako vieme, vedenie VPN takéto konanie v svojom programe nemalo. Ale mohlo sa to stať v prípade, že by niektorí predstavitelia VPN takto konali na vlastnú päsť, napríklad z pomsty v niektorej obci, či meste.
To všetko som si uvedomoval, keď som prijal túto zodpovednú funkciu. Preto som od začiatku s vedením VPN viedol korektné rokovania pri riešení mnohých problémov aj namiesto vlády, kým nebola vymenovaná nová Vláda národného porozumenia. Ako prvý krok po mojom nástupe do funkcie bolo potrebné zmeniť rozloženie politických síl v SNR, preto som navrhol urýchlene vykonať doplňujúce voľby. Federálne zhromaždenie však s tým nesúhlasilo a navrhlo nových poslancov kooptovať priamo do SNR a ČNR. Miesta pre nich sa mali uvoľniť po vzdaní sa poslaneckého mandátu konkrétnych komunistických poslancov. Túto úlohu som dostal na starosť ako predseda SNR. Po mojom rokovaní s vedením VPN a na ÚV KSS sa najprv zmenilo zloženie predsedníctva SNR, aby sa mohol pripraviť návrh na vymenovanie nového predsedu vlády a celej vlády. Vďaka niektorým vtedajším predstaviteľom ÚV KSS ako boli Peter Weiss, Pavol Kanis, ale aj Viliam Plevza, ktorí podporovali moju snahu na urýchlenú rekonštrukciu predsedníctva SNR, sa potom uskutočnila výmena poslancov tak, aby zloženie poslaneckého zboru zodpovedalo novému politickému rozloženiu politických síl aj z členov z novovzniknutých strán a hnutí.
Treba otvorene povedať, že pred prvými demokratickými voľbami v júni 1990 predstavitelia VPN neboli dostatočne pripravení na prevzatie politickej moci v štáte. Preto sme ich museli v mnohých prípadoch spolu s Milanom Čičom usmerňovať, najmä pokiaľ išlo o požiadavky smerom k vláde alebo SNR. Vďaka úzkej spolupráci medzi vedením VPN a SNR darilo sa postupne pomerne pokojnou cestou odovzdať mandát novému poslaneckému zboru, doplnenému o kooptovaných poslancov z nových politických strán a hnutí a vytvoriť nové predsedníctvo SNR. Tak mohla byť vymenovaná Vláda národného porozumenia 12. decembra 1989 aj na návrh VPN, na čele s Milanom Čičom. Myslím si, že to bola jedna z najlepších vlád po nežnej revolúcii na Slovensku, lebo bola vytvorená z odborníkov a nemala žiadne korupčné škandály. Vzhľadom na napätú politickú situáciu v štáte bolo
potrebné vyslať pozitívne signály zhora nadol, a to aj z rokovaní SNR a vlády. Preto som požiadal predsedníctvo SNR a poslanecký zbor, aby do prvých demokratických volieb (jún 1990) rokovania SNR naživo vysielala verejnoprávna Slovenská televízia. To sa veľmi osvedčilo a pomohlo to k celkovému upokojeniu situácie v štáte. Občania mali možnosť vidieť, ako sa jednotliví poslanci medzi sebou správajú, spolupracujú, ako prijímajú potrebné zákony. Bol by som rád, keby sa aj dnešní poslanci vedeli takto správať, byť kritickí, ale pritom slušní a tolerantní ako v zložitej situácii, keď sa lámal politický chlieb pri príprave prvých demokratických volieb po roku 1989. Rovnako pod vedením Milana Čiča konala vláda akčne a pravidelne informovala verejnosť o tom, čo prerokovala a aké návrhy zákonov pripravuje.
Hoci moje funkčné obdobie bolo iba niekoľkomesačné, od 30. novembra 1989 do 30. júna 1990, snažil som sa čo najviac cestovať do jednotlivých závodov a prevádzok, kde hrozilo nejaké politické napätie a riešiť mnohé veci, aj keď to často nebolo v mojej kompetencii. Prinášal som zistené námety a nedostatky predsedovi vlády, či priamo konkrétnym ministrom. S predsedom vlády Milanom Čičom sme si, obrazne povedané, vzájomne nič nedarovali, no všetko prebiehalo slušne, v zmysle ústavy a platných zákonov som vo svojich vystúpeniach vždy kriticky hodnotil, čo vláda nesplnila, ale pochválil to, čo urobila dobre. Predseda vlády na druhej strane, na oprávnenú kritiku reagoval veľmi konštruktívne a vecne. V rámci tohto krátkeho funkčného obdobia som sa intenzívne zaoberal ekologickými problémami Slovenska, riešil a publikoval najmä na východnom Slovensku, ako bolo Chemko Strážske, Humenné, Vranov, VSŽ Košice, košická magnezitka, Krompachy, Slovinky, Sereď, ale aj Nováky, Prievidza, Dimitrovka Bratislava, či Hlinikáreň v Žiari nad Hronom a ďalšie. Neboli to služobné cesty, kde sa podávali iba ruky, ale z každej cesty bol aj konkrétny výstup na vládu, či príslušného ministra.
Prvého marca 1990 sme dokonca schvaľovali prvýkrát symboly slovenskej štátnosti po dohode s ČNR. A tak z balkóna starej SNR prvýkrát zaznela speváckym zborom zaspievaná slovenská dvojslohová štátna hymna, ktorá platí aj dnes. Rovnako sme schválili štátny znak, vlajku a pečate SR. Je na škodu veci, že sa o tejto dôležitej udalosti tak málo hovorí a píše. Najsmutnejšie je, že sa stratil záznam Slovenskej televízie o tomto historickom akte, ktorý vysielala v priamom prenose. Dokonca sme pripravili aj znenie prvej slovenskej ústavy, ktorú sme však nechceli dať schváliť SNR, lebo to ešte nebol demokraticky zvolený slovenský parlament.
Pamätám sa, ako som niekoľkokrát v svojich vystúpeniach v SNR zdôraznil, že jedným z prvoradých cieľov Slovenska je vybudovanie diaľnice medzi Bratislavou a Košicami, rekonštrukcia železničnej trate medzi spomínanými mestami, aby mohli premávať rýchlovlaky, čím by sa vytvorili podmienky pre rovnomerný rozvoj Slovenska. Žiaľ, tento cieľ sa dodnes nenaplnil.
Záverom by som chcel úprimne konštatovať, že na Slovensku skutočne prebehla nežná revolúcia pokojnou cestou, preto oceňujem prácu vtedajších predstaviteľov VPN, ale aj rozhľadených a triezvych komunistov, ktorí pracovali vo vtedajšej SNR a vo Vláde národného porozumenia, i všetkých občanov Slovenska, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom o to zaslúžili